Astrobiologička Michaela Musilová: Každý z nás má z niečoho strach. Dôležité je, ako s ním pracujeme

Dr. Michaela Musilová o prvej simulovanej vesmírnej misii na Slovensku, o prekonávaní strachu aj o tom, čím ju inšpiruje popularizácia vedy.

„Prirodzene máme všetci do istej miery z niečoho strach. Ide o to, ako s ním pracujeme,“ hovorí astrobiologička Michaela Musilová. Prečo jej strach určite neskríži plány, ktorých má aj tento rok opäť mnoho, sa dočítate v rozhovore, ktorý portálu VEDA NA DOSAH poskytla po tlačovej besede vo Vedeckom parku Univerzity Komenského v Bratislave. Jeden z pripravovaných projektov ju zavedie pod hladinu mora a z marsonautky sa tak na chvíľu stane akvanautka, iný ju privedie späť domov na Slovensko. V spolupráci s Hvezdárňou v Rožňave a s Gemerským osvetovým strediskom totiž chystá prvú simulovanú vesmírnu misiu na Slovensku.

Projekt Astro Koruna Zeme smeruje do Austrálie

Nedávno ste sa vrátili z výpravy do Tibetu, ktorú ste podnikli v rámci projektu Astro Koruna Zeme. Podarilo sa vám nazbierať zaujímavé vzorky extrémofilov alebo niečo, čo by bolo iné v porovnaní s ostatnými misiami?

Niekoľko rokov dozadu som išla na Everest z nepálskej strany, tentoraz som sa tam vybrala z tibetskej strany. Urobila som tak okrem iného aj preto, aby som porovnala podmienky pre život na oboch stranách. Naozaj sa ukázalo, že zmes organizmov, ktorá dokáže prežiť na tibetskej strane, je iná ako na tej nepálskej strane.

Bolo zaujímavé porovnať tento rozdiel, teda to, ktoré druhy organizmov dokážu prežiť na oboch stranách a čo vlastne definuje prítomnosť určitého typu života na danom mieste. Jednou z hlavných príčin rozdielov sú rôzne geologické podmienky. Na tibetskej strane sú určité typy hornín prístupné pre organizmy, ktoré sa nenachádzajú na nepálskej strane.

Tibet je veľmi dobrým príkladom toho, aký má geológia dosah na život. Toto som pozorovala aj na iných vrcholoch, na ktoré som vystúpila v rámci projektu Astro Koruna Zeme, čiže to, že geológia, ale aj mikroklíma majú na život veľký vplyv. Vo vysokých horách a podobných podmienkach sa dokážu vytvoriť špecifické mikroklímy. Vlhkosť, no i iné faktory vytvárajú vhodné prostredie, v ktorom si život dokáže nájsť cestu a prežiť aj napriek extrémnym podmienkam.

Tieto poznatky sú pre náš biologický výskum veľmi cenné. Môže nám to pomôcť nájsť miesta na Marse alebo v iných častiach našej slnečnej sústavy, ktoré sa na prvý pohľad nemusia javiť ako vhodné pre život v takej podobe, akú poznáme. Ak však zohľadníme mikroklimatické podmienky a geologické prostredie, môžeme identifikovať lokality, kde by mohli teoreticky existovať podmienky pre život.

Spomínali ste projekt Astro Koruna Zeme. Tento rok vás čaká výstup na Kościuszkov vrch v Austrálii. Čo plánujete skúmať počas tejto expedície?

Kościuszkov vrch je najnižší vrchol zo všetkých, na ktoré sme v rámci projektu Astro Koruna Zeme vystúpili alebo sa na ne chystáme vystúpiť. Na tomto mieste teda neočakávame takú vysokohorskú klímu a podmienky ako na iných vrcholoch. Práve toto je však pre náš výskum zaujímavé. Ide totiž o najvyšší vrchol austrálskeho kontinentu, kde sa napriek relatívne nižšej nadmorskej výške vyskytujú špecifické a miestami extrémne podmienky. Austrália je zároveň veľmi izolovaný a v mnohých ohľadoch unikátny kontinent. Zaujíma nás, ako sa táto izolácia odráža na mikroorganizmoch, ktoré tam žijú. Kościuszkov vrch je navyše miesto, ktoré je pomerne dobre prístupné ľuďom. Môžeme tak sledovať, ako prítomnosť človeka a znečistenie vplývajú na to, aké organizmy žijú v tomto prostredí.

