Medzinárodný tím objavil v juhovýchodnom Indickom oceáne najväčší, najhlbší a najrozsiahlejší cintorín veľrýb na svete. Toto masívne pohrebisko sa tiahne ohromujúcich 1 200 kilometrov pozdĺž podvodného údolia známeho ako zlomová zóna Diamantina. Toto miesto nie je len úložiskom starovekých fosílií, ale aj vysokoaktívnym, prosperujúcim ekosystémom.
Vedci odhadujú, že hustota pozostatkov veľrýb v skúmaných úsekoch dosahuje až 760 jedincov na kilometer štvorcový. Zdroj: iStock/Craig Lambert
Odhalenie pohrebiska
K objavu došlo počas hlbokomorskej expedície medzinárodného tímu z Číny, Talianska a Nového Zélandu. Počas prieskumu oceánskeho dna narazili výskumníci na nezvyčajné útvary. Celý prieskum veľrybieho pohrebiska zabral 32 hlbokomorských ponorov.
Väčšina doteraz zdokumentovaných pádov veľrýb – vedecký termín pre telá veľrýb, ktoré klesnú na oceánske/morské dno – sa nachádzala v hĺbkach menších ako 4 000 metrov. Pohrebisko v zóne Diamantina však tieto rekordy prekonáva. Tím zdokumentoval 485 rôznych nálezísk veľrybích fosílií a päť nedávno uhynutých veľrýb v hĺbkach od 4 200 do viac ako 7 000 metrov.
Vedci odhadujú, že hustota pozostatkov veľrýb v skúmaných úsekoch dosahuje až 760 jedincov na kilometer štvorcový. To naznačuje, že táto zlomová zóna môže byť posledným miestom odpočinku miliónov veľrýb a môže pôsobiť ako podvodný ekvivalent suchozemských fosílnych nálezísk, ako sú napríklad staroveké jaskyne.
Otázka prezervácie
Ako unikli počas miliónov rokov veľrybie kosti erózii či usadeniu pod morskými sedimentmi ? Odpoveď sa ukrýva vo vysokošpecifickej kombinácii biológie, geografie a chémie. Prevažná väčšina nájdených fosílií pozostáva z rostra – zo zobákovitého výbežku lebky – vorvaňovcov. Toto špecifické kostné tkanivo je neuveriteľne husté a funguje ako štít. Jeho extrémna tvrdosť ho robí vysokoodolným proti degradácii a menej lákavým pre typické hlbokomorské organizmy.
Zóna zlomu Diamantina je prostredie, kde sa voľný oceánsky prach a sedimenty hromadia mimoriadne pomaly. Namiesto toho, aby boli kosti pochované pod týmito nánosmi, zostávajú odkryté na oceánskom dne po tisícročia.
Chladné a stabilné podmienky prostredia hlbokého oceánu vytvorili ochrannú minerálnu vrstvu, ktorá pokryla odkryté kosti. Tento prírodný minerálny povlak zachoval kostrové pozostatky a bránil im v rozklade.
Biodiverzita vzniknutých ekosystémov
Keď veľryba uhynie, jej pád na morské dno slúži ako zdroj organickej hmoty, ktorý dokáže uživiť zložité spoločenstvá organizmov po celé desaťročia. Päť čerstvo uhynutých veľrýb, ktoré boli počas expedície nájdené, sa nachádzalo v treťom štádiu rozkladu. Tretie štádium rozkladu je charakterizované prítomnosťou anaeróbnych baktérií, ktoré rozkladajú husté lipidy a oleje vnútri kostí veľrýb za produkcie sírovodíka. Táto chemická energia tvorí základ chemosyntetickej potravinovej siete nezávislej od slnečného žiarenia. Dĺžka tohto štádia rozkladu môže trvať aj 100 rokov.
Výskumníci narazili tiež na husté, biele mikrobiálne povlaky, ktoré obaľovali kostry veľrýb. To pritiahlo ďalšie spoločenstvá živočíchov, napríklad červy živiace sa tukom veľrybích kostí (Osedax), hviezdice, sasanky, morské mušle či hlbokomorské medúzy.
Biodiverzita živočíchov, ktoré takéto uhynuté telá prilákali, je ohromujúca. Jedna päťmetrová kostra vráskavca malého obsahovala najmenej 26 rôznych druhov bezstavovcov. Morskí biológovia sa domnievajú, že mnohé z organizmov identifikovaných počas prieskumných ponorov sú pre vedu nové, čo zdôrazňuje, ako málo toho vieme o extrémnych prostrediach morí a oceánov.
Možnosť nahliadnuť do histórie evolúcie
Vedci pomocou izotopového datovania zistili, že najstaršie fosílie na tomto mieste siahajú približne 5,3 milióna rokov do obdobia raného pliocénu. Pretože fosílny záznam na tomto mieste je pomerne súvislý, poskytuje paleontológom priamy pohľad na to, ako sa hlbokomorské veľryby adaptovali počas miliónov rokov. Tímu sa úspešne podarilo objaviť skamenené lebky troch odlišných druhov vorvaňovcov. Medzi nálezmi bola lebka Pterocetus benguelae, vyhynutého rodu, spolu s doposiaľ nezaregistrovaným vyhynutým druhom s názvom Pterocetus diamantinae.
Nález vyhynutých evolučných línií nachádzajúcich sa presne v tej istej geografickej oblasti ako žijúce druhy – napríklad Andrewov vorvaňovec Mesoplodon bowdoini – je neuveriteľne vzácnym vedeckým objavom. Dokazuje to, že evolúcia prispôsobila vorvaňovce na hlbokomorské ponory už v období pliocénu.
Prečo toto konkrétne miesto?
Koncentrácia uhynutých veľrýb v tomto špecifickom úseku oceánu sa pripisuje kombinácii správania a topografie. Zlomová zóna Diamantina sa vyznačuje strmým podvodným reliéfom v tvare V pozostávajúcim z hlbokých priekop a z hrebeňov, ktoré sa vytvorili pred 50 až 60 miliónmi rokov, keď sa austrálsky a antarktický kontinent od seba vzdialili. Keď veľryby uhynú v tomto koridore, strmé steny fungujú ako lievik, ktorý naviguje klesajúce telá do údolia, kde sa zhromažďujú.
Pozrite si
Oblasť sa tiež nachádza priamo pod známymi migračnými trasami pre bezzubé veľryby, ako je napríklad vráskavec minke. Zároveň sú hlboké priekopy hlavným loviskom žijúcich vorvaňovcov, ktoré sa potápajú do kilometrových hĺbok, aby lovili hlbokomorské chobotnice. Vedci predpokladajú, že niektoré z vyhnutých druhov sa mohli pri ponoroch do týchto hlbokých trhlín nebezpečne priblížiť k svojim fyziologickým limitom a podľahnúť extrémnemu tlaku. Tento neuveriteľný objav ukazuje, že tieto majestátne tvory aj po svojej smrti prispievajú k morskému ekosystému a slúži ako pripomienka nekonečných a neprebádaných tajomstiev oceánu.
Zdroje: The Guardian, Popular Science, The Conversation
(RR)
