Túto schopnosť zatiaľ ovládajú iba ľudia a iné živočíchy, napríklad opice alebo holuby.
Odborníci objavili v prípade včiel pozoruhodnú schopnosť. Zdroj: iStock/Kristina Kokhanova
Morseova abeceda je jedným z dvoch systémov na znázorňovanie písmen abecedy, číslic a interpunkčných znamienok pomocou usporiadania bodiek, pomlčiek a medzier, ktoré sa prenášajú ako elektrické impulzy rôznej dĺžky alebo analogické mechanické či vizuálne signály, napríklad blikajúce svetlá. Napríklad krátke bliknutie alebo bodka označuje písmeno E a dlhé bliknutie alebo čiarka znamená písmeno T. Odborníci zatiaľ pozorovali schopnosť rozlišovať medzi týmito signálmi len u ľudí a v prípade iných živočíchov, akými sú napríklad opice alebo holuby.
Na Queen Mary University v Londýne sa psychológovia rozhodli preskúmať, či túto schopnosť nemajú aj včely. Doktorand Alex Davidson a docentka psychológie Elisabetta Versaceová, jeho školiteľka, vytvorili špeciálne bludisko, kde skryli sladkú odmenu v jednom z dvoch blikajúcich kruhov, ktoré blikali buď dlho, alebo krátko, podobne ako Morseova abeceda. Tento systém fungoval tak, že po krátkom bliknutí alebo bodke našli včely sladkú odmenu a po dlhom bliknutí alebo čiarke dostali horkastú látku, ktorá včelám nechutí.
Včely preukázali pozoruhodnú schopnosť učiť sa svetelné vzory
V každej miestnosti bludiska sa stimuly v podobe bodky a čiarky vyskytovali v inom priestore, aby sa včely nemohli pri svojom výbere orientovať podľa priestorových podnetov. Po tom, ako sa včely naučili ísť priamo k blikajúcemu kruhu spojenému s cukrom, ich otestovali pomocou blikajúcich svetiel, po ktorých nenasledovala sladká odmena. Vedci chceli takto overiť, či ich výber ovplyvňovalo blikajúce svetlo, nie čuchové alebo vizuálne podnety, ktoré zaznamenávali cukor.
Vedci prišli na to, že včely sa naučili rozlišovať svetlo na základe jeho trvania, pretože väčšina z nich išla priamo k blikajúcemu svetlu, kde sa nachádzala sladká odmena, a to bez ohľadu na priestorovú polohu tohto podnetu.
„Chceli sme zistiť, či sa dokážu naučiť rozlišovať medzi týmito rôznymi dĺžkami trvania, a bolo veľmi vzrušujúce sledovať, ako to robia. Keďže včely sa vo svojom prirodzenom prostredí nestretávajú s blikajúcimi podnetmi, je pozoruhodné, že túto úlohu zvládli. Skutočnosť, že dokázali sledovať dĺžku trvania vizuálnych podnetov, by mohla naznačovať rozšírenie schopnosti spracovávať čas, ktorá sa vyvinula na rôzne účely, ako je sledovanie pohybu v priestore alebo komunikácia,“ uviedol Alex Davidson.
Podľa neho by táto schopnosť kódovať a spracovávať časovú dĺžku mohla predstavovať základnú zložku nervového systému, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou vlastností neurónov. Toto však musia vedci ešte preskúmať.
Neurónové mechanizmy, ktoré sa podieľajú na schopnosti sledovať čas počas týchto trvaní, zostávajú väčšinou neznáme, pretože mechanizmy objavené pre synchronizáciu s denným cyklom, teda cirkadiánne rytmy, a sezónne zmeny sú príliš pomalé na to, aby vysvetlili schopnosť rozlišovať medzi čiarkou a bodkou s rôznym trvaním.
Existujú rôzne teórie, ktoré naznačujú prítomnosť jedných alebo viacerých vnútorných hodín. Teraz, keď bola v prípade hmyzu objavená schopnosť rozlišovať medzi dĺžkou trvania blikajúcich svetiel, môžu testovať rôzne modely v mozgoch včiel.
Podľa Elisabetty Versaceovej zložité správania zvierat, ako napríklad navigácia a komunikácia, závisia od schopností spracovávať čas. Odborníci stoja preto pred výzvou využiť široký komparatívny prístup naprieč rôznymi druhmi vrátane hmyzu, aby objasnili evolúciu týchto schopností. „Spracovanie trvania v prípade hmyzu je dôkazom riešenia zložitej úlohy s použitím minimálneho neurónového substrátu. To má dôsledky pre zložité kognitívne vlastnosti v umelých neurónových sieťach, ktoré by sa mali snažiť byť čo najefektívnejšie, aby boli škálovateľné, inšpirované biologickou inteligenciou,“ dodáva Elisabetta Versaceová.
Zdroje: Britannica, Queen Mary University of London
(RR)
