Snaha o férovosť v športe naráža na limity vedy. Nový genetický test pohlavia môže podľa expertov vylúčiť aj športovkyne bez akejkoľvek výkonnostnej výhody a opäť otvára otázku, kde sa končí biológia a začína sa diskriminácia.
Nové pravidlo oprávňujúce súťažiť v ženskej kategórii nadobúda platnosť okamžite, no bude implementované až od olympijských hier v americkom Los Angeles 2028. Zdroj: iStock.com/stefanschurr
Rozhodnutie Medzinárodného olympijského výboru (MOV) z konca marca 2026 zaviesť genetické testovanie pohlavia predstavuje jeden z najvýraznejších zásahov do pravidiel moderného športu. Podľa pripravovaných zmien by športovkyne súťažiace v ženskej kategórii mali absolvovať genetický test zameraný na prítomnosť génu SRY, ktorý je spojený s chromozómom Y a zohráva kľúčovú úlohu pri vývoji mužských pohlavných znakov.
Test už od minulého roka používajú riadiace orgány atletiky, boxu a lyžovania. Vykoná sa odberom vzorky z vnútornej strany líca alebo krvou a uskutoční sa len raz v kariére športovca. Cieľom opatrenia je zabezpečiť férovosť súťaží, no čoraz viac odborníkov upozorňuje, že jeho dôsledky môžu byť oveľa zložitejšie, než sa na prvý pohľad zdá.
Biológia nie je čierno-biela
Na prvý pohľad pôsobí tento prístup jednoducho a jednoznačne. Ak test odhalí prítomnosť génu SRY, športovkyňa by nemala byť zaradená do ženskej kategórie, v opačnom prípade súťažiť môže. Problém však spočíva v tom, že ľudská biológia nie je takto striktne binárna.
Moderná medicína pozná množstvo variácií vo vývoji pohlavných znakov, ktoré sa súhrnne nazývajú differences of sex development (DSD). Ide o prirodzené biologické odlišnosti, pri ktorých sa chromozómy, hormóny a fyzický vývoj nemusia navzájom zhodovať spôsobom, aký si bežne predstavujeme. Práve preto sa čoraz častejšie ozývajú hlasy, že nové pravidlá môžu v praxi zasiahnuť skôr intersexuálne ženy než transrodové športovkyne.
Keď telo nezapadá do žiadnej z kategórií
Intersexuálne osoby sa rodia s biologickými charakteristikami, ktoré nezapadajú do typického rozdelenia na mužské a ženské. Môže ísť o kombináciu biologických znakov, ako sú chromozómy, vnútorné a vonkajšie reprodukčné orgány, hladiny hormónov alebo citlivosť tela na tieto hormóny. Takýchto variácií existuje viacero, no pre ženský vrcholový šport sú zvlášť dôležité tri: androgénna necitlivosť, deficit enzýmu 5-alfa-reduktázy a genetický mozaicizmus.
Ľudia s androgénnou necitlivosťou reagujú na mužské hormóny, ako je testosterón, len veľmi slabo alebo vôbec. Hoci sa často predpokladá, že vyššia hladina testosterónu poskytuje športovcom výhodu, pri tejto diagnóze to neplatí.
Telo totiž na hormón nereaguje spôsobom, ktorý by podporoval napríklad rast svalov. Navonok sa preto takéto osoby vyvíjajú prevažne alebo úplne ako ženy vrátane pohlavných znakov. Nové pravidlá MOV síce počítajú s výnimkou pre úplnú formu tejto necitlivosti, no nie je jasné, ako by ju športovkyne mali preukazovať.
Pravidlá zároveň vôbec nespomínajú čiastočnú androgénnu necitlivosť. V tomto prípade síce receptory na testosterón fungujú, ale pravdepodobne nie dostatočne na to, aby prinášali výraznú výkonnostnú výhodu. Napriek tomu by takéto športovkyne nemuseli testom prejsť a mohli by byť zo súťaží vylúčené.
