Vedci objavili neviditeľný molekulárny oblak, ktorý by mohol objasniť, ako vznikajú hviezdy a planéty v blízkosti Zeme.
Molekulárny oblak sa od Zeme nachádza iba 300 svetelných rokov. Zdroj: Thomas Müller, HdA & MPIA/Thavisha Dharmawardena, NYU
Vo vzdialenosti iba 300 svetelných rokov je to jeden z najbližších veľkých plynových oblakov, aké boli kedy objavené v blízkosti Zeme, a na oblohe zaberá toľko ako typické súhvezdie. Pomenovali ho Eos po gréckej bohyni úsvitu. Ide o obrovskú štruktúru, ktorá by na nočnej oblohe pokryla plochu 40 Mesiacov, zároveň je asi 3 400-krát ťažšia než Slnko.
Molekulárne oblaky sa skladajú z plynu a prachu, z ktorých sa môžu tvoriť molekuly vodíka a oxidu uhoľnatého. Rovnako sú zodpovedné aj za vznik nových hviezdnych sústav.
Vedci zvyčajne spozorujú molekulárny oblak pomocou rádiových a infračervených pozorovaní, ktoré môžu zachytiť chemickú stopu oxidu uhoľnatého. „Zvyčajne hľadáme oxid uhoľnatý, len jeden atóm uhlíka a jeden atóm kyslíka, ktorý pomerne ľahko vyžaruje svetlo s vlnovou dĺžkou, ktorú môžeme zistiť,“ uviedol výskumník Blakesley Burkhart. „Oxid uhoľnatý vidíme jasne, navyše máme k dispozícii množstvo zariadení, ktoré ho dokážu zachytiť.“
Tento oblak však parametre, podľa ktorých by ho vedeli zachytiť, nemá, pretože obsahuje len veľmi málo oxidu uhoľnatého. Unikol preto štandardným pozorovacím metódam. Prelom nastal vďaka tímu vedcov z Rutgersovej univerzity, ktorí využili dáta z kórejského satelitu STSAT-1 a jeho spektrografu. Ten zachytáva žiarenie vo vzdialenej ultrafialovej oblasti spektra. Vedci zachytili slabé fluorescenčné žiarenie molekulárneho vodíka – oblak doslova žiaril v tme.
Keďže vodíkové oblaky zvyčajne sprevádza prach alebo rozptýlené množstvo iných plynov, väčšina predchádzajúcich detekcií sa uskutočnila pomocou rádiových vĺn infračerveného žiarenia, ktoré odhalili prítomnosť oxidu uhoľnatého.
No aj bez blízkych hviezd Eos uvoľňuje určité žiarenie v ďalekom ultrafialovom spektre – časti spektra, ktorú bolo predtým ťažké zachytiť – okolo okrajov, kde sa plyn zahrial. Toto teplo zvyšuje možnosť, že namiesto formovania vlastných hviezd sa Eos odparí žiarením z okolitých hviezd.
Postupne sa rozpadne
Blízkosť molekulárneho oblaku k Zemi poskytuje jedinečnú príležitosť študovať, ako sa formujú slnečné sústavy. Vďaka tomuto objavu môžu vedci zisťovať, ako sa formujú a rozpadajú molekulárne oblaky a ako sa transformuje galaxia na hviezdy a planéty.
Navyše nový molekulárny oblak Eos je vzdialený len 300 svetelných rokov, čo je bližšie ako všetky molekulárne oblaky, o ktorých vedci doteraz vedeli. Zostáva záhadou, prečo tento oblak doteraz nevideli.
Napriek svojej veľkosti nebude mať Eos večné trvanie. Vedci odhadujú, že v priebehu 5,7 milióna rokov sa postupne rozptýli vplyvom ultrafialového žiarenia okolitých hviezd. Bez zásahu, napríklad v podobe kolízie s iným oblakom, sa v ňom nové hviezdy pravdepodobne nezrodia.
Zdroj: CNN
