Dnes si pripomíname 257. výročie narodenia všestranného nemeckého prírodovedca Alexandra von Humboldta.
Alexander von Humboldt precestoval tropické pralesy, plavil sa po Orinoku, vystúpil vysoko na svahy Chimboraza, vykonával merania teploty, tlaku vzduchu a fascinoval ho zemský magnetizmus. Zdroj: koláž ChatGPT
Alexander von Humboldt sa narodil 14. septembra 1769 v Berlíne a zomrel v Berlíne 6. mája 1859 vo veku 89 rokov. Označiť ho jedným povolaním je takmer nemožné. Okrem prírodovedca bol vášnivým geografom, cestovateľom, botanikom, geológom a tiež priekopníkom klimatológie a biogeografie. V čase, keď sa vedecké disciplíny začínali čoraz viac špecializovať, sa Humboldt vydal opačným smerom – pokúšal sa pochopiť Zem ako celok.
Jeho meno dnes nesú rieky, pohoria, ľadovce, mestá, parky, rastliny i živočíchy. Známy je napríklad studený Humboldtov prúd pri západnom pobreží Južnej Ameriky. V 19. storočí pritom Humboldt patril k najznámejším vedcom sveta. Magazín Smithsonian pripomína, že napísal desiatky kníh a počas života udržiaval rozsiahlu korešpondenčnú sieť zahŕňajúcu desaťtisíce listov. Jeho vplyv tak siahal ďaleko za hranice prírodných vied.
Päť rokov, ktoré zmenili jeho život
Humboldt študoval mineralógiu a získal praktické skúsenosti v baníctve ako banský úradník, no túžil po vedeckej expedícii. Po smrti matky zdedil majetok, ktorý mu umožnil financovať vlastné výskumné cesty. Namiesto pohodlného života investoval značnú časť svojich prostriedkov do cestovania, prístrojov, zbierok a neskôr predovšetkým do monumentálneho publikovania výsledkov.
V roku 1799 sa Humboldt spolu s francúzskym botanikom Aimém Bonplandom vydal na cestu do španielskej Ameriky. Počas nasledujúcich piatich rokov prešli územiami dnešnej Venezuely, Kolumbie, Kuby, dnešného Ekvádoru, Peru a Mexika a napokon navštívili aj Spojené štáty. Nebola to iba dobrodružná výprava, Humboldt so sebou viezol množstvo vedeckých prístrojov a systematicky zaznamenával nadmorskú výšku, teplotu, tlak, vlhkosť, magnetické vlastnosti Zeme, polohu aj biologické pozorovania.
Rozsah botanickej práce bol obrovský. Humboldt s Bonplandom počas expedície zhromaždili približne 6 000 rastlinných exemplárov. Humboldt neskôr uvádzal, že medzi zozbieranými rastlinami bolo podľa vtedajšieho botanického hodnotenia približne 1 400 až 1 500 nových druhov. Zaujímalo ho, prečo určitý druh rastie práve tam, kde rastie, a ako jeho výskyt súvisí s teplotou, nadmorskou výškou a ďalšími podmienkami prostredia.
Alexander von Humboldt a Aimé Bonpland na expedícii po Amazonskom dažďovom pralese. Olejomaľba od Eduarda Endera (1850). Zdroj: Wikimedia
Humboldt sa napríklad intenzívne zaujímal o elektrické úhory a pokúšal sa pochopiť mechanizmus ich elektrických výbojov. V jeho cestopise sa zachovali podrobné opisy experimentov s úhormi, so žabami a s kovovými vodičmi. Výskum elektrických živočíchov bol v tom čase významný aj pre rodiace sa poznanie elektriny a fyziológie.
Hora ako mapa života
Jedným z vrcholov expedície bol rok 1802 a pokus o výstup na ekvádorskú sopku Chimborazo. Hora mala pre Humboldta oveľa väčší význam. Pri postupe do vyšších nadmorských výšok sledoval, ako sa mení vegetácia, teplota a ďalšie vlastnosti prostredia. Z hory sa tak v jeho myslení stalo akési prírodné laboratórium.
Z pozorovaní v Andách vzniklo Humboldtovo dielo Naturgemälde (v preklade Obraz prírody) – jedno z najslávnejších diel v dejinách vedeckej vizualizácie. Na priereze Chimborazom zobrazil rastliny v rôznych nadmorských výškach a po stranách doplnil údaje o teplote, tlaku, vlhkosti a ďalších fyzikálnych parametroch. Namiesto samostatných tabuliek tak čitateľ videl na jednom obraze vzťah medzi živou a neživou prírodou.
