Nočné svietiace oblaky môžeme pozorovať častejšie aj vďaka klimatickým zmenám. Objavujú sa hlavne v júni a v prvej polovici júla.
Nočné svietiace oblaky odfotografované nad nemeckým mestom Mannheim. Zdroj: iStock.com/davidhajnal
Ak máme šťastie, môžeme v letných mesiacoch, najmä počas júna a júla, na pozadí tmavej oblohy pozorovať fascinujúci úkaz: jemné striebristé akoby žiariace oblaky pripomínajúce oblaky typu cirrus vznášajúce sa nad severným obzorom. Ide o takzvané nočné svietiace oblaky alebo aj noktilucentné oblaky (Noctilucent Clouds, NLC).
Kedy môžeme vidieť svietiace oblaky?
NLC sa tvoria vo výške okolo 80 až 85 kilometrov nad zemským povrchom vo vrstve atmosféry označovanej ako mezosféra. Vznikajú v jej najvrchnejšej časti, takzvanej mezopauze.
Nesvietia vlastným svetlom, ale rozptyľujú svetlo Slnka, ktoré ich osvetľuje odspodu. Tento vzácny jav môžeme najčastejšie pozorovať v neskorých večerných alebo skorých ranných hodinách, keď je Slnko tesne pod obzorom, ale stále osvetľuje nočné oblaky.
Prvé pozorovania nočných svietiacich oblakov boli v Nemecku a Rusku v roku 1885.
Oblaky môžeme pozorovať v letných mesiacoch po západe Slnka približne medzi 22. hodinou a polnocou alebo ráno pred východom Slnka medzi 2. a 4. hodinou, a to vždy na severe, resp. medzi severozápadným a severovýchodným obzorom. Často ich môžeme pozorovať v čase okolo letného slnovratu, keď bývajú podmienky na ich formovanie najlepšie, lebo vtedy teplota v mezopauze klesá pod -120 °C.
Mezosféra
Mezosféra je najchladnejšou vrstvou zemskej atmosféry vo výške asi 50 až 90 kilometrov nad zemským povrchom. Teplota v mezosfére klesá s rastúcou nadmorskou výškou. V hornej časti mezosféry môže dosahovať až -173 °C. Na tvorbu svietiacich oblakov je potrebná teplota nižšia ako -120 °C.
Mezosféra sa vyznačuje i veľmi nízkym tlakom vzduchu, vďaka čomu má menšiu hustotu ako vrstvy pod ňou.
Nočné svietiace oblaky nad hladinou rybníka Hrádek z 5. júla 2020. Foto: Petr Horálek. Zdroj: Fyzikálny ústav Sliezskej univerzity v Opave
Ako vznikajú svietiace oblaky?
Nočné svietiace oblaky sú tvorené kryštálmi ľadu. V lete sa mezosféra ochladí natoľko, že sa na suspendovaných prachových časticiach vznášajúcich sa v atmosfére vytvorí ľad.
Prachové častice môžu pochádzať z mikrometeoritov padajúcich na Zem z vesmíru alebo z prachu, ktorý zostal po sopečných erupciách. Ľudstvo tiež prispieva k tvorbe svietiacich oblakov tým, že vysiela do vesmíru rakety, ktoré vypúšťajú výfukové plyny. Aj na ich čiastočkách sa potom vytvárajú spomínané kryštáliky ľadu.
Keď slnečné svetlo odspodu dopadá na kryštáliky ľadu, odráža sa od nich svetlo, ktoré spôsobuje zdanlivý efekt svietiacich oblakov.
Zaujímavosťou je, že Zem nemusí byť jediným miestom, kde sa dá pozorovať tento fascinujúci fenomén. Veľmi podobné oblaky boli zaznamenané na Marse počas misie Mars Express Európskej vesmírnej agentúry v roku 2006.
Vzhľad nočných svietiacich oblakov
Nočné svietiace oblaky sú dobre pozorovateľné voľným okom. Existuje však možnosť, že si ich pomýlime s bežnými oblakmi typu cirrus, ktoré osvietil svit Mesiaca. Čím sa teda líšia? Nočné svietiace oblaky majú vzhľad striebristých závojov často s modrastým nádychom, občas v nich môžeme pozorovať jemné štruktúry pripomínajúce bežné oblaky typu cirrus.
Práve jemné štruktúry, ktoré uvidíme voľným okom len ťažko, rozoznáme pri pozorovaní ďalekohľadom. Bežné oblaky typu cirrus majú v ďalekohľade skôr hmlistý vzhľad.
Podľa tvaru sa nočné svietiace oblaky delia na 4 základné skupiny a niekoľko podskupín:
- typ I – závoje (bez štruktúry),
- typ II – pruhy (tiahnuce sa pásy),
- typ III – vlny (pripomínajú čeriny) – najčastejšia forma,
- typ IV – víry (háčiky a oblúky).
Nočné svietiace oblaky v roku 2025
Nočné svietiace oblaky (NLC) súvisia aj s kolísaním slnečnej aktivity. V tomto roku budú mať vysoké vrstvy zemskej atmosféry menej stabilné podmienky, čo môže zapríčiniť menší výskyt NLC ako v minulých rokoch.
V roku 2024 bola slnečná aktivita vysoká, napriek tomu sa však NLC na oblohe vyskytli často. Pravdepodobne to bolo zapríčinené materiálom zo sopky Tonga, ktorý sa uvoľnil do vysokých polôh atmosféry 15. januára 2022. Je teda možné, že aj v tomto roku bude výskyt NLC častejší, a to i napriek vysokej slnečnej aktivite.
Nočné svietiace oblaky a klimatické zmeny
Tento zaujímavý atmosférický jav pozorovateľný na letnej oblohe po západe Slnka alebo pred brieždením nefascinuje len milovníkov tmavej oblohy a prírody. Nočné svietiace oblaky poskytujú vedcom aj jedinečné informácie o zemskej atmosfére na hranici s vesmírom. Skúmajú ich napríklad vedci z Leibnizovho inštitútu pre výskum atmosféry (IAP) v Kühlungsborne. Používajú na to zariadenie LIDAR (Light Detection And Ranging) v Arktíde, ktoré vysiela laserové lúče, meria a analyzuje spätný rozptyl z oblakov. V súčasnosti sa s týmto fenoménom stretávame častejšie ako v minulosti, čo vedci pripisujú globálnemu otepľovaniu v dôsledku klimatickej krízy.
Zdroj: Royal Museums Greenwich, Deutscher Wetterdienst, geo.de, ukazy.astro.cz/nlc.php
(zh)