Z marsonautky akvanautka

Váš ďalší tohtoročný projekt je iný ako tie predchádzajúce. Plánujete totiž ísť pod vodu a z marsonautky sa na chvíľu stanete akvanautkou, pretože budete viesť simulovanú vesmírnu misiu pod vodou v USA na Floride. Na ako dlho sa ponoríte pod vodu a do akej hĺbky?

Spomínaná simulovaná misia pod vodou bude trvať 7 dní v kuse. Ponoríme sa do hĺbky približne 5 metrov. Po tom, ako sa prvý deň tejto misie ponoríme pod vodu, zostaneme počas celej misie vnútri (v stanici Jules’ Undersea Lab, ktorá sa nachádza pod vodou). Von môžeme vyjsť len v potápačskom výstroji, ktorý simuluje skafander, nesmieme však vyplávať nad hladinu. Celý čas budeme teda pod vodou. V rámci tejto misie budeme skúmať fyziologický aspekt toho, čo robí s naším telom iný tlak a nepretržité vystavenie vode. Samozrejme, zaujíma nás aj psychická stránka celej misie. Z pohľadu psychiky ide o podstatne náročnejší projekt, než boli tie predchádzajúce.

Len na porovnanie možno uviesť, že počas misií na Havaji, ktoré som viedla pre stanicu HI-SEAS, sme mali na sebe po celý čas skafandre, keď sme išli mimo stanice. Keď sa človek potrebuje nadýchať vzduchu, vie si skafander teoreticky otvoriť. Hoci to reálne počas misie nikto nerobí, lebo ide o simuláciu pobytu vo vesmíre na vedecké účely, psychologicky na človeka pôsobí upokojujúco to, že takáto možnosť existuje. Pod vodou však túto možnosť nemáte. Uvedomenie si, že ak spravíte chybu, môžete na jej následky doplatiť veľmi rýchlo, prináša oveľa väčší stres.

Počas misie pod vodou budeme testovať i rôzne technológie. Napríklad tam opäť beriem technológie, ktoré vyvinuli slovenskí študenti. To, či dokážu obstáť v podstatne náročnejších podmienkach, je tiež veľká výzva. Študenti, ktorí ich vyvinuli, im veria a ja verím, že sa ich funkčnosť podarí potvrdiť aj v týchto náročných podmienkach.

Takýto výskum má svoje špecifiká aj vzhľadom na spomínané technológie. Aké sú najväčšie výzvy, ktorým čelíte pri príprave?

Ide najmä o kombináciu vyššieho tlaku a uzavretého prostredia, v ktorom budeme pracovať. Významným faktorom je, samozrejme, aj samotné vystavenie sa vode, ktorá môže rôznymi spôsobmi technológie poškodzovať. Niektoré zariadenia budú vystavené vysokému tlaku. Do určitej miery sa mu môžu prispôsobiť, problém však môže nastať pri návrate na povrch.

Zmena tlaku totiž môže niektoré zariadenia vážne poškodiť. Už sa stalo napríklad aj to, že kamery GoPro boli otvorené priamo vo výskumnej stanici pod vodou a pri výstupe na hladinu následne explodovali. Aj preto je to pre nás veľká výzva a určitý stres. Všetky technológie musíme dôkladne otestovať ešte pred samotnou misiou, aby sme minimalizovali riziko, že sa počas nej pokazia alebo zlyhajú.

Hovorili ste, že budete v hĺbke približne 5 metrov. Tam asi nežijú extrémofily. Plánujete skúmať aj nejaké podmorské organizmy?

