Ibiš lekársky: Obsah slizov je základom jeho liečivej sily, ale aj známych sladkostí

Anglický názov marshmallow sa stal inšpiráciou na vznik sladkostí pripravovaných z koreňa ibiša, ktoré sú dnes známe po celom svete.

Rastliny ibiša lekárskeho si slizové látky vytvárajú ako zásobné látky, ale aj na ochranu pred vysušením alebo poškodením. Koreň rastliny používali na liečebné účely už starovekí Egypťania. Začiatkom 19. storočia sa ibiš dostal do Francúzska, kde cukrári rozšírili jeho tradičnú liečivú hodnotu na výrobu sladkostí. Táto skutočnosť sa stala inšpiráciou na výrobu maškrty, na ktorej si deti aj dospelí pochutnávajú na celom svete.

Z histórie

Starovekí Egypťania boli prví, ktorí pred 4 000 rokmi používali koreň rastliny ibiša na upokojenie kašľa, bolestí v hrdle a na hojenie rán. V päťdielnej encyklopédii De materia medica o bylinnom lekárstve ho grécky lekár, lekárnik a botanik Pedanius Dioscorides (*40 – †90) odporúčal proti kašľu, ale aj na hnisavé vyrážky (abscesy) a proti bolestiam zubov.

Neskôr ibiš ako liečivá bylina na istý čas síce upadol do zabudnutia, no v stredoveku sa dočkal znovuzrodenia. Dôležitá bola hlavne podpora kráľa Frankov, cisára Západu Karola I. Veľkého (*747 – †814), ktorý rozvoj vzdelanosti presunul do škôl pri kláštoroch a na biskupstvá. Za jeho vlády sa začalo písať čitateľne upraveným písmom – karolínskou minuskulou, ktorou sa opisovali diela klasických autorov.

V kláštorných záhradách sa táto liečivá bylina stala veľmi obľúbenou a vyhľadávanou. Zvonka sa aplikovala pri povrchových zraneniach, nádoroch, uštipnutiach a pohryznutiach, ale aj na odstraňovanie pečeňových škvŕn. Vnútorne sa užívala pri plynatosti, pri močových kameňoch, ale aj proti hnačke. Postupne si ibiš našiel miesto v záhradkách sídel a stal sa jednou z najobľúbenejších liečivých rastlín. Existovala všeobecná povera, že pálením a dymom rastlín ibiša sa očisťuje dom a stajne od zlých duchov.

V západnej Ázii bolo praktické využitie koreňa práve v súvislosti s vysokým obsahom slizu. Zbieral sa však počas zimných dní od polovice januára, keď je koncentrácia prírodných látok najvyššia. Následne sa ukladal do cukru a stával sa energetickou rezervou počas celého roka.

Pôvod názvu

V období staroveku bol ibiš považovaný za všeliek, na základe čoho pravdepodobne vznikol aj jeho vedecký názov althaea (althaeis) = liečivý. Officinalis je stredoveký latinský prívlastok znamenajúci lekársky alebo oficinálny, ktorý sa používa v lekárni a liekopise.

Názvy rastliny ibiscum, ibisca a ibische ako prvý zaznamenal najslávnejší rímsky básnik Publius Vergílius Maro (*70 pred n. l. – †19 pred n. l.). Pomenovania sa objavili v didaktickom epose Georgica (Spevy roľnícke), v ktorom boli časti venované poľnohospodárstvu, sadovníctvu, vinárstvu, chovu dobytka a včelárstvu.

Podnetom na napísanie tohto diela bola objednávka Gaia Cilnia Maecenasa (*68 pred n. l. – †8 pred n. l.), priateľa a politického poradcu cisára Gaia Julia Caesara  (*63 pred n. l. – †14 pred n. l.). Básnik Vergílius objavil pomenovania tejto rastliny v reči Keltov v nížine rieky Pád a v starej nemčine. Anglický názov marshmallow sa stal inšpiráciou na vznik sladkostí pripravovaných z koreňa ibiša, ktoré sú dnes známe po celom svete.

