Keby človek nezabúdal, bolo by to zázračné a fantastické. Mali by sme pamäť ako počítač, nemuseli by sme si nosiť papieriky s poznámkami. Ľahko by sme si zapamätali aj celé knihy a problémy so vzdelávaním by už neboli.
Psychológ doc. PhDr. Igor Brezina, PhD., v úvode svojej prednášky na tému Prečo zabúdame? poslucháčom Detskej Univerzity Komenského v Bratislave povedal: „Zabúdanie nie je zlé. Buďme radi, že zabúdame“. Potrebné je to hlavne pri bolestivých, nepríjemných alebo trápnych zážitkoch, ktoré chceme čo najskôr vymazať z pamäti, aby sme sa mohli sústrediť na niečo nové, oveľa príjemnejšie a aktuálnejšie. Dôležité je to aj preto, aby sa nám v pamäti zbytočne neplietli veci a javy, ktoré pre nás už dávno stratili význam.
Budúcim študentom dal aj praktickú radu: „Je potrebné si zapamätať to, čo má pre vás zmysel, a nájsť v tom význam pre seba. Ak si aj na neobľúbenom predmete nájdete niečo, čo vás zaujíma, ľahšie si to zapamätáte. V skutočnosti si pamätáme len 30 % z toho, čo sme sa naučili.“
Ľudský mozog má 1450 gramov, zabezpečuje celú psychiku človeka a nachádza sa v ňom sieť neurónov. Ak by sme neurónové siete „natiahli“, mali by dĺžku od Zeme takmer na Mesiac.
Pamäť má výrazný interfunkčný charakter medzi psychickými funkciami. Ovplyvňuje ju pociťovanie, vnímanie, pozornosť, myslenie a emócie a tie následne ovplyvňujú jej výkon. Každý z nás má individuálne vnímanie a prežívanie sveta, čo je dané neurónovými sieťami v mozgu a ovplyvnené dedičnosťou a prostredím.
Zabúdanie je celkom prirodzené, ba v niektorých prípadoch až nevyhnutné. Súvisí s pamäťou a pozornosťou. V jednom z výskumov bolo dokázané, že ľudia pod vplyvom stresu zabúdajú rýchlejšie.
Doc. PhDr. Igor Brezina, PhD.
Krivky vývinu jednotlivých psychických procesov sú v rôznych vývojových štádiách ľudskej osobnosti od narodenia dieťaťa po mladšieho adolescenta (0 – 14 rokov) rôzne. Stúpajúco-klesajúcu tendenciu vývojovej krivky psychických procesov, a najmä krivky pozornosti, doc. Brezina uviedol v súvislosti s poruchou pozornosti ADHD, s ktorou sa často mylne spája toto prirodzené kolísanie.
Pamäť obsahuje tri hlavné komponenty
Úvodnou fázou je kódovanie, bežne označované ako zapamätávanie. Jeho konečnou fázou je vybavenie si. Medzi týmito dvomi komponentami, ktoré sú od seba vzdialené na určité časové odstupy, sa nachádza tretia zložka – retencia – podržanie (informácie alebo tzv. engramu). V dôsledku pôsobenia niektorých faktorov, retencia ale nie je dokonalá. Tento proces sa označuje ako zabúdanie.
Zabúdanie považujeme za súčasť pamäti
Človek nechce zabudnúť to, čo je pre neho dôležité, čo potrebuje vedieť. Zabudnuté je to, o čom už v podstate nič nevieme, hoci sme si to niekedy predtým zapamätali. Neschopnosť si práve teraz na niečo spomenúť – hoci vieme, že to vieme – to je len momentálna indispozícia. Ebbinghaus demonštroval svojim experimentom, že k zabúdaniu dochádza postupne a že naučený materiál sa nestráca úplne bez stopy. Ak sa naučíme verbálny materiál a pokúsime sa ho zreprodukovať, môžeme zostaviť krivku zabúdania, ktorú Ebbinghaus zostrojil ako prvý.
Ebbinghausova krivka zabúdania poukazuje na fakt, že zabúdanie je najintenzívnejšie tesne po učení. Ebbinghaus svojimi experimentami dokázal, že materiál raz naučený sa nezabúda úplne. Potom, čo človek si nepamätá pôvodne osvojený materiál a znovu sa pustí do jeho osvojovania, potrebuje menej opakovaní, ako keď sa to učil prvý raz. Mnohí bádatelia venovali pozornosť priebehu zabúdania ako funkcii času v experimentoch s nevýznamovým materiálom. Zabúdanie tu zo začiatku postupuje veľmi rýchlo. Zvlášť prudké zabúdanie je v prvej tretine hodiny až v prvej hodine, čo môžeme dobre sledovať na Ebbinghausovej krivke.
Problémom zabúdania významového materiálu sa medzi prvými začal zaoberať E. Binet. už prvé výsledky signalizovali, že zabúdanie významového materiálu sa podriaďuje istým zákonom. Ukázalo sa, že významový materiál sa zabúda pomalšie ako nevýznamový.
