Klimatická zmena prináša novú éru extrémnych lesných požiarov. Živočíchy musia prejsť rýchlou evolúciou, inak im hrozí vyhynutie.
Ničivý lesný požiar mení krajinu na spálenisko a vystavuje ich obyvateľov tvrdej skúške prežitia. Zdroj: iStockphoto.comv
Svet vstupuje do takzvaného pyrocénu. Tento termín označuje geologickú epochu definovanú ničivým ohňom. Požiare horia častejšie, intenzívnejšie a zasahujú obrovské územia.
Vedci odhadujú, že zmeny v požiarnych cykloch ohrozujú viac ako 4 400 druhov živočíchov, pretože plamene ich prirodzené prostredie rýchlo menia na nepoznanie.
Majú všetky ohrozené druhy rovnakú šancu prežiť? Odpoveď leží v ich schopnosti prispôsobiť sa. Kým niektoré živočíchy dokážu pružne reagovať, menej prispôsobivé jedince jednoducho zahynú.
Stratégie prežitia a smrteľné pasce
Evolúcia formovala reakcie živočíchov na oheň milióny rokov. Keď vypukne lesný požiar, menšie tvory sa často snažia nebezpečenstvo jednoducho prečkať vo svojom bezpečnom úkryte.
Dobrým príkladom je drobný austrálsky vačkovec rodu Antechinus. Malý cicavec si dokáže vyhrabať alebo nájsť dostatočne hlbokú zemnú noru, do ktorej bezpečne zalezie. Zahrabaný pod povrchom následne upadne do hlbokého spánku, čím si výrazne spomalí životný metabolizmus a oheň jednoducho prečká.
Väčšie druhy cicavcov sa zvyknú ukryť do riek a mnohé austrálske jaštery zasa unikajú vysoko na stromy. Nové superpožiare však v mnohých prípadoch menia osvedčené inštinkty na smrteľnú pascu. Ak napríklad plamene siahajú príliš vysoko, živočíchy v korunách stromov zhoria.
Iné tvory sa aj preto radšej spoliehajú na útek. Vedci zistili, že niektoré jaštery z často horiacich oblastí USA behajú značne rýchlejšie ako ich príbuzní z nezasiahnutých oblastí. Odborníci hľadajú pre tento jav vysvetlenie.
Možno pomalšie jedince jednoducho zhoreli. Možné je aj to, že tmavá farba zhoreného okolia lepšie pohlcuje slnečné teplo a chladnokrvným plazom to pomáha rýchlejšie zohriať telo. Teplejšie svaly im následne umožňujú oveľa prudší pohyb.
Tmavé maskovanie a hľadanie výhod
Prežitie horiacich plameňov predstavuje iba prvý krok k reálnej záchrane ich životov. Živočíchy musia zvládnuť aj ťažký život v spálenej krajine. Tá im prináša nečakané problémy, ako napríklad akútny nedostatok dostupnej potravy či úplne zničené staré brlohy.
Tmavý popol a spálené stromy na zemi navyše nútia živočíchy prispôsobiť svoje povrchové maskovanie, aby sa skryli pred dravcami. Biológovia si napríklad všimli, že niektoré druhy švédskych kobyliek získavajú v zničených lesoch celkom čierne sfarbenie tela. Tmavá farba ich na novom pozadí pokrytom sadzami vynikajúco chráni pred hladnými dravými predátormi.
Podobný trend vykazujú aj severoamerické veverice. Život v oblastiach s častými požiarmi im priniesol širokú škálu farebných odtieňov ich krycej srsti od čiernej po sivú. Samice afrického vtáka behavca čiapočkatého zasa po požiaroch znášajú popolavočierne vajcia. Tie dokonale splývajú so spálenou savanou.
Okrem zmeny srsti či vajec však príroda hľadá aj celkom iné, netradičné cesty, ako reagovať na oheň. Niektoré druhy dokonca oheň priamo vyhľadávajú a využívajú.
Chrobáky rodu Melanophila majú vyvinuté špeciálne infračervené senzory. Vďaka nim nachádzajú horiace stromy a následne priamo do ich teplého kmeňa nakladú drobné vajíčka. Využívajú, že oheň trvalo oslabil prirodzenú chemickú obranu stromu.
