Čítanie príbehov nie je len psychologickým únikom, ale aj fyzickým tréningom, ktorý mení štruktúru nášho mozgu.
Keď sa svet príbehov stretne s biológiou: veda dokazuje, že čítanie kníh fyzicky mení a trénuje náš mozog. Zdroj: iStock.com/ismagilov
Po dočítaní pútavej knihy sa mnohokrát cítime pohltení príbehom, ktorý práve prešiel našou hlavou. Cítime sa, akoby sme boli my tí, ktorí prežili život hlavných protagonistov. Aj keď je tento pocit subjektívny, moderná neuroveda sa snaží dokázať, že tento zážitok nie je len pocitom, ale aj fyzickou reorganizáciou neurónových sietí mozgu. Okrem toho, že čítanie zabáva našu myseľ, zanecháva i biologickú stopu, ktorá pretrváva dlho po otočení poslednej strany.
Kognitívna náročnosť čítania
Čítanie je jednou z najzložitejších kognitívnych úloh, ktoré ľudia vykonávajú. Na rozdiel od rozprávania, ktoré sa vyvinulo prirodzene, čítanie zahŕňa širšiu škálu procesov. Ako deti sa učíme dekódovať slová, vytvárame si slovnú zásobu, učíme sa význam jednotlivých slov a v poslednom kroku plynule čítať s cieľom pochopiť odsek textu. To všetko zahŕňa skutočné porozumenie textu. Keďže naše mozgy neboli pôvodne nastavené na gramotnosť, proces dekódovania symbolov do významu si vyžaduje koordináciu medzi oblasťami zodpovednými za zrak, jazyk a dokonca aj fyzické vnímanie. Zapájanie všetkých týchto sfér umožňuje mozgu vytvárať nové dráhy a efektívne vylepšovať jeho funkciu.
Pozrite si
Experiment s románom Pompeje
V štúdii, publikovanej časopisom Brain Connectivity, sledovali výskumníci z Emoryho univerzity účastníkov pri čítaní historického trilera Pompeje od Roberta Harrisa. 19-dňové obdobie štúdie bolo navrhnuté tak, aby sa izolovali účinky čítania na mozog, a to pred čítaním, počas čítania a po ňom. Počas prvých piatich dní účastníci vôbec nečítali. Toto stanovilo základné pokojové prepojenia v mozgu za normálnych podmienok, ktoré sú u každého jednotlivca jedinečné.
Aktívna fáza experimentu trvala 9 dní. Účastníci dostali každý večer na čítanie 1/9 románu Pompeje. Nasledujúce ráno bol mozog účastníkov skenovaný v pokojovom stave pomocou metódy funkčnej magnetickej rezonancie (fMRI: functional magnetic resonance imaging), ktorá je schopná zachytiť neurónovú stopu po prečítaní príbehu.
Prostredníctvom tejto metódy sa tím snažil identifikovať, ako ovplyvňuje dlhotrvajúci efekt príbehu vnútornú komunikáciu mozgu. Vedci zistili, že obsah príbehu sa v našom podvedomí spracováva aj hodiny po tom, ako knihu odložíme. Počas posledných piatich dní účastníci knihu dočítali a nečítali ďalej. Týmto posledným obdobím chceli vedci zachytiť, ako dlho trvali nervové zmeny.
Posilnenie centier jazyka a empatie
Hlavné pozorované zmeny boli v oblastiach primárnych centier mozgu spracovania a porozumenia jazyka. Tieto oblasti sú tiež silne zapojené do schopnosti pripisovať duševné stavy iným a chápať perspektívu postáv. Keď účastníci sledovali príbeh protagonistu v starovekých uliciach Pompejí, ich mozgy vykazovali ráno po večernom čítaní zvýšenú konektivitu v týchto uzloch, čo naznačuje zvýšený stupeň perspektívneho vnímania.
Spoločné čítanie nie je len budovaním vzťahu, ale aj kľúčovým momentom, keď sa detský mozog učí rozumieť pocitom a úmyslom iných a nazerať na svet ich očami. Zdroj: iStock.com/evgenyatamanenko
Stelesnená sémantika: keď mozog prežíva pohyb
Najprekvapujúcejším zistením bol dlhodobý vplyv na bilaterálnu somatosenzorickú kôru. Táto oblasť je primárnou mapou mozgu pre fyzické vnímanie a pre pohyb. Aj 5 dní po dočítaní knihy mali účastníci prepojenia v tejto oblasti zvýšené. Tento jav je známy ako stelesnená sémantika. Ide o kognitívnu teóriu, podľa ktorej nie je význam slov iba abstraktnou symbolickou reprezentáciou v mysli, ale je priamo zakotvený v našich zmyslových a motorických skúsenostiach. Keď čítame o bežiacej postave, náš mozog nespracováva slovo behať iba ako abstraktný koncept. Čiastočne sa aktivujú motorické neuróny potrebné na skutočné vykonanie akcie. Štúdia naznačuje, že dlhodobé čítanie pomáha trénovať tieto senzoricko-motorické dráhy.
Literatúra ako simulátor reality
Výskumníci si vybrali román konkrétne preto, že jeho dĺžka a hĺbka vyžadujú opakované zapojenie. Zatiaľ čo poviedka môže poskytnúť krátku aktivitu, román vyžaduje dlhodobejší proces, čo umožňuje mozgu zostať aktivovaným. To vedie k reorganizácii v senzorických oblastiach. Naznačuje to, že čím hlbšie sa ponárame do naratívneho sveta, tým viac náš mozog zaobchádza s týmito zážitkami tak, akoby to boli naše vlastné prežité spomienky.
Tento výskum zdôrazňuje jedinečné efekty písaného slova. V dobe rýchlo rozvíjajúcich sa digitálnych médií poskytujeme mozgu čítaním simulované prostredie na precvičovanie sociálnych, emocionálnych a fyzických reakcií. Keď hovoríme, že kniha zmenila náš život, hovoríme neurologickú pravdu.
Zdroje: Brain Connectivity, Harvard Medical School
(KAM)
