Riaditeľ letovej prevádzky modulu Columbus na ISS Matej Poliaček aj o tom, čo sa ukrýva za zdanlivou ľahkosťou beztiaže

Matej Poliaček uchopí tohtoročnú tému „Dotyk ľahkosti“ konferencie TEDxBratislava cez optiku pilotovaných vesmírnych letov.

Príďte si po dávku pozitívnej energie, inšpirácie a poznatkov na TEDxBratislava 2026 už túto sobotu 30. mája 2026 do bratislavskej galérie Umelka. Hostky a hostia, ktorí vystúpia, pôsobia v rôznych sférach od technológií, výskumu, umenia a športu až po gastronómiu. Všetky svety spája jedna téma: tento rok je ňou Dotyk ľahkosti.

Jedným z rečníkov bude odborník na inžinierstvo v oblasti vesmírnych technológií Matej Poliaček, ktorý v súčasnosti pôsobí ako riaditeľ letovej prevádzky a výskumník v Nemeckom centre pre letectvo a kozmonautiku (DLR). Náplňou jeho práce je koordinovať chod európskeho laboratórneho modulu Columbus na Medzinárodnej vesmírnej stanici (ISS) a zabezpečiť plynulú spoluprácu medzi astronautmi vo vesmíre a tímami na Zemi.

V duchu tohtoročnej témy Dotyk ľahkosti chce publiku sprostredkovať jedinečný pohľad zvnútra. Ako uviedol v rozhovore pre portál VEDA NA DOSAH, „aj tie najväčšie výzvy spojené s pobytom človeka vo vesmíre často začínajú pri veciach, ktoré my na Zemi považujeme za úplnú samozrejmosť“.

Vystúpite ako spíker na bratislavskom TEDx. Na čo sa môže publikum tešiť?

Nebude to klasická inžinierska prednáška o orbitálnej mechanike či raketách. Rád by som tému tohtoročného TEDx-u Dotyk ľahkosti poňal cez optiku reality pilotovaných vesmírnych letov (human spaceflight).

Chcem publiku ukázať, ako nás jeden úplne bežný, každodenný predmet môže priviesť k zásadným otázkam o tom, ako budú ľudia v blízkej budúcnosti fungovať v hlbokom vesmíre. Bude to príbeh o tom, že za zdanlivou ľahkosťou stavu beztiaže, ktorú vidíme na záberoch z ISS, sa v riadiacom stredisku skrýva extrémna komplexnosť, ktorá sa začína už pri výbere astronautov.

Práve to, čo vplýva na výber astronautov, a ako sa tieto kritériá menia a budú meniť, tvorí hlavnú časť môjho vystúpenia. Publiku by som rád sprostredkoval tento pohľad zvnútra a ukázal, že aj tie najväčšie výzvy spojené s pobytom človeka vo vesmíre sa často začínajú pri veciach, ktoré my na Zemi považujeme za úplnú samozrejmosť.

Zo Slovenska až do Nemeckého centra pre letectvo a kozmonautiku

Pôsobíte ako riaditeľ letovej prevádzky a výskumník v Nemeckom centre pre letectvo a kozmonautiku, ktoré riadi chod európskeho laboratórneho modulu Columbus na Medzinárodnej vesmírnej stanici. Čo všetko zahŕňa vaša práca a ako vyzerá váš pracovný deň?

Ako flight director pre modul Columbus som v reálnom čase zodpovedný za európsku prevádzku na Medzinárodnej vesmírnej stanici. Columbus je európske laboratórium na ISS. Práve tu prebieha väčšina experimentov Európskej vesmírnej agentúry (ESA). Mojou úlohou je zabezpečiť, aby všetky európske aktivity boli realizované bezpečne a podľa plánu. V praxi to znamená dva dosť odlišné typy dní. Za konzolou vediem európsky tím riadenia letu a koordinujem našu prácu s partnermi – s agentúrami NASA v Houstone a JAXA v Japonsku – pri realizácii denného plánu.

Stanica obieha zhruba 400 kilometrov nad nami, pohybuje sa rýchlosťou približne 28 000 kilometrov za hodinu a Zem obehne zhruba každých deväťdesiat minút. V tomto nekompromisnom prostredí je jedným z najcennejších zdrojov hlavne pracovný čas posádky.

Posádka na ISS je, samozrejme, špičkovo vycvičená a schopná čeliť výzvam úplne samostatne. Našou úlohou v riadiacom stredisku je však poskytnúť im plnú informačnú a koordinačnú podporu, aby sa mohli naplno sústrediť na prácu na orbite a mohli ju vykonávať čo najefektívnejšie a najbezpečnejšie. Preto veľkú časť nášho úsilia tvorí plánovanie, určovanie priorít a rýchle rozhodovanie, keď niečo nevyjde presne podľa predstáv.

