Ihlica tŕnistá – kedysi ťažko odstrániteľná burina, dnes perspektívna liečivá rastlina 

Liečivá rastlina ihlica tŕnistá má široké spektrum farmakologických vlastností, dala by sa tak využiť v mnohých liečebných aplikáciách.

Farmakologické štúdie ukázali, že ihlica tŕnistá má diuretické, antimikrobiálne, protizápalové, analgetické, antioxidačné, dermatologické, protirakovinové a hepatoprotektívne účinky. Preto predstavuje sľubnú liečivú rastlinu so širokým spektrom farmakologických vlastností, ktorá by sa vďaka svojej účinnosti a bezpečnosti mohla využiť v mnohých liečebných aplikáciách.

Prvé zmienky o rastline pochádzajú z antiky

Ihlica tŕnistá patrí v západnej medicíne medzi menej známe byliny. Ako odolnú a tŕnistú trvalku ju po prvýkrát opísal staroveký grécky filozof Teofrastos (*371 – †287 pred n. l.), žiak slávneho encyklopedického vedca Aristotela (*384 – †322 pred n. l.). Teofrastos, prezývaný otec botaniky, sa považuje za zakladateľa botanickej vedy autorstvom diel Skúmanie rastlín a O príčinách rastlín. Na základe svojho pozorovania klasifikoval viac ako 500 druhov s ich opisom a s možnosťami ich pestovania.

Pre liečebné využitie si ihlicu všimol až grécky lekár, lekárnik a botanik Pedanios Dioskuridés (*40 – †90). Vo  svojej päťdielnej encyklopédii O bylinnom lekárstve, známej ako De materia medica, uvádza, že kôra koreňa ihlice macerovaná vo víne zvyšuje vylučovanie moču (diurézu) a vyplavuje piesok z obličiek.

V stredoveku známa ako magická bylina

V stredoveku si ihlica získala povesť magickej byliny, ktorá je prítomná pri čarodejníckych obradoch a v alchýmii. Slovenský ľudový názov tejto pichľavej rastliny je babský hnev. Odkazuje sa tým na jej používanie pri trestaní mladých žien – neverníc, ktoré sa často ocitli na pranieri, pretože ich udali závistlivé stareny. Cudzoložstvo alebo mimomanželský pohlavný styk boli v tomto období kontrolované cirkevnými a spoločenskými inštitúciami a stíhané obyčajovým aj trestným právom. Medzi tresty patrilo verejné pranierovanie, finančné pokuty alebo posadenie cudzoložnice na somára a vodenie po meste, ale ojedinelo aj trest smrti. Naši slovanskí predkovia však šli ešte ďalej. Keď bola žena celý život partnerovi verná, skončila po jeho smrti na hranici. Vraj pre ňu potom život stratil akýkoľvek zmysel. V týchto prípadoch sa doslova splnilo príslovie láska až za hrob.

Lekár a zakladateľ nemeckej botaniky Jakob Theodor Tabernaemontanus (*1522 – †1590), známy dielom Nová kniha o bylinách (Neuwe Kreuterbuch) s 2 300 ilustračnými drevorezmi, napísal, že ihlica dokáže premieňať obyčajné kovy na striebro. Súčasné environmentálne inžinierstvo potvrdilo, že asi 400 druhov cievnatých rastlín môžeme využiť pri fytoremediáciách. Tieto hyperakumulátory dokážu získavať z pôdy rôzne kovy vrátane striebra a zlata.

Na liečenie infekcií močových ciest sa vo Francúzsku častejšie používala ihlica plazivá, ktorú odporúčal známy lekár Henri Leclerc (*1870 – †1955). Do lekárskej vedy ako prvý zaviedol termín fytoterapia, pričom kládol dôraz na vedecky orientované pokračovanie ľudových liečiteľských praktík.

Etymológia

Ihlica tŕnistá sa vyskytovala v pobrežných stredomorských krajinách Európy. Išlo o ťažko vykynožiteľnú burinu rastúcu na poliach, kde sa pestovali poľnohospodárske plodiny. Keďže bola súčasťou krmiva pre osly, jej vedecký názov je odvodený práve z gréckeho slova onos označujúceho toto ťažné aj záprahové zviera. Celá rastlina je obrastená ostňami, a tak druhové meno spinosa v latinčine znamená tŕnistý.

