Sobotňajšia noc na Rádiu Slovensko opäť patrila vede a relácií Veda.SK. Špičkové slovenské odborníčky hľadali odpovede na otázky prečo vznikajú predsudky, čo spôsobujú, ale aj ako sa proti nim brániť. Rozhlasový éter patril v sobotu Mgr. Tatiane Podolinskej, PhD., riaditeľke Etnologického ústavu SAV a prof. PhDr. Jane Plichtovej, PhD., z Katedry psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
„Predsudok vnímame ako niečo, čo si osvojíme, ale nie na základe našej praktickej skúsenosti či na základe našej zažitej expírie. To znamená, že sme ešte nevstúpili do žiadneho konania s človekom, alebo so žiadnou realitou, ale už si osvojíme tento predsudok a ďalej sa vo svojom správaní alebo aj vyjadrovaní ním riadime,“ povedala Tatiana Podolinská.
„Predsudok sú nejaké očakávania o charakteristikách ľudí, ktoré patria do nejakej kategórie a ide viac než o interpersonálne vzťahy, o medziskupinové vzťahy. Predmetom predsudkov je to, čo tá druhá skupina robí, alebo aká je oproti tomu, čo tá naša skupina robí. Takže to rozdelenie my a oni je tam veľmi dôležité, a tak isto je tam dôležitá kategorizácia, kedy odlišujeme rôzne entity,“ definovala predsudok Jana Plichtová.
Obidve odborníčky sa zhodli na tom, že predsudky majú aj svoju emóciu, obvykle negatívnu a zároveň v sebe nesú správanie, ktoré z toho vyplýva. Tendencia ublížiť, alebo negatívne diskriminovať je v predsudkoch prítomná. V diskusií zazneli najčastejšie predsudky ako napríklad muži verzus ženy, blondíny, predsudok voči spoločenským, sociálnym a humanitným vedám, ale aj predsudky voči Rómom či utečencom.
„V poslednom výskume – v publikácií Čierno-biele svety, sme sa zaoberali predsudkami oboch skupín – majoritné skupiny, aj skupiny Rómov. Zisťovali sme, ako sa menili predsudky na príklade výskumu karikatúr z medzivojnového obdobia a potom neskôr na príklade vtipov (internetové vtipy o Rómoch). V prípade výskumu karikatúr sa zistilo, že v medzivojnovom období skupina Židov najskôr bola tí nepriatelia a potom boli dehumanizovaní a stala sa z nich kategória neľudí. V škále predsudkov je to ten najvyšší stupeň, keď si niektorá skupina postaví tú druhú až do takej podoby, že je beztrestné ju zabiť – úplne zbaviť ľudských práv a tam už prestávajú platiť zákony. Po holokauste, keď táto skupina zmizla z nášho spektra, tak v karikatúrach ju nahradili Rómovia,“ hovorila o výskume etnologička.
„Predsudky majú veľmi jasné dopady na ľudí, ktorí sú obeťami predsudkov. Ľudia sú vytesňovaní z dobra, ktoré spoločnosť poskytuje – vzdelanie, zdravotná starostlivosť, bývanie, dobré a profesionálne uplatnenie, ale to je na úrovni, ktorá je dobre dokumentovateľná. Potom je tam úroveň ich psychickej pohody či nepohody. Je overené, že tí ľudia, ktorí musia čeliť predsudkom, majú problémy so svojím sebavedomím, so svojím sebahodnotením. Niektorí na to reagujú agresivitou, ktorá je obrátená voči nim samotným, poškodzujú sa, je tam vysoký výskyt samovrážd. Iní zase tú agresivitu nasmerujú von, voči tým, ktorých utláčajú, ale aj voči svojim blízkym. Toto sú vážne momenty, ktoré im poskytujú horšie životné možnosti,“ uviedla sociálna psychologička.