Mimo konzoly je práca pomalšia. Pripravujeme procedúry, koordinujeme projekty a vyvíjame nástroje a koncepty, ktoré budeme potrebovať v budúcnosti.

O kariére vo vesmírnom sektore

K práci v DLR ste sa dostali cez program Young Graduate Traineeship. Predtým ste študovali na Glasgowskej univerzite. Čo je program Young Graduate Traineeship? Dokáže sa tam dostať aj študent zo slovenskej univerzity?

Young Graduate Traineeship (YGT) je program agentúry ESA, ktorý čerstvým absolventom druhého stupňa vysokých škôl dáva možnosť získať ročnú praktickú skúsenosť priamo v jednom zo stredísk agentúry. Práve takto som profesionálne začal vo vesmírnom sektore aj ja. Svoj stážový rok som strávil v technickom centre ESA menom ESTEC, ktoré sa nachádza v Holandsku.

Pre kohokoľvek na Slovensku je dôležité vedieť, že nárok na účasť závisí od vašej štátnej príslušnosti, nie od toho, kde ste študovali. Program je otvorený pre občanov členských a pridružených štátov ESA, medzi ktoré patrí aj Slovensko, preto študenti slovenských univerzít majú presne také isté podmienky na prihlásenie, aké som mal ja po štúdiu v Škótsku.

Absolventi sa hlásia na konkrétne vypísané pozície, nie do jedného veľkého všeobecného ročníka, takže sa oplatí pravidelne sledovať kariérnu stránku ESA a poslať prihlášku na tie miesta, ktoré sedia k vášmu profilu. ESA každý rok otvára  vyše sto pozícií, no konkurencia býva celkom vysoká, čo však programu dáva istú prestíž, ktorá je po skončení programu neoceniteľná.

Je to platená práca na plný úväzok, počas ktorej majú vybraní trainees príležitosť nahliadnuť do fungovania európskeho vesmírneho priemyslu, zorientovať sa v ňom a začať tak budovať svoju vesmírnu kariéru.

Do akej miery išlo o výsledok dlhodobej stratégie a do akej miery správne načasovaných príležitostí?

Plán pracovať vo vesmírnom priemysle prišiel koncom bakalárskeho štúdia, preto som mal čo dobiehať v porovnaní s ľuďmi, ktorí o podobnej práci snívali od detstva. To, čo je však praktické na programe YGT, je fakt, že je presne nastavený tak, aby vyhovoval kandidátom v poslednom ročníku magisterského alebo inžinierskeho štúdia.

Pozície programu YGT sú väčšinou zverejnené koncom roka, niekedy pribúdajú aj dodatočné začiatkom nasledujúceho roka, respektíve na jar. Pohovory potom ESA organizuje na jar a v lete. Dátum nástupu je na jeseň v čase po ukončení štúdia. V Spojenom kráľovstve končia magisterské a inžinierske štúdiá až v septembri, preto som rok v programe začínal prvého októbra.

Cesta k mojej súčasnej práci sa začala všeobecným smerovaním po YGT. Už vtedy som uvažoval, že by som chcel pracovať v oblasti pilotovaných letov do vesmíru. Takýchto príležitostí v Európe nie je veľa.

Veľkú úlohu zohrali projekty a príležitosti, ktorým som sa venoval popri práci. Ako konkrétny príklad môžem spomenúť napríklad Space Station Design Workshop, kde som sa naučil veľa o vesmírnych staniciach a pilotovaných letoch. Tento workshop sa organizuje každoročne v Nemecku a vrelo ho odporúčam každému, kto sa zaujíma o pilotovanú astronautiku.

V tomto prípade zohrávalo významnú úlohu aj načasovanie. Tímy letového riadenia sú relatívne malé a pozície sa otvárajú zriedkavo.

Mne osobne to vyšlo až na druhý pokus. Najprv som sa hlásil na pozíciu v Payload Operations, čo je prevádzka experimentov na palube. V poslednej fáze pohovoru som však neuspel.

Krátko nato sa otvorila pozícia prevádzky systémov modulu Columbus, ktorá oveľa lepšie nadväzovala na moje skúsenosti. Z tejto pozície som sa potom presunul do úlohy flight directora, kde som dodnes.