Počas misie sa budeme potápať aj do väčších hĺbok než päť metrov, kde sa nachádza samotná stanica. Práve to robí tento výskum zaujímavým. Ako už kolega Bokor spomínal (Mgr. Boris Bokor, PhD., výskumný pracovník Katedry fyziológie rastlín na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, ktorý pôsobí aj vo Vedeckom parku Univerzity Komenského v Bratislave), extrémofilné organizmy sú veľmi prispôsobivé. My sa pokúsime o akýsi reverzný výskum. Vychádzame z predpokladu, že v takomto prostredí by mali prirodzene žiť určité typy organizmov. Chceme zistiť, či sa tam nenachádzajú aj také, ktoré by tam byť nemali.

Zaujíma nás, či sa v tomto prostredí neobjavuje kontaminácia organizmami z iného prostredia, ktoré dokážu prežiť aj v takýchto extrémnych podmienkach. Budeme preto hľadať i tieto, nazvime to, neželané alebo invazívne druhy. Z veľkej časti sa preto budeme počas tejto misie venovať aj čisteniu životného prostredia. Nemám pri tom na mysli len plastový odpad, ale aj mapovanie a prípadné odstraňovanie invazívnych organizmov, ak sa tam nachádzajú.

Pripravujete sa nejako na túto misiu po fyzickej a psychickej stránke?

Približne desať rokov som držiteľkou potápačského certifikátu, postupne som sa dostala až na úroveň Rescue Diver, teda záchranárskej potápačky. Toto tvorí základ môjho tréningu. K tomu sa pridáva aj psychologická príprava. Veľmi dôležitým tréningom sú pre mňa tiež expedície v rámci projektu Astro Koruna Zeme, ktoré sú náročné nielen fyzicky, ale aj psychicky. Myslím si, že práve tieto skúsenosti mi veľmi pomôžu aj pri nadchádzajúcej simulovanej vesmírnej misii pod vodou.

Tesne pred ňou budem zároveň viesť simulovanú vesmírnu misiu na Slovensku určenú študentom. Nebudem síce uzavretá priamo so študentmi na stanici, misiu budem riadiť z riadiaceho strediska. Aj to však bude pre mňa ďalšia príležitosť otestovať svoje líderské schopnosti.

O prekonávaní strachu a o talizmanoch

Máte niekedy strach? Ak áno, ako sa s ním viete vysporiadať?

Myslím si, že prirodzene máme všetci do istej miery z niečoho strach. Ide o to, ako s ním pracujeme. Ak ide o mňa, naučila som sa ho kontrolovať už dávnejšie, ešte počas prvej extrémnej expedície v Grónsku 2012, kde sme stanovali v divej prírode uprostred ničoho. Reálne tam hrozil stret s polárnymi medveďmi, pri sebe sme ale nemali žiadne pušky. Človek tak každý deň žil v určitom strachu, čo sa môže stať, čo spravíme, ako sa ubránime, ak k takému stretnutiu naozaj dôjde. Nakoniec som si uvedomila, že sa budem zbytočne každý deň strachovať, lebo s tým aj tak nič nespravím. Keby taká situácia nastala, museli by sme byť, samozrejme, pripravení. Riešili by sme to však až vtedy, keď by to nastalo, pretože by sme sa len zbytočne stresovali a možno by sme to počas celého leta, ktoré sme tam strávili, psychicky nezvládli.

Týmto spôsobom som sa naučila pracovať so strachom. Večer pred spaním som vždy naposledy skontrolovala okolie stanu, či sa v blízkosti nenachádzajú polárne medvede. Keď som nič nevidela a zavrela som za sebou stan, musela som to jednoducho pustiť z hlavy a povedať si, že to snáď do rána prežijem. Tento prístup som si preniesla aj do ďalších situácií. Musela som si uvedomiť, že som urobila maximum – že mám potrebný tréning, technológie sú pripravené a všetko je zabezpečené. Zvyšok už je mimo mojej kontroly a budem to musieť riešiť až vtedy, keď to nastane. Nemá zmysel sa strachovať dopredu každý deň.

Na cesty a misie nosíte so sebou aj malý talizman, ktorým je plyšová hračka monchhichi.

Áno, konkrétne táto (malá monchhichi v skafandri, pozn. red.) je novším prírastkom v mojom živote. Darovala mi ju mama približne pred tromi rokmi. Má mi pripomínať moju starú hračku monchhichi z detstva, ktorú síce stále mám, no dnes už pôsobí skôr ako vzácny múzejný exponát.

