Slovacit, jantár z lokality Horné Srnie, je oknom do dávneho sveta na dnešnom území Slovenska.
Makroinklúzie, objekty, ktoré sa zachovali vo vzorke jantáru slovacit: a) hmyz Libanohypselosoma slovacica; b) neidentifikovaná noha hmyzu (zväčšenie 1,57 mm); c, d) oblasť cysty s jednobunkovcom (dĺžka 83 µm); e, f) izolovaný chitínový prúžok (rozmer 1,57 mm) s vajíčkom hlístice (priemer 104 µm); g) hmyzí plesňový výrastok (dĺžka 0,34 mm). Zdroj: https://doi.org/10.1016/j.gr.2026.04.016
Prečítajte si viac o vedcovi
Rozsiahla analýza jantárov z celého sveta zahŕňajúca aj vzácnu vzorku zo Slovenska prináša nové poznatky o ekosystémoch dávnych čias. Ide o prvú globálnu klasifikáciu jantáru založenú na infračervených profiloch. Štúdiu k analýze uverejnil kolektív autorov zo slovenských, ale aj svetových inštitúcií v prestížnom časopise Gondwana Research, jednom z troch najvýznamnejších geologických časopisov.
Okno do sveta dinosaurov
Ako asi vyzerala krajina dnešného západného Slovenska približne 110 miliónov rokov dozadu? Územie, kde sa dnes nachádzajú polia, cesty a dediny, pokrývala voda, ale aj močiarne lesy. Tvorili ich prevažne ihličnany, paprade a prvé kvitnúce rastliny. Svedectvo o ich existencii i živote v nich nám podáva živica stromov, organická hmota, ktorá zakonzervovala drobné organizmy a iné látky vo forme jantáru.
Jantár je ako časová kapsula, ktorá nám poskytuje pohľad do minulosti. Nahliadnuť do strateného sveta nám umožňuje aj jantár objavený v lokalite Horné Srnie na Slovensku, ktorý vedci pomenovali slovacit (názov je odvodený od krajiny nálezu s pridaním prípony -cit odkazujúcej na slovo pocit). Dnes je rozdelený na dve časti a obe sa nachádzajú na Slovensku. „Slovenskú vzorku našiel na lokalite Horné Srnie pri Nemšovej amatérsky paleontológ Michal Hulvák. Vďaka jeho daru sa dnes obrovský jantár (55 x 39 x 17 mm), pomenovaný slovacit, nachádza v Slovenskom národom múzeu a v Balneologickom múzeu v Piešťanoch,“ hovorí paleontológ a vedúci výskumu Mgr. Peter Vršanský, DrSc., z Ústavu vied o Zemi Slovenskej akadémie vied a Ústavu zoológie Slovenskej akadémie vied.
Slovenský jantár z obdobia spodnej kriedy
Jantár vzniká skamenením živice stromov. V prípade slovacitu, vzorky objavenej na Slovensku, sa vedcom podarilo veľmi presne určiť jeho vek pomocou foraminifera a vápenatého nanoplanktónu, mikroorganizmov, ktoré sa uchovali v horninách obklopujúcich jantár.
„Vďaka tomu, že sa jantár zachoval v morských sedimentoch, bolo možné jeho presné datovanie pomocou mikrofosílií, ktoré v tomto prípade poskytujú spoľahlivejšie vekové určenie než izotopové metódy. Kombináciou dvoch biostratigrafických metód založených na analýze dierkavcov a vápenatého nanoplanktónu sa podarilo určiť jeho vek na ranú kriedu, konkrétne na rozhranie geologických tried aptu a albu, čo je pri jantároch pomerne zriedkavé,“ hovorí paleontológ Vršanský.
Výsledky ukázali, že slovacit vznikol v období spodnej kriedy, čiže približne pred 110 až 115 miliónmi rokov. Pochádza teda z obdobia, keď po Zemi kráčali dinosaury a kvitnúce rastliny boli len na začiatku svojho vývoja.
Vedeli ste?
Jantár je pravdepodobne najodolnejší organický materiál, ktorý v zemi vydrží bez rozkladu približne 10 000-krát dlhšie ako technické sklo.
Čo ukrýva jantár zo Slovenska?
Slovacit ukrýva bohatý mikrosvet, okrem iného aj nový druh. „Jantár je precízne chemicky charakterizovaný a obsahuje mikroorganizmy (pele, pomalky, cysty prvokov, vajíčka mäkkýšov, časti rastlín a húb), drevo araukárií, amonit (v priľahlých sedimentoch), stopy dnových organizmov (v sedimente) aj niekoľko jedincov hmyzu. Z nich sa podarilo identifikovať nový druh miniatúrnej bzdochy, blízkej príbuznej z libanonského jantáru,“ priblížil paleontológ.
