Rozhovor s doc. Branislavom Peťkom, významným biológom a parazitológom (1. časť)

27. jún. 2016 • Biologické vedy

Rozhovor s doc. Branislavom Peťkom, významným biológom a parazitológom (1. časť)

Vo vedeckej kaviarni v Centre vedecko-technických informácií SR v Bratislave privítame vo štvrtok 30. júna 2016 o 17.00 hod. významného slovenského vedca – biológa a popredného parazitológa doc. MVDr. Branislava Peťka, DrSc., vedúceho Oddelenia vektormi prenášaných nákaz v Parazitologickom ústave SAV v Košiciach. V tejto súvislosti sme ho požiadali o rozhovor.

 

M. B.: Študovali ste na Vysokej škole veterinárskej v Košiciach (dnes Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie). Čo rozhodlo, že ste si vybrali práve túto školu?

B. PEŤKO: „Mojim vzorom v detstve pre výber povolania bol otec ako profesionálny lesník i poľovník, priamo pod Vysokými Tatrami, v Kežmarku. Vštepoval mi lásku k prírode a učil ma vážiť si to krásne, čo v lesoch máme. Tak aj ja som chcel byť lesníkom. Na strednej škole som si od prvého ročníka v záujmoch o budúce povolanie uvádzal lesnícku školu. Moja detská izba bola plná kníh o zvieratách. Časom sa objekt môjho záujmu zameral na vtáky, najmä tie dravé. V knižnici pribudli ďalšie knihy a pred koncom školského roka na okne v kúpeľni aj mladá kavka vypadnutá z hniezda. Ešte nevedela lietať. Dostala meno Kubo a stala sa členom domácnosti. Kŕmil som ju ako mama kavka všetkým, čo bolo doma navarené. Ničím nepohrdla. Vnímala ma ako „náhradnú“ mamu. Stačilo písknutie a hneď dávala o sebe vedieť. Začiatkom júla som si ju vzal na prázdniny k starej mame na dedinu do Sobotišťa, kde som sa narodil. Kubo chodil za mnou ako psík alebo lietal okolo bicykla. Chodil som mnou aj na ryby, kde rozptyľoval okolitých rybárov. Niečo nevídané pre celú dedinu, ale aj pre mňa. S niečím tak milým zo sveta zvierat, vlastne vtákov, som sa dovtedy nestretol. Lietala si voľne po okolí a keď som zapískal známy tón, zakavkala, urobila nálet a bola pri mne. Sadala si na rameno alebo na ukazovák. Strávili sme takto obaja šťastní skoro celé prázdniny. Asi v polovici augusta sa jedného dňa stratila. Už viac neprišla. Zbytočne som chodil po dedine a vypiskoval. Kto vie, čo sa stalo, či volanie divočiny alebo nejaká mačka.

O rok neskôr som si na prázdniny k starej mame doniesol mladého sokola myšiara, ktorý tiež vypadol z hniezda. Dal mi ho jeden otcov kolega, ktorý už poznal moje záujmy. Dostal meno Mišo. Aj toho som najprv dochoval a ako člena rodiny vzal k starej mame na prázdniny. Tiež som ho nechal voľne poletovať. Keď však začal naháňať susedom holuby, odniesli sme ho do Bratislavy do zoologickej záhrady. A bolo po radosti. Po prázdninách som si v škole zmenil záujem o budúce povolanie. Prírodné vedy na prvom a lesnícka škola na druhom mieste. No asi dva mesiace pred zasielaním prihlášok na vysokú školu ma zobral otcov priateľ, vojenský veterinárny lekár, na jeden výjazd a ukázal mi niekoľko „čarov“ s chorými zvieratkami. Celý týždeň som doma nehovoril o inom, len ako sme zachraňovali choré prasiatko, kuriatka, ovečky a dokonca aj koníka. Na to sa ma opýtala mama. „Nechceš byť zverolekárom? Veď aj takto sa môžeš starať o zvieratá a ešte viac ako lesník či ornitológ.“ Bolo rozhodnuté. Prihláška na vysokú školu mala na prvom mieste Vysokú školu veterinársku v Košiciach, na druhom mieste Prírodné vedy. Lesnícka škola vypadla. Otec sa nestačil čudovať. Taká zrada. Ale pochopil a už sa nesnažil ma prehovárať. „Budúcnosť rodiny je teda vo veterinárskej medicíne“, skonštatoval.“