Rastliny majú odolné, štruktúrované tuhé stonky a korene s odnožami, ktoré sa zasekávali a zastavovali pluhy a brány pri obrábaní pôdy. Tieto skutočnosti prisúdili tomuto rastlinnému druhu anglický názov rest harrow (odpočívajúce brány).

Opis a výskyt

Ihlica tŕnitá (Ononis spinosa L.) je trvalá bylina dorastajúca do výšky 1 metra. Má dlhé a pevné korene vyrastajúce z často zdrevnateného podzemku. Zaraďujeme ju medzi polokry. Na bohato vetvených stonkách vyrastajú trojpočetné, po okrajoch zubaté listy. Žľaznato chlpaté stonky sú typické hustými brachyblastami, na ktorých vyrastajú tŕne. Má fialové, pre strukoviny typické súmerné motýľovité kvety. Krátky trváci kalich býva päťzárezový, päťpočetná koruna je ružová, skladá sa zo striešky dvoch krídel a z dvoch člnkových lupienkov. V nich je desať jednozväzkových tyčiniek a vrchný semenník.

Rastliny kvitnú od júna do septembra. Napriek tomu, že nemajú medovinu a poskytujú iba peľ, opeľuje rastliny hmyz, teda aj včely. Plodmi sú malé vajcovité struky s 2 až so 4 semenami.

Ihlica je rozšírená po celej Európe, v severnej Afrike a v západnej Ázii. Druh rastie pozdĺž ciest a na suchých, neobrábaných úhoroch, zležaných pôdach ílovitého a slieňovitého typu. Dobre znáša vyšší obsah vápna aj extrémy vo vlhkosti pôdy. Obľubuje slnečné stanovištia od nížin až po pahorkatiny s kamenistými pôdami.

Pestovanie

Ide o nenáročnú rastlinu, čo sa podnebných a pôdnych podmienok týka. Pre úspešné pestovanie však vyžaduje slnečné, teplejšie nížinaté polohy a hlinitopiesočnaté, stredne ťažké pôdy s dobrou zásobou živín a vápnika. Kyslé, ťažké a trvalo zamokrené pôdy sú nevhodné.

V osevnom postupe sa zaraďuje po všetkých aj menej vhodných plodinách. Základná príprava pôdy sa robí jesennou hlbokou orbou. Na jar sa povrch urovná bránami a podľa potreby sa aplikujú priemyselné hnojivá v dávke čistých živín na 100 m²: 2,0 až 2,5 kg dusíka, 3 kg fosforu a 1,5 až 3,0 kg draslíka.

Porast je možné zakladať skorým jarným výsevom do riadkov 0,6 m od seba vzdialených do hĺbky 10 – 15 mm. Potreba osiva je 100 až 110 g.100 m-2. V priebehu vegetácie je nutné urobiť 2 až 3 kultivačné zásahy. Prvá oborávka sa odporúča pri 0,1 m výšky porastu. Na konci prvého vegetačného roku sa vňať pokosí a pozemok jemne pobráni. Po prezimovaní v druhom roku sa pôda medzi nahrobľovanými riadkami opäť kultivuje. Na malých plochách ju môžeme pestovať aj vegetatívnym delením trsov.

Skutočnosť, že korene ihlice sú schopné viazať vzdušný dusík a tým zlepšovať kvalitu pôdy, sa môže využiť pri striedaní plodín v pestovateľskom postupe. Tento proces sa nazýva fixácia dusíka rastlinami pomocou baktérií a je kľúčovým procesom pre pôdnu úrodnosť.

Zber

Na liečebné účely sa zbierajú korene (Radix ononidis) v druhom pestovateľskom roku. Viacročné rastliny sa vykopávajú na jar (marec – apríl), ale častejšie na jeseň (október – november). Korene sú dlhé, takže z tvrdej pôdy sa dajú vytiahnuť len s námahou. Zo zeme sa preto vyberajú špeciálnymi hákovito ohnutými vidlami alebo úzkym rýľom.