Testosterón zohráva v diskusii o testovaní pohlavia v športe kľúčovú, no zároveň problematickú úlohu. Dlhé roky bol považovaný za hlavný biologický faktor, ktorý vysvetľuje rozdiely vo výkonnosti medzi mužmi a ženami, a preto športové organizácie vrátane MOV zavádzali limity jeho hladiny u športovkýň. Predpoklad bol jednoduchý: vyšší testosterón znamená väčšiu silu, rýchlosť a výdrž. Realita je však oveľa komplexnejšia. Samotná hladina testosterónu negarantuje automatickú výkonnostnú výhodu. Dôležité je aj to, ako naň telo reaguje, a ďalšie faktory, ako sú citlivosť receptorov, genetika či iné hormonálne a fyziologické faktory. Zdroj: iStock.com/Odrinna
Ďalšou skupinou sú ľudia s deficitom enzýmu 5-alfa-reduktázy. Ich telo síce produkuje testosterón a dokáže naň reagovať, no nevytvára dostatočné množstvo silnejšieho hormónu nazývaného dihydrotestosterón (DHT). Ak DHT chýba, vonkajšie pohlavné znaky sa vyvíjajú viac ženským smerom a prípadná športová výhoda je menšia. Aj napriek tomu by osoby s týmto stavom, ktoré majú chromozóm Y, pravdepodobne neprešli novým testovaním.
Osobitným prípadom je genetický mozaicizmus. Ide o stav, keď má človek v tele zmes buniek. Niektoré obsahujú chromozóm Y a iné nie. Takáto situácia môže vzniknúť napríklad počas tehotenstva, keď bunky plodu prejdú cez placentu do tela matky. Žena si tak môže niesť malé množstvo buniek s chromozómom Y po celý život. Tieto bunky by mohli spôsobiť, že športovkyňa, ktorá bola tehotná, by novým testom neprešla.
Mnohé z takýchto osôb sú od narodenia vychovávané ako ženy, identifikujú sa ako ženy a často ani netušia, že majú odlišnú genetickú výbavu. Napriek tomu by mohli byť na základe nového testovania vylúčené zo súťaží, aj keď nemusia mať nijakú výkonnostnú výhodu.
Bohatá história testovania pohlavia v športe
Podobné situácie sa pritom v histórii športu už vyskytli. Testovanie pohlavia sa na olympijských hrách objavilo v prvej polovici 20. storočia a postupne prechádzalo rôznymi formami od vizuálnych kontrol cez meranie hladiny testosterónu až po genetické analýzy. Hoci cieľom týchto opatrení bolo odhaliť mužov vydávajúcich sa za ženy, v praxi sa to nikdy nestalo. Namiesto toho testy opakovane identifikovali a vylučovali intersexuálne ženy.
Športoví funkcionári skúmali genitálie športovkýň v prípadoch, keď vzniklo podozrenie, že by mohli byť mužmi. V polovici šesťdesiatych rokov sa táto prax ešte sprísnila, keď sa zaviedli takzvané nahé prehliadky – povinné kontroly pre všetky ženy súťažiace pod hlavičkou Medzinárodnej amatérskej atletickej federácie. Tieto kontroly boli pre športovkyne mimoriadne ponižujúce a vyvolali silnú kritiku.
Práve tlak verejnosti a dostupnosť nových technológií viedli koncom šesťdesiatych rokov k prechodu na chromozómové alebo génové testy. Tie však priniesli nové problémy. Často sa vykonávali bez informovaného súhlasu a športovkyniam povedali, že ide o testy na doping. Ich výsledky boli neraz zverejnené bez ich vedomia.
Jedným z najznámejších prípadov je poľská šprintérka Ewa Kłobukowská, ktorá v roku 1967 získala tri zlaté medaily a vytvorila tri svetové rekordy. Chromozómový test ju však označil za muža napriek tomu, že mala typicky ženské telo. Bola diskvalifikovaná a prišla o svoje medaily. O rok neskôr však porodila dieťa, čo naznačuje, že išlo o prípad genetického mozaicizmu.
Ewe Kłobukowskej (vpravo) odobrali medaily po tom, čo ju genetické testovanie nesprávne označilo za muža. Na obrázku vo finále ženskej štafety na 4 × 100 metrov počas olympijských hier v Tokiu v roku 1964. Zdroj: Wikimedia Commons/Asahi Shinbun
Podobne dramatický bol aj osud španielskej prekážkarky Maríe José Martínezovej-Patiñovej. V roku 1985 sa verejne dozvedela, že genetický test ju označil za muža, čo viedlo k jej vylúčeniu zo súťaží. Ako neskôr uviedla, cítila hanbu a poníženie, stratila priateľov aj partnera, no zároveň vedela, že je žena a jej genetická odlišnosť jej nedáva nijakú nespravodlivú výhodu. V jej prípade išlo o úplnú androgénnu necitlivosť.