Teórie zabúdania
a) Teória rozpadu stopy (engramov)
V psychológii sa už dlho používa pojem pamäťovej stopy. Zjednodušene povedané, týka sa toho, čo v našom mozgu predstavuje skúsenosť, ktorá sa dá vybaviť. Na základe predpokladu, podľa ktorého sú informácie v podobe stôp zafixované, v mozgových bunkách sa postupom času zoslabujú, rozpadajú alebo vymiznú. Aby k tomu nedochádzalo, musí sa nový učebný materiál opakovať, respektíve precvičovať. Súčasná psychológia uplatňuje túto teóriu rozpadu stopy najmä pri zabúdaní v krátkodobej pamäti.
Usudzuje sa, že pamäťová stopa potrebuje na svoje upevnenie, na svoju stabilitu isté obdobie „konsolidácie“, v ktorom sa v mozgu odohrávajú zložité biochemické procesy. Je napríklad známe, že po autohavárii v dôsledku šoku, si človek nepamätá udalosti pred haváriou. V súčasnosti teória rozpadu pamäťovej stopy, ako všeobecná teória zabúdania, je prezentovaná najmä anglickou školou: D. E. Broadbent, J. Brown a R. Conrad.
b) Teória interferencie
O zabúdaní hovoríme vtedy, keď určitá informácia môže byť ešte v pamäti, ale nie sme si ju schopní vybaviť. Príčinou zabúdania môže byť rivalizácia „čerstvo ukladaných“ a „starých“ informácií. Tento jav sa pokúša vysvetliť tzv. teória interferencie. Predpokladala, že naše schopnosti pamätať si to, čo sa práve učíme, môže byť narušené materiálom, ktorý sme sa naučili už v minulosti alebo ktorý sa budeme učiť v budúcnosti.
Táto teória hovorí, že k zabúdaniu dochádza najmä v dôsledku rušenia, čiže interferencie pamäťového zážitku predchádzajúcimi alebo nasledujúcimi zážitkami, informáciami. Interferencia spočíva v priaktívnom (pro – vpred) a retroaktívnom (retro – spätne) útlme, čiže v rušivom pôsobení terajšieho učiva na budúce učivo a minulého učiva na terajšie učivo. Zabúdanie dostáva tvar krivky vo forme U. Spočiatku je výkon vysoký, potom v dôsledku proaktívneho a retroaktívneho útlmu klesá a nakoniec zasa stúpa. Takýmto oddychom sa oslabuje interferencia neskorším učivom.
c) Teória úmyselného zabúdania
Táto teória hovorí o tom, že ak už čosi nepotrebujeme, chceme to zabudnúť, pretože to pre nás stratilo význam, potom je predpoklad, že skôr zabudneme to, čo zabudnúť chceme, ako to, čo si chceme pamätať. Náznaky takéhoto prístupu nachádzame už u známeho psychoanalytika Sigmunda Freuda. Dá sa dokonca povedať, že Freudove názory na zabúdanie majú pre experimentálnu psychológiu istý pozitívny dosah. Freud hovorí, že keď sú spomienky neakceptovateľné alebo bolestivé, nepríjemné, potlačíme ich, aby sme ochránili seba, svoju vnútornú integritu. Motivované zabúdanie je teda vytesnením vedomého zážitku do nevedomia a jeho zmyslom je nepripustiť do vedomia to, čo je neprijateľné, a tak budí úzkosť, ktorá je vnútorne značne komplikovaná.
Doc. PhDr. Igor Brezina, PhD., je od roku 2000 vedúcim Katedry psychológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vyučuje predmety: Všeobecná psychológia, Experimentálna psychológia, Kognitívna psychológia a Psychobiológia. Je predsedom rigoróznej komisie, členom Spoločnej odborovej komisie doktorandského štúdia (PhD.), predsedom štátnych záverečných skúšok v odbore psychológia, je garantom bakalárskeho štúdia a kogarantom doktorandského štúdia. V r. 1994 – 1995 bol predsedom komisie pre obhajoby CSc. V rámci vedeckej činnosti napísal 82 vedeckých štúdií, bol vedúcim 12-tich výskumných projektov (z toho 3 v zahraničí). Absolvoval 5 odborných stáží a zahraničných výskumných pobytov. Pôsobil v 13-tich redakčných radách, vo vedeckých orgánoch a vedeckých organizáciách. V rokoch 1990 – 1992 bol prodekanom Filozofickej fakulty UK pre vedu a výskum a v rokoch 1992 – 1998 prorektorom Univerzity Komenského pre zahraničné vzťahy.
Spracovala a uverejnila: Marta Bartošovičová, NCP VaT pri CVTI SR
Ilustračné obrázky sú z prezentácie doc. PhDr. Igora Brezinu, PhD.
Foto: DUK Bratislava