Morfológia a výskyt

Ibiš lekársky (Althea officinalis L.)  je trváca bylina dorastajúca do výšky od 0,6  do  1,5 metra. Z hrubého, viac hlavového podzemku rastú sivožlté silno rozvinuté korene, v ktorých prebieha po dvoch mesiacoch vegetácie fermentatívne odbúravanie škrobu a tvorba slizovitých idioblastov (špecializovaných rastlinných buniek). Nachádzajú sa vo vodivých aj základných pletivách jednotlivých častí rastlín.

V prvom roku ibiš vytvára prízemnú ružicu listov, v nasledujúcich rokoch priamu, zriedkavo rozkonárenú stonku. Listy sú striedavé, mäkko plstnaté, srdcovitého alebo vajcovitého tvaru, na okrajoch nerovnako zúbkované. Tvar listov sa líši v závislosti od ich usporiadania. Na báze stonky sú listy zaoblené, kým v strede sú špicaté, podlhovasté vajcovité a laločnaté. Celá rastlina je pokrytá hviezdicovitými chĺpkami (trichómami). Sú to špecializované rozkonárené rastlinné výrastky v tvare hviezdy, ktoré slúžia najmä na ochranu pred nadmerným odparovaním vody, prehrievaním a proti spásaniu bylinožravcami.

Ibiš kvitne od júla do septembra veľkými kvetmi, ktoré sú zložené z voľných obrátených vajcovitých lesklých lupienkov. Kvety vytvárajú súkvetia – riedke koncové strapce. Sú medonosné s veľkým množstvom peľu. Plodom sú jednosemenné tvrdky obličkovitého tvaru. Hmotnosť tisíc semien je 1,5 až 3,5 g, ich klíčivá schopnosť trvá 2 až 4 roky.

Rastlina pochádza z Európy, zo západnej Ázie, severnej Afriky a z Blízkeho východu. Dnes sa voľne vyskytuje zriedka a na niektorých lokalitách je chránená. Na Slovensku rastie hlavne v južnejších častiach krajiny. Darí sa jej v teplých nížinách a na pahorkatinách. Obľubuje slané a humusové pôdy.

Pestovanie

Ibiš je mrazuvzdorná a klimaticky tolerantná rastlina. Uprednostňuje pôdy hlboké, humózne, piesočnato-hlinité, stredne vlhké.

Pre ibiš lekársky je potrebná minimálna suma teplôt počas vegetačného obdobia približne 2 000 °C. Rastline vyhovujú klimatické podmienky, ktoré nájdeme na celom území Slovenska od najteplejších nížin až po podhorské oblasti.

V osevnom postupe sa zaraďuje po skorých zemiakoch, strukovinách a okopaninách hnojených organickými hnojivami. Na jednom pozemku sa táto špeciálna plodina môže pestovať od 2 až po 5 rokov.

Základná príprava pôdy sa robí na jeseň hlbokou orbou a prekyprením so zapravením priemyselných hnojív v dávkach čistých živín na m^-2: 4,5 – 8 kg draslíka a 2 – 3 kg fosforu. Prvá dávka dusíkatých hnojív sa zapraví do pôdy pred sejbou v množstve od 3 do 4 kg. Druhá dávka v liadkovej forme od 2 do 3 kg.100 m^-2 po druhej okopávke.

Porast možno založiť dvoma spôsobmi. Prvým je jarný výsev osiva v apríli do hĺbky 10 až 20 milimetrov, do riadkov vzdialených od seba 0,6 metra. Výsevky sa pohybujú od 60 do 80 gramov osiva.100 m^-2. Vzhľadom na pomalé vzchádzanie sa odporúča pridať značkovaciu plodinu (šalát, reďkev), čo uľahčí odburiňovanie a okopávku. Po zosilnení mladých rastlín sa porast presvetlí (vyjednotí) na 0,3-metrovú vzdialenosť jedincov v riadku. V oblastiach so suchým podnebím je istejšie predpestovanie priesad v zemito-rašelinových zakoreňovačoch.