Silné a slabé stránky Európy vo vesmírnom priemysle

USA sú krajinou startupov a technologických gigantov. Aj v Európe sa však veci hýbu dopredu. Je tu napríklad nemecký startup Isar Aerospace, ktorý vyvíja vlastné rakety, v Nórsku sa nachádza vesmírny kozmodróm Andøya Spaceport, ktorý je dôležitým miestom pre štarty európskych rakiet. V Nemecku vzniká prvá plne integrovaná továreň na výrobu nosných rakiet. Dá sa povedať, že aj napriek silnej konkurencii USA a Číny sa európsky vesmírny sektor rozmáha? Dokáže byť Európa konkurencieschopná?

Medzi raketami je hlavným pilierom Európy nosič Ariane, kde momentálne nastupuje na scénu nová raketa Ariane 6. Tieto rakety štartujú z kozmodrómu vo Francúzskej Guyane. ESA má však za cieľ toto odvetvie diverzifikovať pomocou súkromného sektora a komerčných hráčov.

Spomenuté príklady sú toho jasným dôkazom. Od Nemecka až po Španielsko vyrastajú nové startupy vyvíjajúce menšie rakety, takzvané mikronosiče (microlaunchers). Dôležité je, že ESA tento komerčný vývoj aktívne podporuje.

Európa však stále zaostáva za USA a Čínou vo frekvencii štartov, ako aj v kapacitách pri pilotovaných letoch. Ide o reálne medzery. Len pred niekoľkými dňami na to upozornil aj generálny riaditeľ (Director General) ESA Josef Aschbacher keď povedal, že autonómia v pilotovaných letoch už pre Európu nemôže byť luxusom. Európe v tomto odvetví vesmírneho sektora chýba autonómia. Európski astronauti do vesmíru lietajú len na amerických kozmických lodiach.

Vesmírny priemysel však nie sú len rakety a astronauti. Európa je naozaj konkurencieschopná v špecifických oblastiach, ako je pozorovanie Zeme, navigácia vďaka systému Galileo aj vedecké misie. Komerčná dynamika je reálna a zrýchľuje sa. Otázkou zostáva, či dokážeme udržať investície a politickú vôľu na vybudovanie suverénnych kapacít, ktoré nám zatiaľ chýbajú, bez toho, aby podľahli byrokracii a iným administratívnym prekážkam.

O misii Artemis a zapojení agentúry ESA

Na misii Artemis II sa podieľala aj ESA svojím servisným modulom (European Service Module, ESM). Čím konkrétne prispela DLR k servisnému modulu misie Artemis II?

Priamym príspevkom DLR na palube Artemis II bola technológia zameraná na jedno z najväčších prevádzkových rizík letov do hlbokého vesmíru – kozmickú radiáciu.

Išlo o štyri letové jednotky špecializovaných dozimetrov M-42 EXT. Ich úlohou bolo počas celej misie presne merať a mapovať radiačnú záťaž vnútri lode. Tieto dáta sú kľúčové. Umožňujú nielen chrániť aktuálnu posádku, ale na ich základe je možné lepšie navrhnúť tienenie a systémy podpory života pre budúce dlhodobé pobyty priamo na povrchu Mesiaca.

Čo sa týka širšieho celoeurópskeho príspevku, Európsky servisný modul (ESM) je kritickou súčasťou lode Orion. Je to modul, ktorý zabezpečuje hlavný pohon, generuje elektrickú energiu, stará sa o termoreguláciu celej lode a posádke dodáva kyslík a vodu.

Počas aprílovej misie sme mali možnosť vidieť jeho výkon v reálnych podmienkach s posádkou a dáta potvrdili, že systém pracoval mimoriadne spoľahlivo. Energetické rezervy zo solárnych panelov boli nad očakávania a všetky kľúčové orbitálne manévre modul zvládol bez zaváhania.

Fakt, že NASA historicky po prvýkrát zverila hardvér, od ktorého priamo závisí prežitie astronautov, medzinárodnému partnerovi, je dôležitým míľnikom. Dokazuje to, že európske inžinierstvo je na najvyššej svetovej úrovni.

NASA plánuje pristátie na Mesiaci v rámci misie Artemis IV začiatkom roka 2028. Myslíte si, že je tento termín reálny?

Rok 2028 je oficiálne stanovený cieľ a NASA vyhlásila, že chce dosiahnuť približne každoročnú frekvenciu pristátí. Začiatkom tohto roka sa architektúra programu Artemis zmenila, čo má vplyv aj na ciele jednotlivých misií programu. Už misia Artemis III závisí od pristávacích modulov HLS (Human Landing System) komerčných firiem Blue Origin a SpaceX. Problémom však je, že tento hardvér ešte nie je plne pripravený.

