Zánik hviezd patrí medzi najfascinujúcejšie javy v celom vesmíre. Tieto dramatické konce zároveň vytvárajú stavebné kamene pre úplne nové svety.
Nočná obloha s hviezdami a mrakmi. Ilustračný obrázok. Zdroj: iStockphoto.com
Hviezdy fungujú vďaka mimoriadne krehkej rovnováhe. Tlak z jadrového spaľovania vodíka pôsobí neustále smerom von. Gravitácia, naopak, ťahá všetku hmotu dovnútra. Keď hviezde dôjde palivo, gravitácia tento súboj definitívne vyhrá.
Následný osud hviezdy závisí od jej pôvodnej veľkosti. Kolaps jadra vytvorí čiernu dieru, neutrónovú hviezdu alebo bieleho trpaslíka. Zvyšné vonkajšie vrstvy plynu a prachu následne sformujú úchvatné hmloviny. Tieto oblaky fungujú ako pôrodnice pre úplne nové hviezdy.
Pokojnejší koniec stredne veľkých hviezd
Stredne veľké hviezdy neumierajú masívnou a dramatickou explóziou. Príkladom takejto hviezdy je aj naše domovské Slnko. Tieto objekty ku koncu života jednoducho vypudia svoje plynné obaly hlboko do vesmírneho priestoru. Z pôvodnej hviezdy tak zostane iba jej obnažené centrum.
Toto extrémne horúce jadro následne skolabuje do podoby takzvaného bieleho trpaslíka. Ide o mimoriadne hustý a malý pozostatok mŕtvej hviezdy. Tento proces odhadzovania materiálu vytvára okolo jadra krásny útvar nazývaný planetárna hmlovina.
Samotný názov hmloviny však trochu mätie. S planétami totiž tento úkaz nemá absolútne nič spoločné. Astronómovia v osemnástom storočí cez slabé ďalekohľady jednoducho videli okrúhle tvary. Tieto útvary im vtedy iba opticky pripomínali vzdialené planéty. Hubblov vesmírny ďalekohľad neskôr odhalil mimoriadne zložité tvary týchto planetárnych hmlovín. Skvelým príkladom takejto rozmanitej oblačnej štruktúry je hmlovina Malá činka. Amatérski astronómovia tento objekt dobre poznajú pre jeho fotogenickosť.
Snímky odhaľujú fascinujúcu rozmanitosť plynných obalov, ktoré hviezdy odvrhli. Každá hmlovina v koláži rozpráva jedinečný príbeh. Zdroj: NASA
Dramatické explózie supernov
Obrovské hviezdy končia svoj život oveľa búrlivejším spôsobom. Ich kolabujúce jadro spustí nekontrolovateľnú explóziu nazývanú supernova. Takýto výbuch svieti jasne ako desať miliárd Sĺnc. Zvyšky po supernove následne tvoria masívne oblaky plynu a prachu. Krabia hmlovina predstavuje presne takýto fascinujúci pozostatok.
Explóziu tejto konkrétnej hviezdy ľudia videli aj počas dňa. Tento úkaz pozorovali na oblohe v roku 1054. Dnes túto hmlovinu poháňa rýchlo rotujúca neutrónová hviezda. Každá takáto rotujúca a žiarenie vydávajúca hviezda nesie označenie pulzar. Pulzar neustále chrlí do svojho okolia mimoriadne silný prúd častíc. Tento divoký hviezdny vietor následne rozsvecuje celé vnútro hmloviny.
Hviezda AG Carinae nepretržite bojuje o svoju stabilitu. Do okolia vyvrhuje obrovské množstvo materiálu. Jej hmlovina meria päť svetelných rokov. Zdroj: NASA, ESA, STScI
Súboj o prežitie hviezdnych gigantov
Extrémne masívne hviezdy neprestajne čelia hrozbe vlastného zrútenia už počas života. Vedci ich odborne nazývajú svietivé modré premenné hviezdy. Príkladom je hviezda AG Carinae, ktorá svieti približne ako milión Sĺnc. Keď vnútorný tlak prekoná gravitáciu, hviezda odhodí obrovské množstvo hmoty. Týmto extrémnym spôsobom hviezda dočasne predchádza svojmu úplnému zničeniu.
Podobný osud zrejme čaká aj masívny hviezdny systém Eta Carinae. Výskumníci z Goddardovho strediska pre vesmírne lety tento systém detailne študujú. V devätnástom storočí prežil obrovskú erupciu. Vytvoril tak takzvanú hmlovinu Homunculus, ktorá do dnešného dňa neustále expanduje.
Kozmický kolobeh pokračuje ďalej
Smrť hviezdy nikdy neznamená definitívny a úplný koniec. Zánik hviezd predstavuje iba ďalšiu dôležitú fázu večného kozmického cyklu. Odvrhnutý materiál obohacuje okolitý vesmír o ťažké chemické prvky. Z tohto nového prachu a plynu postupne vzniknú nové hviezdy. Vesmír tak neustále doslova recykluje sám seba.
(KAM)