Veľmi jednoduché je vegetatívne rozmnožovanie porastu výsadbou koreňových púčikov, z ktorých vyrastajú nové nadzemné výhonky. Korene starších rastlín sa cez zimu uskladnia zakryté vrstvou zeminy v hrobliach a po vyrastení púčikov sa vykopú na jar. Ich veľkosť musí dosahovať od 50 do 80 milimetrov. Koreňový púčik musí byť do vlhkej pôdy umiestnený tak, aby vrchná časť – diferencované listy – bola tesne pod povrchom a spodná priliehala na spevnenú časť sadivového lôžka. Množstvo koreňových púčikov potrebných na vysadenie 100 m² závisí od odporúčaného sponu, 0,6 × 0,3 m alebo 0,6 × 0,6 m od 450 do 270 kusov. Porast v priebehu vegetácie pravidelne ošetrujeme okopávaním a prihŕňaním.

K živočíšnym škodcom rastlín ibiša patria skočka listnáčová (Podogrica fascicornis), nosatčík slezový (Apion radiolus) a cikádočka poľná (Eupterys atropunctata), ktoré konzumujú časti rastlín.

Zber, sušenie a skladovanie

Kvalitný koreň (Radix althaeae) sa získa zberom z jednoročných a dvojročných kultúr na konci vegetácie (október) alebo skoro na jar (marec – apríl). Staršie korene drevnatejú a nie sú vhodné na zber. Porast sa pred zberom skosí na 100 milimetrov nad zemou.

Na veľkých plochách sa používajú vyorávače; na malých použijeme rýľ. Pre rozklad slizov sa vykopaný rastlinný porast neumýva vo vode. Vhodnejšie je odstránenie zeminy pomocou škrabky. Dlhé korene sa rozrežú na menšie časti. Korene sušené prírodným teplom hnednú a strácajú na kvalite. Z tohto dôvodu sa odporúča sušenie umelým teplom pri teplote 35 až 45 ^oC. Pomer zosušenia je 4 : 1 a úroda suchých koreňov je okolo 35 kg na 100 m².

Podľa požiadaviek býva predmetom zberu aj list (Herba althaeae), ktorý sa zberá tesne pred rozkvitnutím rastlín. Suší sa pri teplote do 30 ^oC. Pomer zosušenia je 6 : 1, výnos rastlinného materiálu je 10 až 12 kg na 100 m².

Skladovanie zabezpečujeme v dobre uzatvárateľných sklenených alebo papierových obaloch, na suchom, tmavom a chladnom mieste.

Prírodné látky

V koreni ibiša sa nachádza až do 35 % slizu, ktorý obsahuje galaktanoramnozany, glukány a arabinogalaktany, do 37 % škrobu, asi 10 % glukózy, 2 % asparagínu i betaínu, pektín, flavonoidy a minerálne látky. Stonky a listy obsahujú do 10 % slizu, pektín a flavonoidy. Kvety a listy majú vysoký obsah fenolických zlúčenín a flavonoidov, zvlášť antioxidantov kemferolu, kvercetínu, apigenínu, organických kyselín a malé množstvo silice.

Liečebná účinnosť

Vysokým obsahom slizu sa ibiš zaraďuje k hlienotvorným (mucilagnóznym) drogám. Prímes pektínu vo vode napučiava a tvorí koloidné roztoky. Slizovité látky utvárajú pri podávaní cez ústa (perorálne) na slizniciach ochrannú vrstvu, do ktorej vstupujú rozličné sacharidy (glukóza, xylóza, arabinóza), ako aj slabé organické kyseliny – kyselina urónová a  galakturónová.

Vo vodnom roztoku pôsobia ako prirodzene tlmivé látky. Účinnosť slizov nepodmieňujú farmakologické, ale fyzikálno-mechanické vlastnosti. Chránia poškodenú alebo podráždenú sliznicu pred škodlivými vplyvmi, akú sú napríklad bakteriálne toxíny, dráždivé látky z potravín, anorganické kyseliny, salicylany a iné.

V terapeutickej praxi treba rátať s tým, že slizy môžu zhoršiť vstrebávanie niektorých dôležitých látok, ako sú napríklad vitamíny. Sliz môže pôsobiť pretrvávajúco (prolongovane) na sliznicu pri súčasnom podávaní látok, ktoré sú rozpustné vo vode. Terapeuticky sa to využíva v prípadoch, keď je žiaduce dlhšie pôsobenie niektorých rastlinných komponentov.

