Vedci skúmajú, ako blízko sa nachádzame k bodu, keď sa klíma začne otepľovať samospádom a otepľovanie už bude mimo našej kontroly.
Podľa klimatológa Jamesa Hansena by sme mali hranicu dvoch stupňov dosiahnuť už okolo roku 2038. Zdroj: iStockphoto.com
Prečítajte si viac o vedcovi
Nový minister životného prostredia v susednom Česku ohlásil v deň svojho nástupu koniec klimatickej krízy. Nepochybne je jednoduchšie hovoriť do mikrofónu z pozície autority, ako robiť špičkový výskum a písať vedecké publikácie. Je to naozaj tak, že s otepľovaním to možno nebude až také „horúce“ a mali by sme „schladiť hlavy“, ako nám dlhé roky radil a stále radí dánsky štatistik Bjorn Lomborg a mnohí ďalší?
Na ceste k horúcej Zemi
Vedecký časopis One Earth zverejnil novú štúdiu medzinárodného tímu pod vedením amerického ekológa Williama Rippleyho z Oregonskej štátnej univerzity. Článok má názov Riziko trajektórie k horúcej Zemi a autori sa v ňom zaoberajú otázkou, ako blízko sa nachádzame k bodu, keď sa klíma začne otepľovať samospádom a globálna teplota sa stabilizuje na novej úrovni s oveľa vyššou teplotou ako dnes.
Zásadnou otázkou a zároveň obavou zostáva, pri akej kritickej úrovni oteplenia nastane naštartovanie procesov v kľúčových klimatických podsystémoch, ktoré posunú otepľovanie na vyššiu úroveň. Vedci doteraz identifikovali šestnásť takých systémov (Obr. 1), z ktorých desať má schopnosť spustiť samovoľný proces otepľovania (teda aj bez ďalšieho zvyšovania koncentrácie skleníkových plynov činnosťou človeka, ako pozorujeme dnes).
Obr. 1: Kritické zložky planetárneho systému vo vzťahu k otepľovaniu a predpokladaný rozptyl teploty (horizontálne stĺpce, pričom čierny bod označuje najpravdepodobnejší odhad), pri ktorom nastane aktivácia samovoľných a nevratných zmien daného systému. Ide o šestnásť podsystémov, radené sú zhora: 1) Grónsky ľadovcový štít, 2) Západoantarktický ľadovcový štít, 3) Boreálny permafrost (roztápanie), 4) Horské ľadovce, 5) Amazonský dažďový les, 6) Boreálny les, 7) Východoantarktické subglaciálne bazény, 8) Boreálny permafrost (kolaps), 9) Morský ľad v Arktíde v zime, 10) Východoantarktický ľadovcový štít, 11) Labradorské a Irmingerovo more, 12) Boreálny les (odumieranie južných oblastí), 13) Koraly v nízkych polohách, 14) Atlantická meridionálna (termohalinná) cirkulácia, 15) Morský ľad v Barentsovom mori, 16) Sahel a západoafrický monzún (zelenanie). Kritické systémy, ktorých narušenie spôsobí ďalšie oteplenie, sú označené červenou farbou, ochladenie modrou farbou a neisté alebo zanedbateľné zmeny teploty sú označené šedou farbou. Zdroj: Ripple a kol., 2026
Prekročenie kritickej hranice
V prípade troch systémov (Grónska, západnej Antarktídy a roztápania zamrznutej pôdy v boreálnom ekosystéme) existuje riziko prekročenia kritickej hranice. Aktivácia samovoľných urýchľujúcich procesov by teda mohla nastať už pod hranicou oteplenia o 1,5 °C (to je súčasná úroveň globálnej teploty). Ďalšie tri systémy (horské ľadovce, boreálny les a amazonský dažďový les) sa vo zvýšenom riziku nachádzajú pri akomkoľvek ďalšom oteplení (t. j. nad 1,5 °C).
Aktivácia procesov v týchto systémoch bude znamenať zníženie odrazivosti a uvoľňovanie uhlíka (oxidu uhličitého) do atmosféry, čo v oboch prípadoch znamená zrýchľovanie otepľovania. Navyše môžu byť jednotlivé systémy prepojené na veľkú vzdialenosť a narušenie jedného z nich ovplyvní procesy v ďalších systémoch (tzv. dominový efekt). Aj bez ďalšej aktivácie procesov v týchto systémoch sa proces otepľovania zrýchľuje (informovali sme o tom aj v predchádzajúcich článkoch na portáli VND). Od roku 2010 prebieha až šesťnásobnou rýchlosťou oproti obdobiu v prvej polovici minulého storočia. Jeden zo spoluautorov štúdie Johan Rockstrom z Postupimského inštitútu pre štúdium vplyvov zmeny klímy komentoval výsledky štúdie slovami: „Ešte tam nie sme, ale sme veľmi blízko.“ Zámenom tam pritom myslí stav, keď bude otepľovanie mimo našej kontroly.
Oteplí sa o 2 °C už pred rokom 2040?
Za kritickú hranicu oteplenia sa považuje rozmedzie medzi 1,5 a 2 °C . Vo svetle nových poznatkov je takmer isté, že oteplenie o 2 °C či dokonca viac bude znamenať spustenie nevratných procesov, ktorých výsledkom bude oteplenie o ďalšie 1 – 2 °C. Takáto klíma panovala naposledy na Zemi pred miliónmi rokov a hladina svetového oceánu bola vyššia o viac ako 20 metrov.
Obr. 2.: Vývoj globálnej teploty od roku 1950 s predpokladom vývoja do roku 2040. Modrá čiara naznačuje 12-mesačný priemer, zelená prerušovaná krivka ukazuje dlhodobý trend otepľovania v rokoch 1970 – 2010 (0,18 °C za desaťročie), ružová prerušovaná krivka v rokoch 2010 do súčasnosti (0,30 °C za desaťročie) a fialová prerušovaná krivka trend otepľovania od roku 2015 (0,41 °C za desaťročie). Rýchlosť otepľovania sa približne zdvojnásobila oproti obdobiu v druhej polovici minulého storočia. Zdroj: Hansen, 2026
Aktualizovaná predikcia klimatológa Jamesa Hansena (pracoval pre NASA) naznačuje, že s pravdepodobným príchodom javu El Niño sa svet priblíži k otepleniu o 1,7 °C a hranicu dvoch stupňov dosiahneme už okolo roku 2038 (Obr. 2). Znamenalo by to aktiváciu a nevratné zmeny najmenej v 7 z 10 kľúčových klimatických systémov. Takýto vývoj je v príkrom rozpore s deklarovanými snahami udržať oteplenie „maximálne“ do úrovne 1,5 °C do konca storočia a, samozrejme, aj v rozpore s tvrdením, že problém klimatickej krízy sa „odložil“. V skutočnosti je to presne naopak. Stále sa nepodarilo naštartovať udržateľný pokles svetovej spotreby fosílnych palív. Dočkáme sa niekedy stavu, keď budú vrcholoví politici a celkovo ľudia v rozhodujúcich funkciách definujúcich smerovanie spoločnosti brať klimatickú krízu a hrozby s ňou spojené vážne?
Zdroje: Ripple a kol., 2026, Hansen, 2026
(zh)
