Týranie zvierat vo veľkochovoch je neviditeľnou cenou za plné pulty v supermarketoch

Vtipy o tom, že mäso rastie v obchode alebo v mrazničke len zakrývajú nepríjemnú pravdu o utrpení zvierat vo veľkochovoch, ktorú ako spoločnosť radšej prehliadame.

Kartón vajec, fľaša mlieka, smotana, syry alebo balenie mäsa, ktoré je mnohokrát už naporciované a očistené. Zabalené a spracované hotové výrobky v chladiacich boxoch supermarketov človeka dokonale oddeľujú od skutočnej reality a podmienok, v ktorých tieto potraviny vznikali a v ktorých pôvodné zvieratá žili.

Práve vďaka tejto priepasti medzi samotným chovom a obchodom sa v našej spoločnosti ľahko udomácnila predstava, že ak veľkochov spĺňa zákonné predpisy, zviera sa v ňom má automaticky dobre. Keď sa totiž hovorí o týraní zvierat vo veľkochovoch, ľudia si najčastejšie predstavia výnimočnú úmyselnú krutosť, zanedbávanie alebo fyzické bitie. V skutočnosti však obrovská časť utrpenia nie je na prvý pohľad viditeľná. Vyplýva to priamo zo systému, ktorý je nastavený na čo najvyššiu a najlacnejšiu produkciu bez ohľadu na prirodzené potreby živých tvorov.

Hospodárske zvieratá sú vnímavé bytosti

Hospodárske zvieratá pritom nie sú bezduchá masa určená na produkciu. Veda dnes potvrdzuje, že ide o inteligentné tvory, ktoré majú emócie a pocity. Komunikujú medzi sebou a vytvárajú si silné sociálne väzby. Okrem toho má každé zviera svoju vlastnú osobnosť, charakterové črty a predstavuje osobitného, jedinečného jedinca.

Najnovšie vedecké výskumy okrem toho jasne dokazujú, že chronický stres, nedostatok životného priestoru a neustály tlak na rast a produkciu znižujú nutričnú kvalitu potravín, ktoré tieto zvieratá produkujú.

Život v preplnenej čakárni

Odborníci dnes pri hodnotení kvality ich života pracujú s pojmom welfare. Tento pojem označuje celkovú fyzickú aj psychickú pohodu zvieraťa. Dobrý welfare neznamená len to, že zviera nie je choré a má čo jesť. Znamená to, že má vytvorené podmienky na to, aby mohlo prejavovať svoje prirodzené správanie a inštinkty, ktoré sú pre jeho druh typické.

Prax v priemyselných chovoch však predstavuje úplný opak týchto potrieb a pobyt v nich pripomína skôr pobyt v preplnenej čakárni na smrť. Zvieratá strávia celý svoj život na tom istom mieste, v uzavretých halách, často v smrade vlastných výkalov. Nemôžu nikam ísť, nemôžu sa samy rozhodovať. Jedia, spia a stoja len na pokyn a podľa prísneho harmonogramu.

Tieto zvieratá nikdy nezažili vonkajší svet a nemohli spoznať, čo všetko by im voľný život mohol ponúknuť. Napriek tomu cítia, že ich prirodzené potreby nie sú naplnené, preto zostávajú dlhodobo frustrované a nešťastné.

Pôvod priemyselných veľkochovov

Tento systém vybudoval potravinársky priemysel ako reakciu na potrebu nasýtiť neustále rastúcu globálnu populáciu a zabezpečiť cenovo dostupné živočíšne bielkoviny pre široké vrstvy obyvateľstva. Tlak na udržanie nízkych cien pre spotrebiteľa a snaha vyprodukovať čo najviac mäsa, mlieka či vajec na čo najmenšej ploche však nevyhnutne viedli k odsunutiu potrieb samotných zvierat na vedľajšiu koľaj.

Daň za rýchly rast

Najpočetnejším suchozemským druhom chovaným pre ľudskú spotrebu sú kurčatá. V priemyselných veľkochovoch, ktoré sú zamerané na maximálnu produkciu z minimálneho priestoru, sa v halách často nachádza toľko vtákov, že na jeden štvorcový meter pripadá 39 až 42 kilogramov živej váhy. V praxi to znamená, že na jedno kurča zostáva priestor menší ako papier formátu A4. V takejto tlačenici je kurčatám znemožnená nielen bežná chôdza, ale aj základné úkony potrebné pre ich pohodu, ako napríklad čistenie peria, naťahovanie nôh, popolenie sa (kúpanie sa v prachu) či voľné mávanie krídlami.