Moja mama vie, ako som ju mala rada, preto mi symbolicky kúpila túto novú ako spoločníka na expedície. Sľúbila som jej, že ju zoberiem vždy so sebou a budem ju fotografovať na každom novom mieste. Takže už precestovala šesť rôznych kontinentov, do zbierky jej chýba už len Afrika. Zo žartu hovorím, že už bola na väčšom počte kontinentov ako môj partner, keďže bola aj v Antarktíde, kam sa on zatiaľ nedostal.

Váš partner je vám tiež oporou a sprevádza vás na cestách.

Áno, chodí so mnou na väčšinu expedícií v rámci projektu Astro Koruna Zeme. Z finančných dôvodov nebol len na Vinsone v Antarktíde a na Denali v Severnej Amerike, kam som išla sama. Ak je to však možné, cestuje vždy so mnou.

Pôsobíte aj v USA. Pociťujete aj vy napätú situáciu na univerzitách a vo vedeckom sektore? Má to vplyv na vašu prácu?

Situácia je v súčasnosti náročná. Za posledný rok odišlo z USA veľmi veľa šikovných ľudí, čo je tak trocha paradox. Amerika bola totiž kedysi miestom, kam všetci vrátane mňa odchádzali z dôvodu príležitostí. Teraz veľa ľudí odchádza, či už je to z finančných dôvodov alebo pre politickú situáciu, ktorá je veľmi nepríjemná. Mňa sa to dotýka najmä preto, že dlhodobo spolupracujem s NASA. Dodávam im vzorky a ešte minulý rok sme spolu absolvovali expedíciu na Islande. Aktuálne však čelia výrazným rozpočtovým škrtom a mnohí moji kolegovia prišli o prácu. Čo sa týka vzoriek, tie sú v ich rukách a ja nemám vplyv na to, čo sa s nimi stane. Dúfam, že sa k ich analýze jedného dňa dostanú, zatiaľ je to však neisté. Neostáva mi nič iné, len čakať a dúfať, že budú tieto vzácne vzorky napokon spracované.

Súťaž MarsonautiSK a prvá simulovaná vesmírna misia na Slovensku

Najnovšie chystáte aj projekt na Slovensku. V spolupráci s vesmírnou stanicou Kozmický región v Rožňave budete garantom prvej simulovanej vesmírnej misie na Slovensku. Povedzte nám viac o tejto misii.

Možno začnem tým, že je to pre mňa veľmi dôležitý projekt. Na Slovensku máme veľa šikovných ľudí s veľkým potenciálom. Realita je však taká, že väčšina z nás musela najmä za vesmírnymi príležitosťami odísť do zahraničia. Aj preto som chcela priniesť príležitosť a podobný projekt priamo na Slovensko.

Som veľmi vďačná za skvelú spoluprácu s Hvezdárňou v Rožňave, s Gemerským osvetovým strediskom aj za podporu Košického samosprávneho kraja. Vďaka tomu vznikla naša prvá simulovaná vesmírna stanica Kozmický región v areáli rožňavskej hvezdárne a nadväzuje na ňu i tento projekt so súťažou MarsonautiSK.

Naším hlavným cieľom je vytvoriť príležitosti pre mladých ľudí. Záujemcovia sa môžu prihlásiť do súťaže, ktorá je otvorená študentom z celého Slovenska. Podmienkou je vek nad 18 rokov a štúdium na strednej alebo vysokej škole. Súťažiť budú v tímoch zložených zo štyroch až zo šiestich členov a každý tím musí navrhnúť vlastný experiment. Porota potom vyberie najlepší tím.

Pri výbere budeme zohľadňovať dva aspekty – kvalitu tímu a originalitu experimentu. Ten môže mať v podstate akéhokoľvek zameranie, musí však byť relevantný pre simulované vesmírne misie. Môže ísť o technický, vedecký, botanický, ale aj psychologický experiment. Kreativitu nechceme nijako obmedzovať, dôležité je, aby mal návrh v danom kontexte zmysel.

Môžu sa teda prihlásiť aj študenti humanitných vied?