Humboldt spojil prierez Andami s údajmi o rastlinách, nadmorskej výške a fyzikálnych podmienkach prostredia. Jeho dielo Naturgemälde z roku 1807 patrí k priekopníckym príkladom vizualizácie ekologických súvislostí. Zdroj: Wikimedia
Myšlienka bola jednoduchá, ale na svoju dobu mimoriadne silná: život nemožno pochopiť bez prostredia, v ktorom existuje. Humboldt porovnával vegetačné pásma Ánd s pohoriami v iných častiach sveta a hľadal všeobecné zákonitosti. Rastliny tak prestávali byť iba izolovanými exemplármi v herbári a stávali sa súčasťou geograficky usporiadaného systému. Práve preto sa Humboldt považuje za jednu z kľúčových postáv pri zrode biogeografie a ekologického myslenia.
Humboldtov diagram je cenným historickým zdrojom, no moderný výskum ukazuje, že s jeho údajmi treba pracovať opatrne. Analýza, publikovaná v roku 2019 v časopise PNAS, ukázala, že časť údajov o vysokohorskej vegetácii v pôvodnom diele Naturgemälde nepochádzala priamo z Chimboraza a diagram obsahoval nepresnosti, ktoré Humboldt neskôr sám upravoval.
Jeho zápisky pomáhajú monitorovať biodiverzitu
V roku 2012 sa vedci vrátili na Chimborazo a porovnali súčasnú vegetáciu s historickými údajmi. Štúdia uviedla výrazný posun vegetácie smerom nahor. Horná hranica výskytu semenných rastlín bola podľa tohto porovnania o viac ako 500 metrov vyššie než hranica pripisovaná Humboldtovým pozorovaniam z roku 1802. Autori výsledok spojili s rastúcimi teplotami a s ústupom ľadovcov.
Po opätovnom preskúmaní Humboldtových denníkov, herbárov a publikácií vedci upozornili, že časť údajov použitých pri pôvodnom porovnaní nebola dostatočne spoľahlivá. Na neďalekej hore Antisana, kde bolo možné historické záznamy rekonštruovať presnejšie, odhadli posun vegetácie za približne 215 rokov na 215 až 266 metrov. Neznamená to, že rastliny v Andách nestúpajú vyššie, ukazuje to skôr, aké náročné je porovnávať moderné merania s údajmi starými dve storočia.
Práve tento vedecký spor je možno jedným z najlepších dôkazov Humboldtovho pretrvávajúceho významu. Zápisky človeka narodeného v roku 1769 sú stále predmetom vedeckých článkov, pretože poskytujú vzácny pohľad na prírodu pred priemyselnou érou. Historické herbáre, denníky a údaje o výskyte druhov sa dnes podobným spôsobom využívajú ako akési časové kapsuly pri výskume zmien biodiverzity.
Upozorňoval na blížiacu sa zmenu klímy?
Často sa o ňom píše ako o jednom z prvých vedcov, ktorí upozornili na človekom spôsobenú zmenu klímy. Také tvrdenie však potrebuje vysvetlenie. Humboldt, samozrejme, nepoznal dnešný mechanizmus globálneho otepľovania spôsobeného rastúcimi koncentráciami skleníkových plynov. Už okolo roku 1800 však pozoroval, že ľudia dokážu meniť miestne podnebie zásahmi do krajiny.
Pri jazere Valencia vo Venezuele si všimol súvislosť medzi výrubom stromov, rozširovaním poľnohospodárstva a zmenami vodného režimu. Písal o ubúdaní prameňov a zásob vody po ničení lesov a rozširovaní pestovania cukrovej trstiny, indigovníka a bavlny. V modernom jazyku by sme povedali, že uvažoval o vzťahu medzi zmenou krajinnej pokrývky, hydrologickým cyklom a miestnou klímou.