Je to neprirodzené a ich kosti a vnútorné orgány nestíhajú držať krok s naberaním obrovskej váhy, preto trpia bolestivým krívaním a zlyhávaním srdca. Keďže ich nohy neunesú, väčšinu času sedia v špine na vlhkej podstielke nasiaknutej amoniakom z výkalov, čo im spôsobuje bolestivé popáleniny na hrudi a nohách.

Tento fyzický kolaps a utrpenie zvierat sa následne odrážajú na výslednom produkte. V prípade rýchlorastúcich plemien sa bežne objavuje svalové ochorenie (myopatia), z ktorých najznámejšia je choroba bielych pruhov (White Striping). Pri tejto poruche nedokážu svalové bunky produkovať bielkoviny a nahrádzajú ich tukom. Takéto mäso je tvrdšie, stráca schopnosť viazať vodu a prichádza o významnú časť svojej nutričnej hodnoty. Z analýz vyplýva, že biele pruhy sa vyskytujú v absolútnej väčšine kuracích pŕs a filiet dostupných v bežnej maloobchodnej sieti.

K psychickej nepohode brojlerov prispieva aj fakt, že vo veľkochovoch hydiny sa často využíva neprirodzený svetelný režim. Svetlo svieti takmer 24 hodín denne, prípadne sa cykly rýchlo striedajú, čo ich stimuluje k neustálemu jedeniu. To im bráni v prirodzenom odpočinku a spánku.

Hladujúce rodičovské kŕdle

Aby bol tento kolobeh výroby rýchlorastúcich brojlerov udržateľný, musí existovať takzvaný rodičovský kŕdeľ. Ide o vtáky, ktoré nie sú určené na mäso, ich jedinou úlohou je znášať oplodnené vajcia, z ktorých sa následne liahnu nové generácie kurčiat.

Keďže však majú aj tieto dospelé vtáky v génoch zakódovaný extrémne rýchly rast, pri plných dávkach krmiva by zomreli na zlyhanie orgánov ešte pred tým, než by vôbec stihli dospieť a začať sa rozmnožovať. Sú preto celoživotne držané na prísnych reštrikciách krmiva a trpia chronickým pocitom hladu.

Nosnice a zbavovanie sa kohútikov

Pri sliepkach, ktoré sa chovajú na znášanie vajec (nosniciach), nastal v posledných rokoch výrazný posun smerom k zákazu ich chovu v stiesnených podmienkach. Európska únia postupne upúšťa od klasických holých klietok, takzvaných batériových, ktoré vtákom poskytovali len holý drôtený priestor bez akéhokoľvek vybavenia. Ich alternatívou zostali v mnohých prevádzkach takzvané obohatené klietky, ktoré sú stále povolené.

Tieto klietky poskytujú iba minimálne vylepšenia, ako je malé hniezdo či bidielko na sedenie. Priestor na to, aby sa vták mohol voľne prebehnúť alebo uniknúť pred konfliktom s inými jedincami, v nich prakticky neexistuje.

Keďže sliepky nemajú dostatok miesta a prirodzených podnetov, ich frustrácia prerastá do agresivity a vzájomného vytrhávania peria, čo môže viesť až k vážnym krvavým zraneniam. Aby veľkochovy zabránili tomu, že sa vtáky navzájom zrania a znehodnotia, často tento problém neriešia zväčšením priestoru, ale bolestivým skracovaním zobákov malým kuriatkam.

Ďalšou odvrátenou stranou vaječného priemyslu je masová likvidácia jednodňových kohútikov. Keďže samčie mláďatá nosníc nekladú vajcia a nie sú vhodné ani na produkciu mäsa, pretože nenaberajú svalovinu ako brojlerové kurčatá, sú hneď v prvý deň života usmrcované po miliónoch – najčastejšie rozomletím zaživa v špeciálnych drvičkách alebo udusením plynom.

Kruté praktiky pri vodnej hydine

Opomenúť nemožno ani vodnú hydinu, ako sú kačice a husi. V niektorých chovoch čelia mimoriadne krutým praktikám, akými sú násilné podávanie obrovských dávok krmiva kovovou trubicou priamo do žalúdka, aby produkovali stučnenú pečeň (foie gras), či bolestivé šklbanie peria zaživa.

