Výskum pozostatkov prehistorických kengúr ukázal, že aj zvieratá, ktoré vážili viac ako 200 kg, dokázali skákať.
Podľa novej štúdie dokázali skákať aj obrie prehistorické kengury, hoci boli v skákaní menej efektívne ako ich menší žijúci príbuzní. Ilustračný obrázok. Zdroj: iStock.com/Bosco Yip
Kengura červená je v súčasnosti najväčším žijúcim skáčucim živočíchom. Zviera váži úctyhodných 90 kíl. Kengury, ktoré žili v období doby ľadovej, však boli ešte väčšie. Niektoré mali dvojnásobnú veľkosť ako dnešné kengury a mohli vážiť až 250 kg.
Skúmali anatómiu vyhynutých zvierat
Odborníci sa dlhé roky domnievali, že obrie kengury sa nedokázali pohybovať skokmi ako ich dnešní príbuzní, lebo im v tom zrejme bránila veľká hmotnosť. Vedci predpokladali, že záťaž presahujúca 140 až 160 kilogramov bola pre zadné nohy tohto dávno vyhynutého zvieraťa príliš veľká. Nový výskum však túto predstavu spochybňuje.
Vedci z Manchesterskej univerzity v spolupráci s vedcami z univerzít v Bristole a Melbourne podrobne preskúmali anatómiu vyhynutých zvierat na základe fosílnych pozostatkov. Kombinovanou analýzou kostí žijúcich kengúr s fosílnymi kosťami prehistorických kengúr dospeli k záveru, že aj obrie kengury sa dokázali pohybovať skokmi. Nové poznatky uverejnili v štúdii v časopise Scientific Reports.
Vedúca výskumníčka Megan Jonesová z Manchesterskej univerzity na margo nových výpočtov v tlačovej správe uviedla: „Predchádzajúce odhady boli jednoducho založené na škálovaní moderných kengúr, čo môže znamenať, že nám unikajú zásadné anatomické rozdiely. Naše zistenia ukazujú, že tieto zvieratá neboli len väčšími verziami dnešných kengúr, ale aj to, že mali odlišnú stavbu tela, ktorá im pomáhala zvládnuť ich obrovskú veľkosť.“
Dva rozhodujúce faktory
S cieľom zistiť, či dokázali aj obrie prehistorické kengury skákať, skúmali vedci dva faktory, ktoré by mohli byť pre skákanie potenciálne limitujúce – pevnosť kostí chodidla a schopnosť členka ukotviť silné šľachy, ktoré poháňajú skok.
Analýza ukázala, že obrovské kengury mali kratšie a hrubšie kosti chodidla, ktoré boli schopné odolávať nárazom pri dopade, a ich päty boli dostatočne široké na to, aby uniesli oveľa hrubšie šľachy členka, ako majú menšie kengury v súčasnosti.
Tieto obrie zvieratá však pravdepodobne neskákali po krajine tak ako dnešné kengury červené. „Hrubšie šľachy sú bezpečnejšie, ukladajú však menej elastickej energie,“ vysvetlila Dr. Katrina Jonesová, výskumná pracovníčka Kráľovskej spoločnosti na Bristolskej univerzite. „Toto pravdepodobne spôsobilo, že obrie kengury boli pomalšie a menej efektívne v skákaní. Boli stavané skôr na krátke výpady než na pohyb na dlhé vzdialenosti. Skákanie však nemusí byť extrémne energeticky efektívne, aby bolo užitočné. Tieto zvieratá zrejme využívali svoju schopnosť skákať na rýchle prekonávanie nerovného terénu alebo na útek pred nebezpečenstvom.“
Širší repertoár pohybov
Analýza fosílií tiež odhalila celý rad stratégií pohybu medzi vyhynutými druhmi. Niektoré obrovské kengury mohli kombinovať skákanie s inými formami pohybu vrátane chôdze na dvoch nohách alebo pohybu na všetkých štyroch, čo naznačuje, že skákanie bolo len jednou z častí širšieho repertoáru pohybov.
Tieto zistenia poskytujú doteraz najkomplexnejšie hodnotenie mechanickej uskutočniteľnosti skákania vyhynutých obrovských kengúr.
Zdroj: The University of Manchester
(zh)