Pri potrebe prolongovaného sťahujúceho (adstringentného) účinku je vhodné kombinovať napríklad trieslovinové drogy so slizovými, ako je práve koreň ibiša.

Mucilagnózne látky zmierňujú dráždivý kašeľ predovšetkým vtedy, keď dráždenie vychádza z horných dýchacích ciest. Pomáhajú pri prehĺtaní tým, že utvárajú ochrannú vrstvu na hltane. Nie je známy mechanizmus pôsobenia slizov pri zápaloch priedušiek, ale ich liečivý vplyv je nesporný.

Pri chorobách obličiek a močových ciest sa jeho pozitívne pôsobenie vysvetľuje zlepšením kvality močových koloidov. Slizy by sa mali podávať súčasne s tými liečivými látkami, ktoré by mohli zapálenú sliznicu alebo pokožku podráždiť. Obaľovaním týchto látok pôsobia ako demulcenciá, teda zmierňujúce podráždenie, upokojujúce zapálené sliznice, pričom majú súčasne aj zmäkčujúci účinok. Pozitívne antioxidačné účinky majú aj ostatné zložky obsiahnuté v droge, najmä flavonoidy.

Indikovanie tejto rastliny je vhodné aj pri chorobách tráviaceho traktu spojených s podráždením alebo so zápalom sliznice. Odporúča sa aj pri vnútornom (endogénnom) poškodení žalúdočnou kyselinou alebo pri vonkajšom (exogénnom) poleptaní (napríklad koncentrovaným alkoholom) horúcimi nápojmi alebo korenistými jedlami.

Slizy majú blahodarný vplyv pri vredovej chorobe žalúdka. O niečo menší je ich vplyv na dvanástnikové vredy. V kyslom prostredí sa zväčšuje priľnavosť slizu, čím sa zlepšuje jeho ochranná funkcia. Slizové látky z ibiša sa odporúčajú aj pri ezofarigitídach, teda zdravotných stavoch charakterizovaných zápalom pažeráka, trubice, ktorá spája hrdlo so žalúdkom. Tento zápal môže viesť k rôznym príznakom vrátane bolesti a ťažkostí s prehĺtaním a môže ovplyvniť kvalitu života človeka. Ako podporný liek popri antibiotikách uľahčuje aj liečbu angíny.

Väčšie množstvo drogy napučaním v čreve pôsobí objemovo a tým pomáha vylučovaniu.

Zvonka vo forme kašovitého teplého obkladu (kataplazmy) alebo vodných výluhov sa aplikuje pri hnisavých nehojacich sa afektoch kože, vredoch predkolenia a podobne.

Listy sa používajú pri rovnakých indikáciách ako koreň, nie sú však vhodné ako preháňadlo (laxatívum).

Recepty

Ako výluh za studena alebo zápar má droga koreňa jednotlivú dávku 3 gramy alebo dve kávové lyžičky na pohár studenej vody. Pije sa 2- až 3-krát denne. Používa sa aj na kloktanie a na výplachy ústnej dutiny. Ako preháňadlo sa podáva v kombinácii s kôrou krušiny jelšovej alebo s plodom rešetliaka prečisťujúceho v dávke 2 až 4 gramy (až do 10 gramov).

Macerát sa za studena podáva v dávke ¼ až 1/3 pohárika 2- až 3-krát denne ako ochranný prostriedok (protektívum) a ako liek 3- až 6-krát denne po lyžici proti suchému, dráždivému a neproduktívnemu kašľu (antitusikum). V tomto prípade je vhodné pridať silice, napríklad anízovú, tymianovú, ale aj drogu koreňa sladkého drievka (sladovky hladkoplodej).

List sa pripravuje ako zápar alebo odvar v dávkach 1,5 gramu. Známy ibišový sirup sa podáva niekoľkokrát v priebehu dňa po lyžici. S obľubou je predpisovaný pediatrami pri zápaloch hrdla s dráždivým kašľom u detí.