Inteligentné cicavce v stiesnených podmienkach

Problémy vyplývajúce zo stiesnených podmienok a z nedostatku podnetov sa však netýkajú len hydiny, ale aj hospodárskych cicavcov. Napríklad prasatá sú mimoriadne zvedavé a spoločenské tvory. Ak sú však držané v prázdnych kotercoch na tvrdých roštoch bez materiálu na rýpanie, ako je napríklad slama, trpia silnou apatiou, teda stavom úplnej ľahostajnosti a straty záujmu o okolie.

V dôsledku extrémnej frustrácie z tohto stiesneného a neprirodzeného prostredia sú často agresívne, čo sa prejavuje vzájomným obhryzávaním chvostov. Veľkochovy tento problém systémovo riešia tak, že malým prasiatkam preventívne odstrihávajú alebo odpaľujú konce chvostov. Tento zákrok, rovnako ako kastrácia samčích mláďat (ktorá sa vykonáva, aby sa predišlo špecifickému pachu a chuti mäsa dospelých samcov pri tepelnej úprave), sa v mnohých krajinách stále robí rutinne, a to počas prvých dní života chirurgicky a úplne bez použitia anestézie či liekov proti bolesti.

Najhoršie sú na tom matky. V mnohých chovoch sú zatvárané do stiesnených pôrodných klietok, čo sú úzke kovové konštrukcie, v ktorých prasnica strávi týždne. Tieto klietky jej bránia v akomkoľvek pohybe, nedokáže sa v nich ani len otočiť. Tento extrémny zákaz pohybu vedie k abnormálnemu správaniu, ako je napríklad neustále hryzenie kovových mreží z čistého zúfalstva.

Mliečny priemysel: trauma z odobratia mláďat

Pri kravách, ktoré sú chované na produkciu mlieka (dojniciach), je zasa obrovským problémom takzvané väzné ustajnenie. Znamená to, že kravy sú dlhodobo priviazané na jednom mieste bez možnosti sa voľne prejsť. Tento nedostatok pohybu a tvrdý povrch, na ktorom stoja, im spôsobuje bolestivé otlaky a krívanie. Zároveň sú preťažené dojením, čo vedie k častým a bolestivým zápalom vemena.

Za pohárom mlieka sa skrýva aj ďalšia traumatická prax. Aby mali farmy mlieko pre ľudí, krava musí najprv porodiť teľa. Tieto mláďatá sú však krátko po pôrode odoberané od svojich matiek, aby mlieko zostalo výlučne na predaj. Takéto skoré a neprirodzené oddelenie matky od mláďaťa spôsobuje nielen matkám, ale aj narodeným teliatkam obrovský stres zo straty a z izolácie. Kravy často po odobratí mláďaťa celé dni žalostne bučia a hľadajú ho.

Odrohovanie a umelo vyvolaná anémia

Teliatka následne čakajú ďalšie bolestivé procedúry. Aby sa predišlo vzájomným zraneniam v stiesnených priestoroch, vykonáva sa im odrohovanie, teda vypaľovanie alebo vyrezávanie rohových zárodkov špeciálnym prístrojom, ktorý tkanivo spáli vysokou teplotou, čo im spôsobuje akútnu aj dlhodobú bolesť.

Mláďatá určené na takzvané biele teľacie mäso sú zas často držané v individuálnych, veľmi úzkych boxoch a zámerne kŕmené stravou s riadeným nedostatkom železa. Tento nedostatok vyvoláva anémiu, ktorej jediným cieľom je zabezpečiť, aby malo mäso z týchto zvierat po zabití špecifickú svetlú farbu, ktorú zákazníci v obchodoch vizuálne preferujú.

Temné stránky menej nápadných chovov

Veľkochovy sa pritom netýkajú len hydiny či ošípaných. Podobný osud znášajú aj ďalšie druhy, o ktorých podmienkach sa hovorí ešte menej. Dobrým príkladom sú králiky, ktoré patria k najčastejšie chovaným, no zároveň najmenej chráneným zvieratám v EÚ. Väčšina z nich prežije celý život v drôtených klietkach bez možnosti hrabať, behať či ľahnúť si a natiahnuť si labky, čo vedie k chronickým deformáciám chrbtice a k bolestivým otlakom.

Podobne pri intenzívnom chove oviec a kôz či zvierat chovaných na kožušiny sa stretávame so stiesneným prostredím, skorým odoberaním mláďat a s bolestivými rutinnými zákrokmi bez anestézie.