Každý z týchto prístupov však narazil na rovnaký problém: ľudské telo je biologicky komplexné a nedá sa jednoducho rozdeliť do dvoch jasných kategórií bez výnimiek. Aj preto boli plošné testy koncom deväťdesiatych rokov zrušené, keďže sa ukázali ako vedecky problematické a eticky sporné.
Od testosterónu späť ku genetike
V nasledujúcich desaťročiach sa genetické testy postupne nahrádzali meraním hladiny testosterónu. Aj tento prístup však viedol k vylúčeniu viacerých intersexuálnych športovkýň a vyvolal tak nové vedecké aj etické otázky.
Medzi vylúčenými sa ocitla aj juhoafrická atlétka, dvojnásobná olympijská víťazka a trojnásobná majsterka sveta v behu na 800 metrov Caster Semenyová, ktorá vyhlásila, že má v úmysle bojovať proti zavedeniu testovania pohlavia v ženskej kategórii na olympijských hrách a bude aj naďalej rázne hájiť práva športovkýň. Semenyovej bola diagnostikovaná porucha sexuálneho vývoja (DSD), konkrétne deficit enzýmu 5-alfa-reduktázy.
MOV vo svojom vyhlásení z roku 2026 tvrdí, že medzi elitnými športovcami neexistuje prekrývanie hladín testosterónu medzi mužmi a ženami. Publikovaný výskum, ktorý analyzoval stovky elitných atlétov, však toto tvrdenie spochybňuje.
V roku 2021 pritom MOV predstavil politiku, podľa ktorej má každý človek právo športovať bez diskriminácie a spôsobom, ktorý rešpektuje jeho zdravie, bezpečnosť a dôstojnosť. Zároveň však preniesol zodpovednosť za konkrétne pravidlá na jednotlivé športové federácie. Výsledkom bol neprehľadný systém rôznych kritérií, ktorý mohol prispieť k vzniku nových, zjednodušených pravidiel predstavených v roku 2026.
Limity genetických testov
Jedným z hlavných argumentov kritikov je, že samotná prítomnosť génu SRY ešte neznamená automatickú športovú výhodu. Výkonnosť športovca totiž nezávisí od jedného genetického faktora, ale od komplexnej kombinácie vlastností, medzi ktoré patrí svalová hmota, hladiny hormónov, kapacita pľúc, tréning, výživa či genetické predispozície. Aj v rámci ženskej kategórie existujú výrazné rozdiely medzi jednotlivými športovkyňami, ktoré sú považované za prirodzenú súčasť súťaženia.
Debata o férovosti tak otvára širšiu otázku, kadiaľ vlastne vedie hranica medzi prirodzenou a neférovou výhodou. V športe bežne akceptujeme genetické predpoklady, ktoré dávajú niektorým jednotlivcom výhodu, napríklad výšku v basketbale alebo špecifické svalové vlákna u šprintérov. V prípade pohlavia sa však tieto rozdiely regulujú oveľa prísnejšie, čo poukazuje na napätie medzi biologickou realitou a snahou o spravodlivé pravidlá.
MOV vo svojej politike z roku 2026 pripúšťa, že biologické pohlavie je komplexné a zahŕňa chromozómy, pohlavné žľazy aj hormóny. Zarážajúce však je, že v tomto výpočte chýbajú genitálie – teda vonkajšie pohlavné orgány, ako sú vagína či penis. Práve tie väčšina ľudí považuje za základné rozlíšenie medzi mužom a ženou, lekári podľa nich určujú pohlavie pri narodení a aj samotný MOV ich desaťročia používal ako kritérium.
Hoci boli kontroly genitálií v minulosti pre športovkyne často ponižujúce a traumatizujúce, z biologického hľadiska mohli lepšie odrážať potenciálnu športovú výhodu spojenú s androgénmi, ako je testosterón, než samotná prítomnosť génu SRY.