Získané korene sa dobre očistia, odrežú sa im „krčky“, odstránia drobné korienky i s vňaťou a dobre sa preperú vo vode. Hrubšie sa prerežú po dĺžke a podelia na približne rovnaké, dosť dlhé kúsky, ktoré sa sušia na teplých, dobre vetraných a tienistých miestach.

Keďže schnú pomaly, odporúča sa ich sušiť v sušiarňach pri teplote do 50 ^oC, pričom nazbieraný materiál možno ukladať do výšky 80 mm. Koreňová droga je šedohnedá až čierna, nedrobí sa a nezaparuje, pomer zosušenia je asi 3 : 1. Úroda suchých koreňov je 12 až 15 kg.100 m^-2. Chuť majú škrabľavú, trpkú, trocha sladkastú, v závere horkasto korenistú. Skladujeme ich na suchých a vzdušných miestach.

V júni až v septembri býva predmetom zberu aj kvitnúca vňať (Herba ononidis). Čerstvá sa používa v homeopatii. Zbierajú sa bylinné vrcholce, ktoré sušíme bežným spôsobom.

Účinné látky

Medzi najdôležitejšie účinné látky patria komponenty silice, flavonoidy, triterpénové zlúčeniny a triesloviny. Obsah silice je v suchej koreňovej droge nízky, okolo 0,2 percenta. Chromatografickými analytickými metódami sa v nej identifikovalo 26 zložiek, ktoré pozostávajú hlavne z mono- a seskviterpénových uhľovodíkov (54,4 percenta) a kyslíkatých terpénov (14,2 percenta). Hlavnými siličnatými zložkami sú gáfor (16,2 percenta), β-karyofylén (9 percent) a tymol (2,9 percenta). Z izoflavonoidov ihlica obsahuje vysoké množstvo ononínu, formononetínu a spinonínu. Práve ononínu sa pripisuje močopudný účinok, dezinfekcia močových ciest a podpora vylučovania žlče. Vcelku tiež priaznivo vplýva na látkovú premenu v tele, znižuje krvný tlak a zmierňuje reumatické bolesti. Medzi identifikované fenolové kyseliny patrí kyselina p-hydroxybenzoová, vanilková, kávová, syringová, p-kumarová a ferulová.

Liečebná účinnosť

Silica a flavonoidy majú výrazné diuretické vlastnosti. Urýchľujú vylučovanie močoviny a chloridov bez škodlivého pôsobenia na obličkový parenchým. Okrem toho napomáha aj vylučovaniu žalúdočnej kyseliny, čím zlepšuje chuť do jedenia. Zlepšenie trávenia a zvýšenie diurézy urýchľuje celkovú látkovú premenu. Silica a triesloviny zodpovedajú za protizápalové účinky na sliznice tráviaceho traktu, pričom účinkujú mierne dezinfekčne. Močopudné vlastnosti predurčujú terapeutické použitie rastliny pri zápalových ochoreniach močových ciest, pri močových kameňoch, ale aj pri pakostnici (pri dne). Účinky prírodných látok sa terapeuticky s úspechom využívajú aj pri ošetrovaní hemoroidov.

Droga priaznivo ovplyvňuje lymfatický systém, ako aj funkciu žliaz s vnútornou sekréciou. Ihlica má tiež slabšie estrogénne (na ženské pohlavné orgány) a silnejšie kortikoidné účinky (aktívne steroidy vylučované kôrou nadobličiek).

Ihlica sa zvlášť uplatňuje pri tzv. meteorotropnom reumatizme, teda pri bolestiach svalov a kĺbov vyskytujúcich sa prevažne pri zmenách počasia.

Recepty

Samostatne sa odporúča droga ihlice len na prípravu záparu. Lyžicu koreňovej drogy zalejeme 1/4 l studenej vody, privedieme do varu a cca 3 minúty povaríme. Po štvrťhodinovom vylúhovaní scedíme a pijeme 2- až 4-krát denne najviac po 0,1 l. Odvar je svetlej farby, pričom má zatuchnutú vôňu a horkastú chuť.

