Vytvoril niekoľko verzií zvukového záznamu s dĺžkou od 20 do 500 sekúnd.
Zvuková nahrávka veľkého tresku bola pôvodne vytvorená na základe údajov zo sondy WMAP. Zdroj: iStock/RomoloTavani
Veľký tresk v skutočnosti nepredstavoval žiadnu ranu, dunenie ani iný masívny zvuk, ako by sme si to možno predstavovali. Ak by ste sa totiž nejako ocitli v ranom vesmíre po tom, čo sa pred 13,8 miliardy rokov zrodil, to, čo by ste počuli, by sa skôr podobalo na vzorku avantgardnej elektronickej hudby.
V roku 2001 sa John Cramer, fyzik z Washingtonskej univerzity, pokúsil opísať zvuk veľkého tresku na základe údajov o kozmickom mikrovlnnom pozadí získaných z experimentov s balónmi vo vysokej nadmorskej výške a z prvých satelitov.
Pozrite si
Kozmické mikrovlnné pozadie (CMB, cosmic microwave background) je v podstate dozvuk veľkého tresku, čo je prevládajúci model, ktorý sa snaží vysvetliť, ako vznikol vesmír z extrémne horúceho a hustého stavu. Toto pozadie predstavuje neprestajný šum nízkoenergetického žiarenia, ktoré preniká pozorovateľným vesmírom. Prvýkrát sa objavilo len 380 000 rokov po veľkom tresku, keď sa vesmír konečne ochladil natoľko, že sa elektróny mohli zachytiť na dráhach okolo atómových jadier a vytvoriť prvé atómy.
Niekoľko verzií zvukového záznamu
Niekoľko rokov po uverejnení článku dostal John Cramer list, v ktorom mu jedna matka z Pensylvánie napísala, že jej jedenásťročný syn pracuje na školskom projekte o veľkom tresku a chlapec sa opýtal, či bol zvuk tejto udalosti niekde skutočne zaznamenaný.
Cramer na zvedavý list odpovedal, že nie. To ho však prinútilo zamyslieť sa nad tým, či existuje spôsob, ako tento zvuk reprodukovať. Prešiel si údaje o kozmickom mikrovlnnom pozadí a pokúsil sa nájsť spôsob, ako ich premeniť na zvukovú informáciu. Bohužiaľ, pred 13,8 miliardy rokov sa pôvodná zvuková informácia stratila v čase, keďže ju nemal kto zaznamenať. Cramer však našiel spôsob, ako ho približne odhadnúť extrapoláciou údajov o teplotných výkyvoch vo veľmi ranom vesmíre.
„Pôvodné zvukové vlny však neboli teplotné výkyvy, ale skutočné zvukové vlny šíriace sa vesmírom,“ vysvetlil Cramer vo vyhlásení z roku 2013.
Zvuková nahrávka bola pôvodne vytvorená na základe údajov zo sondy WMAP (Wilkinson Microwave Anisotropy Probe) agentúry NASA, ktorá bola v prevádzke v rokoch 2001 až 2010 a jej úlohou bolo zmapovať teplotné rozdiely na oblohe v rámci kozmického mikrovlnného pozadia. Neskôr však bola aktualizovaná o údaje zo satelitnej misie Planck Európskej vesmírnej agentúry.
Cramer vytvoril niekoľko verzií zvukového záznamu s dĺžkou od 20 do 500 sekúnd. Každý úryvok komprimuje obrovský časový úsek, ktorý sa tiahne od 380 000 rokov po zrode vesmíru až po približne 760 000 rokov.
Ako sa vesmír rozširoval a ochladzoval, vlnové dĺžky týchto vĺn sa natiahli smerom von, čím sa zvuk posunul do podoby, ktorú Cramer opísal ako „skôr basový nástroj“. Aby dostal zvuk do rozsahu, ktorý dokážu vnímať ľudské uši, musel frekvenciu zvýšiť o ohromných 100 septiliónov (jeden septilión je 1042). Zvuk sa mení z nadpozemského bzučania na hlboké hučanie, ktoré sa postupne vytráca do tichšieho mrmlania.
Pozrite si
Existuje – alebo aspoň existoval – ešte jeden spôsob, ako zažiť rádioaktívne následky veľkého tresku. Na starých analógových televízoroch sa pri prepínaní kanálov na obrazovke objavoval blikajúci sneh. Väčšina týchto rušivých signálov pochádza z iných zdrojov, ale malá časť z nich je slabým dozvukom samotného kozmického mikrovlnného pozadia.
Zdroj: IFL Science
(RR)