M. B.: Odkedy sa zaoberáte parazitológiou a ako ste sa k nej prepracovali?

B. PEŤKO: „Hneď na začiatku musím povedať, že parazitológia nepatrila k mojim obľúbeným predmetom. Už na prijímacích skúškach sme písali testy na katedre parazitológie, kde na chodbách bola vo fľaškách a rôznych nádobách zaliata všakovaká háveď. „Toto sa budem musieť učiť?“ Začal som sa aj trocha obávať, či som sa správne rozhodol. Parazity ma strašili ešte aj po prijímačkách. Prvé dva roky však boli celkom príjemné – zoológia, botanika, anatómia, histológia, dokonca aj telesná výchova. No prišiel tretí rok a s ním aj parazitológia. Cítil som to ako prekážkový beh. Na tie červíky som sa nevedel ani pozerať, nie to ešte vtĺkať do hlavy. Kapitolu o kliešťoch, blchách a muchách som jednoducho preskočil so slovami „toto risknem“. Skúška sa konala 13. septembra roku 1974, v piatok. Šťastný to deň. V stredu boli praktiká, z ktorých som najprv vyletel, no dostal som šancu ešte na druhý deň. S odretými ušami som prešiel. Ústnu skúšku mal docent Jurášek. Keďže nás bolo v ten deň viac – trinásť, časť z nás zobral skúšať akademik Hovorka, vtedajší vedúci katedry parazitológie a súčasne riaditeľ Helmintologického ústavu Slovenskej akadémie vied. Ja som sa dostal k akademikovi. Ako helmintológ ma skúšal len tie červíky. Vlastne to ani nevyzeralo ako skúška, skôr diskusia. Žiadny papier a písomná príprava. Otázka a hneď odpoveď. Keď som zaváhal, prišla podotázka a navedenie na cieľ. „Čo si myslíte kolega, ako by ste riešil fasciolózu u dobytka?“ Tú musel vedieť každý. Na kliešte si ani nespomenul. Po necelej hodinke zapísal do indexu „dobrý“.

Bol som vtedy najšťastnejším človekom v Košiciach. Mal som skúšku z parazitológie. „Tak, a teraz už s tou hrôzou nechcem mať nič spoločné,“ povedal som si. Ešte v ten deň pri obede na internáte sa pri mne zastavil spolužiak, ktorý bol tiež na skúške z parazitológie a odovzdal mi odkaz od akademika Hovorku, že mám za ním prísť aj s indexom vo svojom vlastnom záujme. Tuším mi aj zabehlo. „Čo som vyviedol?“ preháňalo sa mi hlavou. Pokorne som teda prišiel do jeho pracovne a skoro som onemel. „Keďže vaši kolegovia boli slabší a dostali tiež trojku, nech to je spravodlivé, dám vám dvojku“, povedal tichým hlasom a len tak, akoby sa nič nedialo, dopísal mi do indexu pred to „dobrý“ slovko „veľmi“. Touto dvojkou som uhral aj prospechové štipendium. Tak toto ma zlomilo. Odrazu sa mi tá parazitológia už nezdala až taká príšerná. Šťastný a ešte plný dojmov som prišiel domov a chválil som sa rodičom, ako som urobil skúšku a užíval som si ešte dva týždne prázdnin. Na parazitológiu som aj zabudol.

Na začiatku štvrtého ročníka ma na škole pristavil vtedajší asistent na parazitológii, že akademik Hovorka prosí, aby som ho navštívil. Vystrašil ma, veď skúšku som už mal. Dokonca na dvojku. Ale šiel som. „Kolega, nechceli by ste nastúpiť k nám na ústav ako pomocná vedecká sila? Mali ste dvojku z parazitológie a to vás nebolo veľa,“ rovno sa ma opýtal, keď ma sekretárka uviedla do jeho kancelárie. Nedokázal som tomuto úžasnému človeku povedať nie. Tak nejako začala moja cesta k parazitológii. Pred ukončením školy som dostal ponuku nastúpiť na tomto akademickom ústave na študijný pobyt. Posledný marcový piatok sme mali promócie a už v pondelok som nastupoval do svojho prvého zamestnania. Na Helmintologický ústav SAV, dnešný Parazitologický. Osud tak chcel. Ďalšie kroky osudu už ale smerovali ku kliešťom, za čo tiež môže akademik Hovorka. Navrhol vytvoriť pracovný tím, ktorý by študoval kliešte ako prenášače závažných nákaz. Vraj to na východnom Slovensku nikto neskúma. A vybral si na to mňa. Nedokázal som povedať nie. Tak sa z nádejného ornitológa stal parazitológ. Aby som Vám však odpovedal na otázku, odkedy som sa začal zaoberať parazitológiou, tak asi od momentu, keď mi akademik Hovorka prepísal v indexe tú trojku. Bolo to v piatok trinásteho. Šťastný to deň.“

doc. MVDr. Branislav Peťko, DrSc. v laboratóriu

 

M. B.: Aké sú najnovšie metódy ochrany a prevencie pred prenosom parazitárnych chorôb na človeka?

B. PEŤKO: „Tak, ako je veľa druhov parazitov, tak je aj veľa spôsobov ochrany. Keď sa na Zemi zrodil prvý primitívny zárodok života, tak hneď vedľa neho stál aj prvý primitívny zárodok parazita, ktorý ten „život“ sprevádza celým živým svetom na tejto planéte. Máme parazity ľudí, zvierat i rastlín. Sú od jednobunkových cez viacbunkové sotva viditeľné voľným okom až po 10 metrov dlhé pásomnice. Vonkajšie i vnútorné, príležitostné i obligátne, črevné, pľúcne, krvné, pečeňové, ale aj očné či mozgové.