Existuje celá plejáda možností, ako predsudky či stereotypy skúmať. Dôležité sú rozhovory a zúčastnené pozorovanie a najlepšie je v určitej komunite na istý čas zostať. Dôležité je, aké postavenie má človek v konkrétnej skupine a následne vzniká analýza jednotlivých členov. Tatiana Podolinská strávila jeden rok v pralese v Mexiku, kam vycestovala ako 28-ročná. V izolovanej komunite žila medzi indiánmi v čase, keď bola na území občianska vojna a všetko bolo prísne kontrolované. Tento dlhodobý terénny výskum bol po páde komunistického režimu akýmsi antropologickým krstom na Slovensku, pretože je považovaný za prvý dlhý výskum v tejto oblasti.
„Vtedy som si zažila byť príslušníkom negatívnej skupiny. Skupina indiánov, do ktorej sme my prišli, bola extrémne xenofóbna. Oni si hovorili, že sú „praví ľudia“ a ja som bola pre nich cudzinka. To bola podkategória, podčlovek. Najskôr som musela dokázať, že cítim bolesť, zachádzalo to do takej miery, že isté veci mi nepovedali, nevystríhali ma pred nimi, lebo si mysleli, že mňa ako podčloveka sa to netýka. Až keď zistili, že aj mňa niečo bolí, tak potom mi začali tieto varovania dávať. Svietiť v nejakej spoločnosti farbou pokožky, s ktorou sa spájajú negatívne stereotypy alebo predsudky, je mimoriadne nepríjemné,“ zaspomínala si Tatiana Podolinská.
Jana Plichtová je bývalá herečka. Jej otec bol režisérom dokumentárnych a neskôr aj hraných filmov a ona už v detskom veku hrala malé role. V diskusií opísala, že v jednom filme o rómskej komunite žila s Rómami, po jeho dokončení si písala jej rodina s rómskou učiteľkou asi 15 rokov. Tie zážitky boli pre ňu tak živé, také pestré, farebné, že sa k nim často vracia. Na príklade vnímania Afroameričanov opísala, ako sa predsudky voči rôznym jednotlivcom či skupinám menia v čase.
„Rada by som uviedla konkrétne dáta o tom, ako sa zmenili postoje americkej spoločnosti voči černochom, teda Afroameričanom. Je to veľmi dobre zdokumentované, pretože tie výskumy verejnej mienky sú robené pravidelne a sú dobre archivované. Napríklad ešte v roku 1933 až 84 % Američanov súhlasilo s tým, že Afroameričania sú poverčiví, 75 % tvrdilo, že sú leniví, 38 % sa domnievalo, že o černochoch ako takých možno povedať, že sú hlúpi a o niečo nižšie percento súhlasilo s tým, že sú špinaví. V kontraste s tým v roku 1990 už v žiadnej z týchto charakteristík nebolo viac ako po 5 % tých, ktorí by súhlasili s takouto charakteristikou. Príklad, že Afroameričania sú hlúpi, už uviedli len 3 % celej populácie,“ povedala psychologička.
V závere relácie hľadali vedkyne spôsob, ako proti predsudkom bojovať. „Teória konfliktu hovorí, že čím sú dané skupiny rôznorodejšie, čím je vyššia miera divergencie, tým vyšší je potenciál konfliktu medzi skupinami, a dokonca to môže byť aj vo vnútri skupiny. Aj tam môžu byť pnutia. Teória kontaktu zas hovorí, že čím častejšie skupiny prichádzajú do kontaktu, dochádza k osobným skúsenostiam a výmene informácií, a tým klesá miera konfliktnosti. Osobný kontakt a získavanie bezprostrednej skúsenosti vedie k tomu, že konflikt postupne vymizne, alebo ani nevypukne. To je odpoveď na to, akým spôsobom sa dá proti tomu akoby bojovať bez toho, aby sme boli nejakí „humánni militanti“ – šírme čo najviac informácií,“ povedala etnologička Tatiana Podolinská.
Celú reláciu na tému „Život bez predsudkov. Rôznorodosť v nás a okolo nás.“ si môžete vypočuť z archívu Rádia RTVS
Spracovala: Monika Hucáková pre portál Veda na dosah
Ilustračné foto: Pixabay.com
Uverejnila: ZVČ