Pri jazere Valencia už na začiatku 19. storočia spájal odlesňovanie a rozširovanie poľnohospodárstva so zmenami vodného režimu. Nešlo ešte o dnešnú teóriu globálnej klimatickej zmeny, ale o pozoruhodne skoré rozpoznanie toho, že človek môže meniť fungovanie krajiny. Zdroj: Wikimedia
Humboldt tiež zásadne prispel k tomu, ako klímu zobrazujeme. V roku 1817 predstavil mapu izoterm, teda čiar spájajúcich miesta s rovnakou priemernou teplotou. Takéto zobrazenie umožnilo porovnávať klimatické podmienky geograficky vzdialených oblastí a patrí k základným princípom, ktoré poznáme aj z dnešných meteorologických a klimatických máp.
Od tropického pralesa po magnetické pole Zeme
Humboldtova zvedavosť sa nezastavila pri rastlinách a klíme. Intenzívne sa venoval zemskému magnetizmu a presadzoval myšlienku koordinovaných meraní na rôznych miestach planéty. Takéto pozorovacie siete pomohli ukázať, že prudké magnetické zmeny môžu prebiehať súčasne na veľkých vzdialenostiach. V septembri 1841 boli podľa historickej analýzy simultánne zmeny zaznamenané napríklad v Toronte, Kapskom Meste, Prahe a Tasmánii.
Dnes by sa takéto javy mohli zaradiť do výskumu kozmického počasia – zmien v okolí Zeme súvisiacich so slnečnou aktivitou a interakciou slnečného vetra s magnetosférou. Humboldt tento moderný fyzikálny mechanizmus, samozrejme, nepoznal, ale vo svojom diele Kosmos spájal poznatky o Slnku, slnečných škvrnách, polárnej žiare a geomagnetizme. Aj tu sa prejavila jeho typická snaha hľadať súvislosti medzi javmi, ktoré sa dovtedy často skúmali oddelene.
Táto schopnosť prepájať údaje bola podstatou toho, čo sa neskôr začalo označovať ako humboldtovská veda. Nestačilo mu opísať sopku, rastlinu alebo rieku. Chcel merať, porovnávať a hľadať zákonitosti naprieč kontinentmi. V istom zmysle tak predznamenal modernú vedu o zemskom systéme, ktorá skúma atmosféru, hydrosféru, biosféru a geosféru ako vzájomne previazané časti jednej planéty.
Pozrite si
Veda nepatrí iba vedcom
Humboldt bol zároveň mimoriadne úspešným popularizátorom. V zime na prelome rokov 1827 a 1828 prednášal v Berlíne o tzv. fyzickom opise sveta. Popri univerzitnom cykle organizoval verejné prednášky v Singakademie, kde ho podľa dobových záznamov mohlo naraz počúvať približne tisíc ľudí. Publikum nebolo obmedzené iba na akademikov a jeho verejné prednášky boli prístupné aj ženám, ktoré v tom čase na pruských univerzitách študovať nemohli.
Prednášky sa stali základom jeho životného diela Kosmos – Náčrt fyzického opisu sveta. Humboldt sa v ňom pokúsil podať syntézu vtedajšieho poznania vesmíru a Zeme od astronómie cez geológiu a atmosféru až po rozšírenie organizmov. Päť zväzkov vychádzalo v rokoch 1845 až 1862. Posledný vyšiel až po Humboldtovej smrti a zostal nedokončený. Dielo bolo určené nielen odborníkom, ale aj vzdelanému širokému publiku a rýchlo sa prekladalo do ďalších jazykov.
Celý známy svet v jednej knihe. V monumentálnom diele Kosmos sa Humboldt pokúsil prepojiť poznatky o vesmíre, Zemi, klíme a živých organizmoch do jednotného obrazu prírody. Prvé zväzky vyšli, keď už mal viac než 75 rokov. Piaty zväzok vyšiel až po jeho smrti. Zdroj: Open Library
Inšpiroval aj Charlesa Darwina
Humboldtov vplyv na ďalšiu generáciu prírodovedcov možno najlepšie ukázať na Charlesovi Darwinovi. Darwin čítal Humboldtovo dielo Personal Narrative ešte ako mladý muž a kniha v ňom posilnila túžbu cestovať do tropických krajín. Na palubu lode HMS Beagle si dokonca vzal Humboldtovo dielo so sebou a počas expedície ho opakovane používal.
O desaťročia neskôr Darwin otvorene priznal, aký význam preňho Humboldt mal. V liste z roku 1874 napísal, že práve obdiv k jeho cestopisu ho priviedol k túžbe cestovať do vzdialených krajín a následne k rozhodnutiu prihlásiť sa na plavbu Beagle. Humboldt tak nepriamo ovplyvnil cestu, počas ktorej Darwin zhromaždil pozorovania neskôr zásadné pre formovanie jeho evolučného myslenia.