Utrpenie rýb v chovoch aj predajniach

Dlhodobo prevládala mylná predstava, že ryby necítia bolesť, keďže nemajú mozgovú kôru (neokortex) typickú pre cicavce. Moderná neuroveda však dokazuje, že rybám na vnímanie bolesti slúži iná časť mozgu – pallium. Ryby majú komplexný nociceptívny systém, čo je sieť nervových vlákien a receptorov, ktoré zaznamenávajú poškodenie tkaniva.

Keď ryby zažijú bolesť, ich reakcia sa neobmedzuje len na mimovoľný trhavý pohyb tela, ale prejavuje sa reálnymi zmenami v ich správaní. Ak napríklad ryba zažije bolesť na konkrétnom mieste vo svojej nádrži alebo vo svojom bezprostrednom prostredí, v budúcnosti sa tomuto miestu aktívne vyhýba, pretože si nepríjemnú skúsenosť pamätá. Dalo by sa povedať, že sa bojí.

Krutosť vianočného predaja a priemyselná akvakultúra

Na základe týchto faktov sa ukazuje, ako mimoriadne je krutý predaj živých vianočných kaprov z kadí na uliciach. Tieto zvieratá sú vystavené prevozu v igelitových taškách bez vody, z dôvodu čoho sa pomaly dusia. Ak následne skončia v domácej vani, voda napustená z vodovodu obsahuje chlór, ktorý je pre ryby toxický a bolestivo im leptá citlivé žiabre, oči a sliznice. Celý tento reťazec stresu je často zakončený neodborným zabitím ryby rukami laika v domácom prostredí, pričom chýba správne omráčenie, čo zvieraťu spôsobuje extrémnu bolesť v posledných chvíľach života.

Utrpenie sa netýka len rýb predávaných na uliciach, ale aj tých v priemyselnej akvakultúre. Ryby chované v obrovských morských klietkach, napríklad lososy, trpia v dôsledku extrémneho preplnenia nádrží vírusovými ochoreniami a napadnutím morskými všami – parazitmi, ktoré ich doslova rozožierajú zaživa.

Rovnako kruté sú aj metódy ich usmrcovania v priemyselnom rybolove, kde zvieratá často umierajú udusením na suchom vzduchu, udusením v nádobách naplnených zmesou ľadu a vody alebo vykrvácaním bez akéhokoľvek predchádzajúceho omráčenia.

Zákroky, lieky, transport a bitúnok

Súčasťou produkčného procesu vo väčšine veľkochovov sú bolestivé korektívne zákroky. Ide napríklad o označovanie vypaľovaním, odstrihnutím časti ucha, o kastráciu a už spomínané skracovanie zobákov, odstrihávanie chvostov či odrohovanie. Všetky tieto procedúry sa robia masovo a najčastejšie bez akéhokoľvek tlmenia bolesti.

Okrem toho zvieratá žijú v prostredí s vysokou koncentráciou vlastných výkalov a prachu, čo vedie k chronickým zápalom pľúc, očí a kože. Na udržanie takto oslabených zvierat pri živote a v produkcii sa v mnohých častiach sveta (najmä mimo prísnych systémov EÚ) masovo a preventívne podávajú antibiotiká priamo v krmive.

Život v izolovaných halách však nie je jediným problémom. Obrovskou záťažou je pre zvieratá aj samotný transport na bitúnok. Často sú prevážané dlhé hodiny v preplnených kamiónoch, kde v lete čelia extrémnym horúčavám, zatiaľ čo v zime trpia chladom. Mnohé zvieratá túto cestu pre stres a vyčerpanie ani neprežijú. Na samotných bitúnkoch sú zas často vystavené traume a strachu – vnímajú pachy, počujú zvuky usmrcovania iných zvierat či ich nárek a vidia, čo sa okolo nich deje, čo im spôsobuje extrémny strach a obrovské zúfalstvo.

Krutý osud čaká aj na zvieratá, ktoré sa na farme vážne zrania alebo ochorejú. Často sú ponechané v bolestiach bez adekvátnej veterinárnej pomoci, sú izolované od stáda a napokon aj tak končia na transportnom vozidle smerujúcom na porážku.

Veda, legislatíva a limity

Európsky úrad pre bezpečnosť potravín (EFSA) vo svojich najnovších stanoviskách jasne tvrdí, že zvieratá nesmú byť chované v podmienkach, ktoré im bránia v prirodzenom pohybe a spôsobujú im utrpenie. Úrad preto odporúča zaviesť oveľa humánnejšie prístupy, ktoré budú rešpektovať biologické potreby zvierat.