Sladkosti a iné využitie

Začiatkom 19. storočia ibiš začali používať cukrári vo Francúzsku, ktorí rozšírili liečivú hodnotu o možnosť jeho využitia na výrobu sladkostí. Majitelia malých cukrární vyšľahávali šťavu z koreňa s cukrom, vodou a vaječnými bielkami do rôznych foriem na cukríky. Táto cukrovinka, nazývaná Pâte de Guimauve, sa predávala vo forme tyčiniek alebo pastiliek. Výrobcovia cukríkov koncom predmetného storočia začali hľadať nový proces. Pri ňom sa do foriem s pevne zatlačeným kukuričným škrobom vytvorili dutinky a tie sa naplnili vyšľahanou zmesou šťavy ibiša a jej ingrediencií.

Vďaka veľkej obľube a dostupnosti sa začali predávať aj v Spojených štátoch v plechovkách ako Penny Candy – lacné kusové cukríky s rôznymi príchuťami (banánová, citrónová a ovocná – tutti frutti).

V roku 1956 Alex Doumak (*1913 – †1977) patentoval proces extrúzie, čo znamenalo presun cukrovinkovej zmesi jej vytláčaním cez tvarovaciu dýzu za pomoci tlaku a tepla s neskorším ochladením a porezaním na rovnaké kúsky.

Moderná výroba je vysoko automatizovaná s mnohými zlepšeniami a funguje od začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia. Spoločnosť Doumac Inc. aktuálne sídli v Elk Grove Village pri Chicagu, hneď vedľa medzinárodného letiska O’Hare, čím strategicky posilnila svoje distribučné možnosti. Táto expanzia upevnila reputáciu spoločnosti Doumac Inc. ako lídra v odvetví výroby cukroviniek s obchodnou značkou Marshmallow.

Na Strednom východe sa zasa upravený koreň ibiša smaží na cibuli a masle. Objavili sa dokonca pokusy využiť túto rastlinu na výrobu textílií, ale pre ekonomickú nerentabilnosť sa od toho ustúpilo.

Toxickosť

Nie sú známe nijaké prípady škodlivého účinku použitia rastlinných drog ibiša lekárskeho na ľudský organizmus.

Použitá literatúra:

• Duke,  J. A., Bogenschutz-Godwin, M. J., duCellier, J., Duke, P. A. 2002: Handbook of medicinal Herbs. 2. vyd., CRC Press: Boca Raton, FL, USA, 870 s.
• Gondolová, M., Hadrabová, V. (výber a zostavenie) 2008: Herbár. 1. vyd., Nakladateľstvo Nestor: Bratislava, 535 s.
• Habán, M. 1996: Pestovanie liečivých rastlín. ÚVTI pre poľnohospodárstvo: Nitra, 135 s.
• Habán, M., Otepka, P., Vaverková, Š. 2009 : Liečivé rastliny. 1. vyd. Nitra: Vydavateľstvo SPU, 134 s. ISBN 978-80-552-0177-1
• Kalam, M. A., Ahmad, R., Avid, M., Rahim, A., Habib, M. 2023: Khatmī (Althea officinalis L. and Althea rosea): Medicinal importance in the perspective of Unani medicine and pharmacological studies. In: Journal of Drug Delivery and Therapeutics, roč. 13, č. 12, s. 270-277.
• Kresánek, J., Krejča, J. 1982: Atlas liečivých rastlín a lesných plodov. 2. vyd., Vydavateľstvo Osveta, n. p.: Martin, 767 s.
• Mika, K. 1991: Fytoterapia pre lekárov. Vydavateľstvo Osveta: Martin, 380 s.
• Rystonová, I. 2007: Průvodce lidovými názvy rostlin i jiných léčivých přírodnin a jejich produktů. Praha: Academia, 380 s.
• Sadanov, A., Baimakhanova, G., Orasymbet, S., Ratnikova, I., Baimakhanova, B., Irina Smirnova, I., Kantureyeva, A. , Zhakipbekov, K., Tolenova, K., Turgumbayeva, A. 2026: Pharmacological effects and phytochemical profile of Althaea officinalis. In: Farmacia, roč. 73, s. 1-13.
• Schilcher, H., Kammerer, S. 2003: Leitfaden Phytotherapie. 2. Auflage, Urban & Fischer. München, Jena, Deutschland, 998 s.

(zh)