Šimpanzy vedome používajú rytmické bubnovanie na komunikáciu. Nový výskum naznačuje, že korene muzikálnosti mal už spoločný predok.
Rôzne druhy šimpanzov používajú na dorozumievanie odlišné štýly bubnovania. Zdroj: iStock.com/EyeEm Mobile GmbH
Tím kognitívnych vedcov a evolučných biológov z Viedenskej univerzity, univerzity La Sapienza v Ríme a zo škótskej Univerzity v St. Andrews skúmal, či divé šimpanzy udierajú na korene obrovských stromov v savanách a dažďových lesoch v určitom rytme cielene alebo či ide len o náhodné údery. S týmto cieľom preskúmali 371 bubnovacích sekvencií v 11 šimpanzích komunitách vrátane šiestich populácií a dvoch poddruhov.
Sociálne siete šimpanzej ríše
To, že šimpanzy majú vlastný štýl bubnovania, zistili vedci už v predchádzajúcom výskume pozorovaním ôsmich rozlične starých jedincov v lese Budongo v západnej Ugande. Analyzovali pritom akustickú štruktúru ich bubnovania, čiže trvanie, počet úderov, čas medzi údermi a načasovanie sprievodných výkrikov. Zistenia uverejnili v štúdii v časopise Animal Behaviour v roku 2022.
Podľa vedúcej výskumu Vesty Eleuteriovej, ktorá sa podieľala aj na najnovšom výskume, sa dalo zo štýlu udierania vyčítať, ktoré zo zvierat práve bubnuje. Eleuteriová prirovnala bubnovanie k akýmsi sociálnym sieťam šimpanzej ríše. Vedci zistili, že zvieratá bubnujú skôr vtedy, keď sú samy alebo v menšej skupine, pravdepodobne preto, aby zistili, kde sú ostatné jedince a či sa k nim dá pripojiť.
Pozrite si
Rôzne komunity, odlišný štýl bubnovania
V pokračovaní výskumu chceli vedci zistiť, či existujú rozdiely v bubnovaní medzi susednými alebo vzdialenejšími komunitami šimpanzov, teda či existujú kultúrne rozdiely. Vyhodnotili záznamy z celkovo 11 šimpanzích komunít zo západnej a z východnej Afriky. Zistenia vedci publikovali v časopise Current Biology.
Analýza 371 bubnovacích sekvencií ukázala, že východné a západné šimpanzy – dva odlišné poddruhy – používajú vlastný rytmus bubnovania, ktorým sa od seba odlišujú. Šimpanzy západnej Afriky bubnujú pravidelne, kým ich príbuzní z východnej Afriky striedajú krátke a dlhé intervaly. „Na základe predchádzajúcej práce sme očakávali, že západné šimpanzy budú používať viac úderov a bubnovať rýchlejšie než východné šimpanzy,“ uviedla vedúca autorka Vesta Eleuteriová z Viedenskej univerzity v Rakúsku. Nečakali sme však, že uvidíme také jasné rozdiely v rytme, alebo že zistíme, že ich bubnovanie bude mať takú jednoznačnú podobnosť s ľudskou hudbou.“
Video ukazujúce západného šimpanza pri bubnovaní. Zdroj: https://doi.org/10.1016/j.cub.2025.04.019
Podobnosť s ľudskou hudbou
Vedci zistili, že sled úderov nie je náhodný. Podľa nich to naznačuje, že základnými prvkami ľudskej muzikálnosti mohol disponovať už spoločný predok šimpanzov a ľudí.
Bubnovanie sa považuje za jednu z prvých foriem hudobného prejavu človeka. Táto štúdia na šimpanzoch je preto krokom k pochopeniu pôvodu muzikálnosti, uviedla vedúca autorka Vesta Eleuteriová z Viedenskej univerzity: „Po prvý raz sme ukázali, že sú schopné vytvárať rytmické správanie prostredníctvom bubnovania.“ Podľa štúdie mohol týmto spôsobom bubnovať aj spoločný predok šimpanzov a ľudí. Tieto dva druhy sa rozišli pred siedmimi až deviatimi miliónmi rokov.
Prostriedok komunikácie v dažďovom lese
„Podľa vedcov si šimpanzy bubnovaním dokážu odovzdávať informácie až na vzdialenosť jedného kilometra. Naša predchádzajúca štúdia ukázala, že každý šimpanz má vlastný, jedinečný štýl bubnovania a že bubnovanie pomáha informovať ostatných členov skupiny o tom, kde sa nachádzajú a čo robia. Je to akýsi spôsob kontroly v dažďovom lese,“ hovorí Eleuteriová. „Nevedeli sme však, či šimpanzy žijúce v rôznych skupinách majú odlišné štýly bubnovania a či je ich bubnovanie rytmické, podobne ako v ľudskej hudbe.“
Ku koreňom muzikálnosti
„Tvorba hudby je základnou súčasťou toho, čo znamená byť človekom. Lenže nevieme, ako dlho sme hudbu tvorili,“ uviedla vedkyňa Catherine Hobaiterová z Univerzity v St. Andrews v Spojenom kráľovstve. „Ukázalo sa, že šimpanzy majú niektoré základné vlastnosti ľudského hudobného rytmu pri bubnovaní, čo je naozaj vzrušujúci krok k pochopeniu toho, kedy a ako sa u nás táto schopnosť vyvinula. Naše zistenia naznačujú, že schopnosť človeka rytmicky bubnovať mohla existovať dávno pred tým, ako sme sa stali ľuďmi.“
Zdroj: science.ORF.at (1, 2), Scitech Daily
(zh)