Pri kurčatách napríklad navrhuje výrazne znížiť preplnenosť hál na maximálne 10 až 12 kilogramov živej váhy na meter štvorcový (teda poskytnúť im približne trikrát viac miesta ako dnes) a obmedziť ich geneticky hnaný denný prírastok váhy na maximálne 50 gramov za deň. Medzi ďalšie kľúčové odporúčania európskych vedcov patrí zabezpečenie suchej podstielky, prístup k dennému svetlu či budovanie krytých vonkajších výbehov, takzvaných veránd, kde by mohli zvieratá tráviť čas na čerstvom vzduchu. Podobne vyzýva i na ukončenie klietkových chovov pre nosnice a prasnice.

Každá minca má dve strany

Prechod na etickejšie formy chovu naráža na výrazné ekonomické, ekologické aj technologické limity. Vyšší welfare so sebou prináša klimatický paradox. Extenzívne systémy, ako sú voľné výbehy, vyžadujú násobne viac pôdy, vody a krmiva na jednotku vyprodukovaného mäsa alebo mlieka. Ak by sa všetky veľkochovy zo dňa na deň zmenili na voľné chovy, viedlo by to k masívnemu odlesňovaniu pre získanie novej poľnohospodárskej pôdy. Rýchlorastúce plemená kurčiat síce extrémne trpia, no spotrebujú menej krmiva a žijú kratšie, vďaka čomu majú nižšiu uhlíkovú stopu než pomaly rastúce vtáky vo voľnom výbehu.

Problémom je aj bezpečnosť potravín a kontrola chorôb. Uzatvorené veľkochovy poskytujú oveľa vyššiu úroveň biologickej ochrany pred zavlečením chorôb, akými sú vtáčia chrípka či africký mor ošípaných, kým zvieratá vo voľnom výbehu sú vystavené oveľa vyššiemu riziku kontaktu s divokou zverou.

Zásadným faktorom je tiež cena. Prechod na voľné chovy či biochovy nevyhnutne vedie k výraznému zvýšeniu cien potravín, čo môže pre nízkopríjmové skupiny obyvateľstva znamenať vážnu finančnú záťaž.

A hoci má Európska únia jedny z najprísnejších štandardov welfare na svete, neustále sprísňovanie domácich pravidiel vytvára riziko, že sa produkcia, a teda aj utrpenie zvierat, iba presunie do krajín mimo EÚ s benevolentnejšou legislatívou. Skutočné riešenie si preto vyžaduje komplexnú premenu celého potravinového systému, nielen zákaz jednej konkrétnej praktiky.

Možnosti, ako prispieť k zmene

Obmedzenie spotreby takýchto výrobkov predstavuje jeden z najpriamejších spôsobov, ako nepodporovať kruté praktiky v priemyselných veľkochovoch. Zníženie množstva mäsa, mliečnych výrobkov a vajec v každodennom jedálnom lístku dokáže prirodzene znížiť celkový dopyt po týchto produktoch na trhu.

Podpora lokálnych a férových chovateľov je dobrou alternatívou pre tých, ktorí sa živočíšnych produktov vzdať nechcú. Hľadať treba také výrobky, ktoré pochádzajú od malých farmárov, ktorí zvieratám zabezpečujú vonkajší výbeh a pristupujú k nim s rešpektom. Vajíčka sa dajú nakupovať napríklad na miestnych trhoch alebo priamo od chovateľov, ktorí majú sliepky voľne na dvore.

Čítanie etikiet a výber lepších štandardov priamo v supermarketoch umožňuje spotrebiteľom využiť svoju kúpnu silu na správnom mieste. Zákazníci si môžu vyberať také značky a reťazce, ktoré sa verejne zaviazali ukončiť predaj vajec z klietkových chovov alebo prestali predávať extrémne rýchlorastúce plemená kurčiat.

Aktívny prístup v podobe občianskej angažovanosti má taktiež obrovský význam. Podpisovanie petícií za ochranu zvierat či podpora organizácií, ktoré odhaľujú skutočné podmienky vo veľkochovoch, pomáha vytvárať spoločenský tlak na prísnejšiu a spravodlivejšiu legislatívu.

Je najvyšší čas, aby si spoločnosť utriedila hodnoty a prebrala za túto situáciu zodpovednosť. Ak systém zostane nastavený tak ako doteraz, utrpenie zvierat a znižovanie kvality nášho jedla budú len pokračovať.

Zdroje: EFSA, EFSA, EFSA, EFSA, EFSA, EFSA Journal, SVPS SR, Humánny pokrok, Humánny pokrok, Zvířata nejíme

(KAM)