Počas vývoja plodu totiž práve androgény rozhodujú o tom, ako sa formujú pohlavné orgány. Ak sú prítomné vo vyššej miere, vedú k vývoju penisu a mieška. Ak chýbajú alebo na ne telo nereaguje, vyvinú sa ženské genitálie, ako klitoris a pysky. To znamená, že typicky ženské genitálie sú znakom nízkej hladiny androgénov alebo nízkej citlivosti na ne.
Inými slovami, naznačujú, že daná športovkyňa pravdepodobne nezískala výkonnostnú výhodu z hormónov, ktoré sú často považované za kľúčový faktor rozdielov medzi mužmi a ženami v športe.
Ak však MOV nebude dôsledne zohľadňovať tieto biologické výnimky, nový genetický test môže vylúčiť aj športovkyne, ktoré takúto výhodu nemajú. Nová politika pritom výslovne uvádza, že v záujme jednotnosti a férovosti v športoch nebude umožňovať individuálne posudzovanie jednotlivých prípadov.
Výsledkom tak môže byť, že ďalšia generácia intersexuálnych žien bude zo súťaží na olympijských hrách vylúčená. Nie preto, lebo by mali nespravodlivú výhodu, ale preto, lebo ich telo nezodpovedá zjednodušeným kategóriám, ktoré sa šport snaží udržať.
Návrat ku genetickému testovaniu a zisťovanie prítomnosti génu SRY predstavuje zásadný posun. Namiesto merania hormónov sa pozornosť presúva na chromozómy, no problém tým nezmizol. Prítomnosť génov spojených s mužským vývinom ešte neznamená, že telo dokáže testosterón efektívne využiť. Športovkyne s niektorými intersexuálnymi variáciami môžu mať napríklad vyššie hladiny testosterónu alebo chromozóm Y, no ich telo na tieto faktory nereaguje spôsobom, ktorý by zvyšoval výkon. Vzniká tak paradox. Testosterón bol dlho považovaný za hlavný dôvod regulácie a nové genetické testy ho obchádzajú, pričom sa zameriavajú na znaky, ktoré s reálnou výkonnosťou nemusia priamo súvisieť. Výsledkom môže byť, že športovkyne bez skutočnej výhody budú vylúčené, zatiaľ čo samotná otázka férovosti zostane nevyriešená. Zdroj: iStock.com/Tingting Ji
Etika, súkromie a dôsledky
Okrem vedeckých otázok vyvoláva nové testovanie aj etické a ľudskoprávne obavy. Povinné genetické testy môžu zasahovať do súkromia športovkýň a v niektorých prípadoch odhaliť citlivé zdravotné informácie, o ktorých samotné športovkyne nemusia vedieť. V minulosti mali takéto situácie vážne psychologické dôsledky a viedli k stigmatizácii či verejnému spochybňovaniu identity športovkýň.
Celá diskusia zároveň odráža širší vedecký posun v chápaní ľudského tela. Biologické pohlavie nie je definované jediným znakom, ale kombináciou chromozómov, hormónov, anatómie a genetickej expresie. Tieto faktory sa nemusia vždy zhodovať, čo vedie k tomu, že moderná veda čoraz častejšie vníma pohlavie ako spektrum. Tento pohľad je však v rozpore s potrebou športu vytvárať jasné a jednoducho aplikovateľné kategórie.
Pozrite si
Ako ďalej?
V reakcii na tieto výzvy sa objavujú aj návrhy na alternatívne modely súťaženia, napríklad zavedenie otvorených kategórií alebo rozdelenie športovcov podľa fyziologických parametrov namiesto pohlavia. Zatiaľ však neexistuje riešenie, ktoré by dokázalo uspokojiť všetky strany a zároveň zachovať princíp férovosti.
Rozhodnutie MOV tak nie je len technickou úpravou pravidiel, ale odráža hlbší konflikt medzi vedou, etikou a organizáciou športu. Ukazuje, že snaha jednoznačne definovať, kto patrí do ženskej kategórie, naráža na komplexnú realitu ľudskej biológie. A práve v tomto napätí sa bude pravdepodobne formovať budúcnosť vrcholového športu.
Zdroje: Olympics (1, 2), ABC News, Nature (1, 2), Popular Science, The New York Times, Time, The Lancet, Reuters
(KAM)