Presne tak. Toto je pre mňa dôležité, lebo keď som v minulosti robila podobné projekty, napríklad súťaž Misia Mars, týkali sa len samotných experimentov. Víťazný experiment som potom zobrala so sebou na simulovanú misiu. Mladí ľudia sa do súťaže prihlásili s takými úžasnými nápadmi, že by som najradšej zobrala na misie všetky experimenty.

Verím, že ma aj teraz prekvapia úžasnými nápadmi. Dúfam, že súťaž MarsonautiSK pre nich nebude len príležitosť, ako sa stať súčasťou misie, ale aj inšpirácia. Že ich nasmeruje k tomu, aby v budúcnosti pokračovali či už vo vede, alebo vo vesmírnom sektore. V neposlednom rade si myslím, že takáto skúsenosť je veľmi hodnotná aj z hľadiska ich životopisu.

O popularizácii vedy a o inšpirácii

Určite ide o skvelú príležitosť pre šikovných mladých ľudí. Vy ste známa tým, že popularizujete vedu a vesmír. Aj teraz tu bola malá školáčka, ktorá o vás pripravila projekt, a tiež vysokoškoláčka, ktorá prejavila záujem o váš výskum, a trpezlivo ste sa im venovali. Je popularizácia vedy niečo, na čom vám obzvlášť záleží?

Áno, toto som si uvedomila už dávnejšie. Ešte ako malé dievčatko som mala sny, ktoré sa mi v tom čase zdali až nepredstaviteľné. Vtedy som, žiaľ, nedostala podporu, v ktorú som dúfala. Učitelia aj spolužiaci si zo mňa robili žarty, zažila som aj šikanovanie.

Jednou z mojich motivácií – nie jedinou, ale určite silnou – bolo dokázať, že na to mám. Keď sa mi ako 21-ročnej podarilo dostať do NASA vďaka výskumnému grantu, bol to pre mňa neuveriteľný moment. Vtedy som si povedala, že sa sústredím najmä na svoju kariéru a tieto veci nechám za sebou.

Postupne som si však začala uvedomovať, že sa stávam inšpiráciou pre ďalších mladých ľudí. Chodili za mnou s otázkami, ako sa mi to podarilo, a hovorili, že by raz tiež chceli byť astrobiológmi ako ja. Práve tieto momenty mi otvorili oči. Pochopila som, že sprostredkovaním svojho príbehu môžem motivovať a inšpirovať ďalších ľudí.

Takto sa vlastne začala moja popularizačná činnosť. Čím viac sa jej venujem, tým viac vidím, aký veľký dosah má na mladých ľudí naprieč rôznymi vekovými skupinami. Motivuje ma, keď ma niekto osloví. Každý rozhovor mi pripomína, prečo robím to, čo robím, a zároveň ma to nesmierne posúva pokračovať ďalej vo svojej práci.

Kto inšpiruje vás? V jednom rozhovore ste spomínali napríklad astronautku Samanthu Cristoforettiovú.

Ona je určite niekto, koho obdivujem. Mala som aj možnosť sa s ňou osobne stretnúť. Úprimne však musím povedať, že som nikdy nemala jednu konkrétnu role model (vzor, pozn. red.) ani mentorov, ktorí by ma cielene viedli. Svoju cestu som si musela hľadať a budovať viac-menej sama.

Ak je niekto, koho skutočne obdivujem, tak sú to najmä ľudia, ktorí pomáhajú druhým – rôzni aktivisti alebo tí, ktorí sú v prvých líniách a obetujú veľa zo seba, aby pomáhali iným. Toto je pre mňa nesmierne inšpiratívne.

Mám pocit, že v porovnaní s nimi obetujem len malú časť – najmä svoj čas, ktorý rada venujem popularizačným aktivitám. Ľudia, ktorí zasvätia celý svoj život pomoci druhým, sú pre mňa obrovskou inšpiráciou.

Ak by ste radi podporili popularizačno-vedecké aktivity astrobiologičky a popularizátorky vesmíru Dr. Michaely Musilovej alebo sa zapojili do jej projektov, na odkaze https://www.michaelamusilova.com/how-to-donate nájdete viac informácií.