Malá drobná bzdocha, ktorá dostala meno Libanohypselosoma slovacica, patrí medzi najvýznamnejšie nálezy. Tento hmyz meral len približne jeden milimeter a žil v opade prastarého lesa. Jeho najbližší príbuzní dnes obývajú tropické oblasti sveta.
Vedci skúmali tiež mikroskopické zvyšky drevného uhlia zachované v sedimentoch a v samotnom jantári. Analýzy ukázali, že požiare boli časté, pričom niektoré dosahovali teploty viac než 700 °C a v extrémnych prípadoch dokonca prekračovali hranicu 1 100 °C.
Práve požiare mohli podnecovať stromy, aby tvorili živicu, čím reagovali na stres. V živici sa potom zachytávali kúsky uhlíkov, peľ, spóry i drobné živočíchy, ktoré sa nám v jantári uchovali dodnes.
Mapa dávnych jantárových lesov
Rozsiahla analýza nebola zameraná iba na Slovensko. Vedci analyzovali stovky vzoriek jantáru z celého sveta, konkrétne 139 z celkového počtu 187 jantárov, ktoré pochádzajú z 18 krajín od Libanonu cez Francúzsko, Mjanmarsko až po Kanadu. „Počas projektu sa podarilo na Slovensku zhromaždiť a zanalyzovať prakticky všetky svetové jantáre – najväčšiu svetovú zbierku jantárov ad hoc (vytvorenú s týmto cieľom),“ hovorí Peter Vršanský.
Pomocou infračervenej spektroskopie porovnávali vedci chemické „odtlačky prstov“ jednotlivých jantárov. Zistili, že väčšinu druhohorných jantárov možno zaradiť len do niekoľkých základných typov lesov. „Analyzované boli dvoma metódami infračervenej spektroskopie. Vďaka rozsiahlemu súboru vzoriek jantáru bolo možné vytvoriť prvú globálnu syntézu, ktorá identifikovala iba sedem typov „jantárových“ lesov. To naznačuje, že druhohorné ihličnaté lesy boli síce mimoriadne rozmanité, porovnateľné s dnešnými dažďovými pralesmi, no zároveň si boli vo viacerých ohľadoch veľmi podobné. Medzi hlavné typy patria, zjednodušene povedané, araukáriové, borovicové, sekvojové, schizolepidiové a krytosemenné jantáre, ako aj kopály. Podozamitové lesy sa v tejto syntéze neobjavili, hoci ich existencia je doložená,“ priblížil metódy a zistenia analýzy Peter Vršanský.
Kopál je fosílna alebo čiastočne fosilizovaná živica, ktorá ešte neprešla úplnou premenou na pravý jantár.
Najväčšiu skupinu analyzovaných druhohorných jantárov tvoria živice pochádzajúce z vyhynutých cheirolepidiových lesov. Práve do tejto skupiny patrí aj slovenský jantár z čias dinosaurov.
Výsledok rozsiahlej spolupráce
Výskum je výsledkom rozsiahlej spolupráce odborníkov z Ústavu zoológie SAV (Peter Vršanský, Lucia Vršanská, Hemen Sendi), Ústavu vied o Zemi SAV (Peter Vršanský, Júlia Kotulová, Dušan Starek, Silvia Ozdínová, Marián Golej, Adrián Biroň, Martin Števko, Tomáš Mikuš), Ústavu anorganickej chémie SAV (Helena Pálková), Ústavu merania SAV (Miroslav Hain) a z Ústavu materiálov a mechaniky strojov SAV (Štefan Nagy). Na výskume sa podieľali aj odborníci z Balneologického múzea v Piešťanoch, Univerzity Komenského v Bratislave, z Akadémie umení a dizajnu a zo Štátneho geologického ústavu Dionýza Štúra.
Zahraniční odborníci, ktorí participovali na výskume, sú z Akadémie vied Českej republiky, Univerzity Západnej Austrálie, Chorvátskej geologickej služby, Prírodovedného múzea v Paríži, Univerzity v Rennes, Oregonskej univerzity, Libanonskej univerzity, Čínskej akadémie vied a Univerzity Ceara v Brazílii. Významnú podporu poskytlo vo forme materiálov viac ako 20 ďalších krajín, predovšetkým Nemecko, Španielsko a Veľká Británia.
Zdroj: https://doi.org/10.1016/j.gr.2026.04.016, Mgr. Peter Vršanský, DrSc.
(zh)