Americké sovy zasa s obľubou lovia na okrajoch spálenísk. Korisť na tmavom podklade vynikne a stráca možnosť úkrytu.
Rýchla evolúcia a záchrana génov
Oheň neformuje iba krátkodobé správanie a vzhľad živočíchov. Zásadne mení aj genetickú výbavu populácií. Výskumy ukazujú, že mnohé voľne žijúce druhy skrývajú vysokú genetickú variabilitu, teda veľkú rozmanitosť svojich génov. Táto pestrá bunková výbava im dovoľuje adaptovať sa na cudzie prostredie relatívne pohotovo.
Nekontrolovateľné obrie požiare však cennú vnútornú výhodu živočíchov nezvratne odstraňujú. Masívne plamene vo veľkom zabíjajú hlavne zástupcov zraniteľných populácií, ktoré nedokážu utekať na veľmi dlhé trate.
Austrálskym vtákom rodu Stipiturus napríklad po ničivých požiaroch klesla genetická diverzita, pretože obrovské počty jedincov v plameňoch uhynuli. Zvyšné prežívajúce skupinky navzájom izolovalo ohromné zničené územie, cez ktoré tieto vtáky nedokázali bezpečne preletieť. Odkázané na seba sa začali krížiť výlučne s pokrvnými príbuznými, čo spustilo liahnutie defektných mláďat.
Naopak, iným druhom oheň paradoxne pomáha spájať rozdelené populácie. Vzácnemu druhu amerického motýľa rodu Plebejus plamene kompletne vypálili prekážajúce husté kroviny. Na voľnej ploche bleskovo vyrástli kvitnúce rastliny, ktorými sa motýlie húsenice prirodzene živia. Vyčistenie územia a voľný let tak hmyzu z odlišných teritórií umožnil vzájomné párenie a zmiešanie odlišných génov.
Záchrana v podobe riadených požiarov
Ochrana biodiverzity v pyrocéne, čiže v aktuálnej ére celosvetových masívnych ohňov, si nevyhnutne žiada zmenu ľudského prístupu. Živočíchy potrebujú takzvanú pyrodiverzitu. Ide o pestrú mozaiku nedotknutých, mierne obhorených a silne spálených plôch.
Moderné superpožiare však vytvárajú obrovské a jednotvárne spáleniská. Živočíchy si na tejto zničenej pôde nedokážu uloviť potravu a nenachádzajú tam ani úkryt. Odborníci preto navrhujú aktívne využívanie menších riadených požiarov.
Keď neskôr do suchého lesa udrie blesk, prírodný požiar nenájde na zemi palivo a nerozrastie sa do katastrofických rozmerov. Riadené pálenie má aj ďalší veľmi dôležitý prínos. Založený slabý oheň funguje ako ostrá skúška pre živočíchy v okolí.
Plamene spoľahlivo a pomerne bezpečne preveria, či obyvatelia lesa stále vedia zacítiť pach dymu a reflexívne utiecť. Ak by sme umelo zlikvidovali všetky požiare na Zemi, voľne žijúce živočíchy by stratili ostražitosť. Postupne by celkom zabudli, ako majú pred plameňmi uniknúť.
Prežijú iba tí najodolnejší
Lesné požiare už nepredstavujú len občasnú a izolovanú prírodnú katastrofu. Stali sa trvalou hybnou silou evolúcie a veľmi viditeľne ovplyvňujú dnešný stav živočíchov v prírode.
Rýchlosť zmien klímy a teplôt stavia voľne žijúce živočíchy pred dosiaľ nevídanú existenčnú skúšku. Živočíchy, ktoré nedokážu rýchlo pretvoriť svoje gény a prispôsobiť sa situácii, môžu čeliť vymretiu.
Prežitie druhov tak závisí nielen od ich vrodenej odolnosti, ale aj od našej pomoci.
Zdroje: National Geographic, Animals Around The Globe, Nat Geo, Trends in Ecology & Evolution,
(KAM)