Humboldtov spôsob opisovania prírody, v ktorom sa exaktné merania prelínali s estetickým zážitkom z krajiny, pôsobil aj na spisovateľov, maliarov a cestovateľov. Veda podľa neho nemusela zbaviť prírodu krásy. Naopak, poznanie jej zákonitostí mohlo úžas ešte prehĺbiť.
Dokumentárna dráma približuje príbeh expedície Alexandra von Humboldta do Južnej Ameriky. Po jeho stopách sa vydáva oceňovaná historička Andrea Wulfová. Zdroj: YouTube/Get.factual
Otroctvo a vykorisťovanie mu neboli ľahostajné
Humboldtova americká cesta mala aj politický rozmer. V španielskych kolóniách sa stretával s otroctvom, nerovnosťou a vykorisťovaním pôvodného obyvateľstva. Vo svojich prácach kritizoval otroctvo a koloniálny systém. Jeho postoj však treba posudzovať aj v kontexte európskeho vedca pohybujúceho sa v koloniálnom priestore – súčasná historiografia diskutuje tiež o tom, do akej miery jeho spôsob opisovania Ameriky stále niesol európsky pohľad na krajinu a jej obyvateľov.
O jeho postoji k otroctvu svedčí i udalosť z roku 1856. Keď americké vydanie jeho knihy o Kube vypustilo časť obsahujúcu kritiku otroctva, Humboldt proti tomu verejne protestoval. Zdôraznil, že práve tejto časti svojho diela prikladá mimoriadny význam. Pre človeka, ktorý celý život meral magnetické pole, rastliny či teplotu, teda vedecké poznanie nebolo úplne oddelené od otázok ľudskej dôstojnosti.
Aj preto je dnešný obraz Humboldta zaujímavejší než jednoduchý portrét neohrozeného objaviteľa. Historici upozorňujú, že poznatky z jeho amerických ciest nevznikali vo vákuu. Čerpal totiž tiež z práce miestnych a domorodých obyvateľov, koloniálnych učencov a ďalších prírodovedcov. Napríklad niektoré predstavy o vzťahu nadmorskej výšky, klímy a vegetácie rozvíjal v Južnej Amerike aj vedec Francisco José de Caldas. Humboldtova sila spočívala predovšetkým v mimoriadnej schopnosti pozorovania prepájať, porovnávať a zobrazovať v globálnych súvislostiach.
Celá planéta ako laboratórium
Humboldt zomrel v Berlíne v roku 1859. V tom istom roku vyšlo Darwinovo dielo O pôvode druhov. Symbolicky sa tak končila éra prírodovedca, ktorý sa ešte pokúšal obsiahnuť takmer celé poznanie prírody, a začínalo sa obdobie stále väčšej vedeckej špecializácie. Humboldtov spôsob uvažovania však nezmizol. V čase klimatickej zmeny, úbytku biodiverzity a globálnych zmien životného prostredia pôsobí jeho predstava vzájomne prepojenej prírody mimoriadne aktuálne.
Moderný vedec môže merať jednu rastlinu, koncentráciu oxidu uhličitého alebo teplotu oceánu s presnosťou, o akej sa Humboldtovi ani nesnívalo. Veľké otázky však zostávajú podobné tým jeho: Ako spolu súvisia jednotlivé časti systému? Čo sa stane s jednou z nich, keď zmeníme inú? Možno pochopiť prírodu bez toho, aby sme do jej obrazu zahrnuli aj človeka? Práve schopnosť položiť tieto otázky robí z Humboldta viac než historickú postavu. Jeho vedecké dedičstvo prežíva v ekológii, biogeografii, klimatológii aj modernej vede o zemskom systéme.
Zdroje: Nature, Smithsonian, Encyclopaedia Beliana, University of Cambridge, Journal of Ethnobiology and Ethnomedicine, Proceedings of the National Academy of Sciences of the USA (1, 2), German Life and Letters, Geochemistry, Geophysics, Geosystems, Space Weather, kniha Die Kosmos-Vorlesung an der Berliner Sing-Akademie (digitalizovaná kniha), Wikipédia (1, 2)
(KAM)