Pre razantnejší účinok, napríklad pri meteotropnom reumatizme, pri močových kameňoch či pri slabosti močového mechúra aplikujeme silnejší odvar. Tento pripravíme z dvoch čajových lyžičiek mletého koreňa ihlice a necháme macerovať v 0,2 l studenej vody 8 hodín. Následne všetko varíme 10 minút a napokon po 10 minútach vylúhujeme. Odvar treba piť teplý ráno nalačno a večer pred spaním. Každý štvrtý deň je potrebné pitie vynechať.

Liečivé účinky má takisto ihlicový koňak, pri príprave ktorého vložíme 200 g nakrájaného koreňa do litra koňaku a macerujeme 10 dní pri teplote okolo 30 °C. Občas pretrepeme, napokon koňak prefiltrujeme a uložíme na chladnom a tmavom mieste. Niekoľkokrát denne užívame 10 až 15 kvapiek koňaku vmiešaného do vody.

Ihlica sa používa do mnohých čajových zmesí v kombinácii s koreňom ligurčeka, vňaťou prasličky, listom brezy, koreňom petržlenu a zeleru. Veľmi účinná je zmes na podporu činnosti obličiek v zložení: 40 g koreňa ihlice, 30 g listov brezy a 30 g koreňa sladkého drievka. Jednu čajovú lyžičku tejto zmesi namočíme na 8 hodín do 0,15 l vody. Potom ju 10 minút varíme a po 10 minútach vylúhujeme. Čaj užívame teplý ráno nalačno a večer pred spaním.

Riziká

Koreňová droga ihlice nemá vedľajšie účinky. Neodporúčajú sa však aplikovať jej vyššie dávky príliš často, prípadne pridlho a samostatne. Pri nekontrolovanom saluretickom pôsobení môže vyvolať poruchu rovnováhy vylučovania solí sodíka a chlóru prostredníctvom obličiek do moču.

Použitá literatúra

• Al-Snafi, A. E. 2020: The Traditional Uses, Constituents and Pharmacological Effects of Ononis spinosa. In: Journal of Pharmacy, Vol. 10, Iss. 2, p. 53-59
• Alekseev, I.S. 2013: Polnyj atlas lekarstvennych rastenij. Doneck OOO „Glorija trejd“, 400 s.
• Besbas, S., Mouffouk, S., Hobo, H., Marcourt, L., Wolfender, J.L., Benkhaled, M. 2020. Chemical Composition, Antioxidant, Antihemolytic and Anti-inflammatory Activities of Ononis mitissima L.. In: Phytochemistry Letters, Vol. 37, Iss. 1, p. 63-69
• Duke,  J.A., Bogenschutz-Godwin, M.J., duCellier, J., Duke, P.A. 2002: Handbook of medicinal Herbs. 2nd eds., CRC Press: Boca Raton, FL, USA, 870 pp.
• European Medicines Agency – Science Medicines Health, 2017: Restharrow Root, Ononis spinosa L., Radix, p. 1-3
• Gondolová, M., Hadrabová, V. 2008: Herbár. Nestorprint, s.r.o.: Bratislava. 535 s., ISBN 978-80-8080-0703
• Habán, M. 1996: Pestovanie liečivých rastlín. Vydavateľstvo NOI, redakcia Ústavu vedecko-technických informácií pre poľnohospodárstvo, Bratislava, 137 s., ISBN 80-85330-29-6
• Kresánek, J., Krejča, J. 1982: Atlas liečivých rastlín a lesných plodov. 2. vyd., Vydavateľstvo Osveta, n.p.: Martin, 767 s., ISBN 70-010-82
• Mika, K. 1991: Fytoterapia pre lekárov. 2. vyd., Vydavateľstvo Osveta Martin, 379 s., ISBN 80-217-0349-0
• Ottov sprievodca prírodou – liečivé rastliny (preklad: Jindrova, J., Malovcová, M.). 2010: Ottovo nakladateľstvo: Praha, 485 s., ISBN 978-80-7360-389-6
• Stojkovic, D., Dias, M.I., Drakulic, D., Barros, L., Stevanovic, M., Ferreira, I.C.E.R., Sokovic, M.D. 2020:  Methanolic Extract of the Herb Ononis spinosa L. an Antifungal Agent with No Cytotoxicity to Primary Human Cells. In: Pharmaceuticals, 13, 78, p. 1-13

(zh)