Takmer každý živočích i orgán v tele má svojho parazita. Dokonca aj parazity majú svojich parazitov. Vždy ten „poctivý“ život, ktorý si našiel svoje miesto v systéme života musel odolávať tomu „nepoctivému“, ktorý chcel žiť na úkor toho prvého. Čím dômyselnejší a vyspelejší bol nový druh života, tým dômyselnejší sa stal aj parazit. Keď sa na tomto svete objavil človek, tak už mal svojich sprievodcov parazitov. Tie evolučne staré parazity sa už naučili, že si majú vziať od svojho hostiteľa len toľko, koľko potrebujú na prežitie. Dokonca niektoré parazity svojim hostiteľom aj pomáhajú. Nastavili si určitú rovnováhu medzi „dal“ a „má dať“. Tie novšie chceli všetko naraz, svojho hostiteľa „vyjedli“, usmrtili a s ním umreli aj oni. Tam niekde sa rodili aj základy našej ekonómie.

Nech človek „homo sapiens“ robí čokoľvek, aby parazita premohol, ten je vždy akosi o krok vpred. Vždy si nájde spôsob, ako uniknúť, oklamať, prežiť. Pravdaže máme aj drastické prostriedky ako zničiť parazita, no najprv by zanikol život sám a parazit by bol ten posledný, ktorý by na tejto planéte skonal. Teda vojna s parazitmi sa vyhrať nedá. Dá sa však dohodnúť na určitom prímerí. A o to sa snažíme. Hľadáme slabé miesta vo vývine parazita, kde je možné „zaútočiť“, buď v tele hostiteľa alebo vo vonkajšom prostredí, kde sa parazit určitú dobu vyvíja. Máme lieky, ktoré parazita zabijú. No tie majú aj vedľajšie neželané účinky. Ak sa dlho používajú, parazit si vytvorí na ne rezistenciu.

Vyvíjame antiparazitárne prostriedky na zárodky parazitov, ktoré sú niekedy najzraniteľnejšie. Aj voči ním si parazit po určitom čase vytvorí odolnosť. Hľadáme nové vakcíny, ktoré nás majú ochrániť pred parazitom alebo chorobou, ktoré naviac parazity prenášajú. Hľadáme bioaktívne molekuly, ktoré by nám mali pomôcť vyrobiť liečivo, ktoré by zastavilo vývoj parazita, alebo by mu zabránilo vstup do tela hostiteľa, alebo by ho v ňom izolovalo a nedovolilo sa mu vyvíjať. Sú však ľudia, na ktorých si nesadne komár, kliešť sa nepripije. Jednoducho sú prirodzene odolní voči parazitovi. Čo také zvláštne majú títo v sebe či na sebe, že ich parazity nechcú? Spôsobov ochrany človeka pred parazitmi je teda veľa, no najdôležitejšie je dokonale poznať nášho protivníka a naučiť sa mu prirodzene brániť, alebo sa naučiť s ním žiť. Pred parazitmi máme rešpekt až strach. Ten je o to väčší, čím menej o ňom vieme. Prvou účinnou ochranou pred parazitmi je vedieť o nich čo najviac. Dodržiavaním určitých hygienických, alebo ekologických či hospodárskych zásad sa výskyt parazitárnych chorôb u ľudí dá znížiť na určité minimum. Musíme byť pripravení aj na fakt, že ten parazit má navrch. Tak začnime teda osvetou.“

 

Druhá časť rozhovoru bude publikovaná v utorok 28. 6. 2016

 

Rozhovor pripravila: Marta Bartošovičová, NCP VaT pri CVTI SR

Foto: Vladimír Šmihula a z archívu doc. Branislava Peťka

Uverejnila: ZVČ

Súvisiace:

Hore
Noc výskumníkov 2019
kúpa časopisov jún 2016
Atmosféra počas TVT 2018
Publikácie Veda v CENTRE
Aurelium - centrum vedy
Vedec roka 2018
QUARK
Prechod VK na VND - leto
fotografická súťaž TVT 2019
TVT 2018 články
TAG Mládež
TAG QUARK
TAG Ženy vo vede
TAG Spektrum vedy
TAG Slovenská veda
TAG História
TAG Rozhovor
TAG Publikácia
TAG Zaujímavosti vo vede
TAG Centrum vedy
banner záhrady
Zaujímavosti vo vede
35-tisíc kilometrov je približná sumárna dĺžka nadzemných elektrických vedení v našej krajine/2018
Zistite viac