Môj názor je taký, že celkové smerovanie a nová ambicióznosť programu sú správne. V tomto odvetví sa harmonogramy zvyknú posúvať, a to zvyčajne z veľmi dobrých dôvodov týkajúcich sa bezpečnosti. Ak však vezmeme do úvahy chýbajúci vývoj a konštrukciu pristávacích modulov, ako aj oneskorenie, ktoré môže vzniknúť zmenou programu, zdržanie by ma v tomto prípade neprekvapilo.

O základni na Mesiaci

Hovorí sa aj o vybudovaní orbitálnej stanice na Mesiaci Lunar Gateway. Na čo má slúžiť?

Projekt Lunar Gateway bol nedávno v rámci reorganizácie amerického mesačného programu zrušený. Bol navrhnutý ako malá vesmírna stanica na obežnej dráhe okolo Mesiaca s dvoma hlavnými účelmi.

Po prvé ako výskumná platforma: miesto pre vedu v hlbokom vesmíre, v radiačnom a teplotnom prostredí, ktoré je oveľa drsnejšie ako to, ktoré zažíva ISS na nízkej obežnej dráhe Zeme. A po druhé ako prestupný bod: miesto, kde by sa posádky prilietajúce zo Zeme pripojili a následne prestúpili do pristávacieho modulu pred zostupom na mesačný povrch.

Bol to skutočne medzinárodný projekt, do ktorého prispievali Európa, Japonsko, Kanada a Spojené arabské emiráty. Malo ísť o vôbec prvú vesmírnu stanicu postavenú mimo obežnej dráhy Zeme.

Aké sú najväčšie technologické výzvy takého projektu a v akom horizonte by sa podľa vás mohol realizovať?

Vzhľadom na zrušenie projektu by som povedal, že tie najväčšie výzvy pri takýchto projektoch sú skôr programatické a politické než technologické. Podľa môjho názoru jedným z hlavných otáznikov blízkej budúcnosti je, ako bude vyzerať dlhodobá medzinárodná spolupráca pri meniacich sa prioritách.

Technické výzvy však stále existujú a platia aj pre programy a misie, ktoré Gateway nahradia, či už to bude trvalá základňa na povrchu Mesiaca, alebo nejaká iná stanica niekedy v budúcnosti. Medzi nimi je najmä spoľahlivé a autonómne fungovanie počas dlhých období bez posádky na palube a prežitie v prostredí hlbokého vesmíru s vysokou radiáciou a extrémnymi teplotami.

V prípade Gateway by výzvou bolo aj udržiavanie veľmi špecifickej obežnej dráhy okolo Mesiaca a autonómne dokovanie ďaleko od akejkoľvek priamej pomoci. V prípade dlhodobej základne na mesačnom povrchu je (okrem výziev spojených s podporou života, ktoré poznáme z ISS) potrebné vyriešiť napríklad aj problém mesačného prachu, ktorý by mohol ohroziť zdravie posádky.

Prístup ku generovaniu a uskladneniu elektrickej energie bude tiež iný. Mesačná základňa môže byť celé dni vystavená tme, preto takáto základňa potrebuje buď schopnosť uskladniť dostatok vygenerovanej energie, alebo musí využiť iný zdroj. NASA hovorí napríklad o jadrovom reaktore. Náročnejšie bude aj zásobovanie. Cesta na ISS trvá niekoľko hodín, cesta na Mesiac trvá dlhšie.

Mnohí by povedali, že máte prácu snov. Kam by ste sa chceli v budúcnosti profesijne posunúť? Máte ešte nejaký vysnívaný cieľ alebo misiu?

To je veľmi dobrá otázka. Momentálne budúcnosť európskych pilotovaných letov nie je úplne jasná. Určite chcem dotiahnuť projekt ISS do konca. Byť súčasťou deorbitácie stanice síce bude smutné, ale zároveň veľmi zaujímavé. Uvidíme však, čo príde po ISS, či to bude nejaká európska vesmírna stanica, alebo európsky príspevok ku skúmaniu Mesiaca.

Neistá budúcnosť znamená, že dvere sú otvorené rôznym príležitostiam, preto dúfam, že si ako kontinent zvolíme tú správnu cestu.

Som zvedavý, ako sa bude vyvíjať prístup do vesmíru pre ľudí. Rád by som sa na takúto budúcu stanicu alebo základňu pozrel aj osobne, ak by sa taká príležitosť naskytla. Aj tu však existujú programatické a politické výzvy. Slovensko zatiaľ neparticipuje v programoch pilotovaných letov ESA. Možnosti letieť do vesmíru sa dnes však postupne rozširujú aj mimo agentúrnych programov. Uvidíme, ako sa toto odvetvie bude vyvíjať v tomto smere.

(zh)