Prečo sa bojíme?

29. júl. 2019 • Lekárske vedy

Prečo sa bojíme?

Viete, čo sa deje pri strachu v mozgu? Môže sa mozog báť bez toho, aby sme to vedeli? Môže byť strach považovaný za chorobu? Dá sa strach liečiť? Prečo sa (niektorí) radi bojíme? Bojíme sa preto, že to potrebujeme. Strach máme vrodený. Chráni nás pred tým, aby sme si ublížili, alebo aby sme sa vyhli nebezpečenstvu.

Už u najmenších detí, hneď po pôrode, sa dá vyvolať reakcia, ktorá zodpovedá „nastrašeniu“. Je to vrodený reflex, ktorý sa nazýva Morov reflex. Dieťa ním reaguje na rýchlu zmenu a typicky roztiahne ruky a nohy. U všetkých detí by mal byť prítomný. Je to vlastne úľak – zľaknutie sa. To, že je prítomný veľmi skoro, ďaleko predtým než mozog dozrie, svedčí o tom, že sa na ňom podieľajú ešte nezrelé súčasti mozgu – centrálneho nervového systému.

Ak existuje zľaknutie u tak malých detí, môžeme sa pýtať, či sa boja aj zvieratá alebo živočíchy na oveľa nižšom stupni, okrem človeka. Nikto, kto má alebo mal psa, nepochybuje, že sa vie báť. Ale boja sa napr. ryby v akváriu? Asi sa boja – aspoň to tak vyzerá. Niekedy sa vystrašia, začnú rýchlo plávať. Povieme si, že sa zľakli.

Boja sa aj baktérie? To je už ťažšia otázka a môžeme o tom pochybovať. Ale aj u baktérií existuje niečo čo nazývame taxia. Taxia môže byť pozitívna alebo negatívna. Sú niečím priťahované, napríklad svetlom (fototaxia) a niečím odpudzované, napríklad chemickým zložením tekutiny. Môžeme teda povedať, že sa baktérie boja? Asi to nie je strach, ale vidíme tam základ toho, že sa vyhýbame niečomu, čo nás ohrozuje a chceme niečo, čo je pre nás príjemné alebo užitočné.

Morov reflex u dieťaťa sa postupne, asi v štvrtom mesiaci, stratí. To je v poriadku. Svedčí to o predpokladanom normálnom dozrievaní mozgových dráh. Ale reflexná reakcia na ohrozujúce podnety nám zostane navždy.

Prof. MUDr. Ján Pečeňák, CSc., prednášal na 17. ročníku Detskej Univerzity Komenského

Prof. MUDr. Ján Pečeňák, CSc., prednášal na 17. ročníku Detskej Univerzity Komenského

Reflex môže byť vrodený jav. Urobíme niečo rýchlo, ani si to neuvedomíme. Napríklad pri silnom zvuku reflexne skloníme hlavu. Ak nás niekto nastraší, asi zovrieme päste a sme pripravení na boj. Alebo utečieme. To je známa reakcia – boj alebo útek (alebo, ako to pekne znie po anglicky – fight of flight). Ale nie sú do toho zapojené len svaly. Rozbúcha sa nám srdce, začneme rýchlejšie dýchať, rozšíria sa nám zreničky. Tieto zmeny znamenajú, že sa aktivovali mnohé systémy. Rýchlu reakciu, v stotinách sekundy, zabezpečia nervové dráhy. Predĺženú reakciu spôsobia hormonálne zmeny.

Mozog – neuróny – vyšlú signál do podmozgovej žľazy (hypofýzy) a odtiaľ sa vyplavia hormóny, ktoré dajú signál na vyplavenie adrenalínu a noradrenalínu z nadobličkovej žľazy. To je nepodmienený reflex, ale veľa reakcií je založených na podmienených reflexoch. Najznámejší je pokus ruského fyziológa I. P. Pavlova, ktorý naučil psov, že dostanú jedlo po zazvonení zvončeka. Neskôr začali sliniť už len na zvonček, tak to mali spojené s jedlom. Tak to môže byť aj so strachom. Môže byť vrodený, ale môžeme sa aj naučiť niečoho báť a zostane nám to na celý život.

Čo sa deje pri strachu v mozgu?

Aby sa mozog zľakol, musí dostať nejaký podnet. Ten podnet príde zvonka – napr. zvuk, výbuch, škrípanie bŕzd, ale môže prísť aj zvnútra – napr. sa nám niečo sníva, alebo to príde len tak samo. Môžeme sa cítiť prestrašení a nevieme z čoho. V mozgu máme niektoré miesta, usporiadanie nervových buniek do nejakej štruktúry, o ktorých vieme, že sú pri strachu rozhodujúce.

Najvýznamnejšia je asi mygdala (mandľové teleso). Tá vyhodnocuje podnet a priraďuje mu význam – je asi v zmysle – je to zlé, nie je to zlé. S ňou spolupracuje hipokampus. Predpokladá sa, že hlavne v ňom sídli naša pamäť a hipokampus nám umožňuje porovnať náš súčasný zážitok so zážitkami z minulosti a vyhodnotiť to. Až potom sa dostane informácia do sivej mozgovej kôry včelových lalokov mozgu. Tie sú najvyšším stupňom toho, ako dokážeme vyhodnotiť rôzne situácie.

Predstavme si, že nás nastraší starší brat alebo otec alebo kamarát – vyskočí na nás spoza rohu či spoza dverí. Mozog dostane signál – niečo sa zjavilo, niečo zakričalo. Amygdala spustí poplach. Hipokampus nám povie, že je to brat, lebo si pamätá jeho obraz. Mozgová kôra nám povie, že je to cvok, lebo ma zasa nastrašil a vie, že to neznášam. No kým sa to dostane do kôry, chvíľu, aj keď len veľmi krátku, to potrvá. A naše telo už pracuje, či chceme alebo nechceme.

Prof. Ján Pečeňák prednášal na tému: Prečo sa bojíme?

Môže sa mozog báť bez toho, aby sme to vedeli?

Odpoveď znie: Môže. Sú na to experimentálne dôkazy. Okolo nás je mnoho podnetov, ktoré si neuvedomujeme. Dajú sa robiť experimenty, keď sa ukazujú na veľmi krátky čas – stotiny sekúnd – rôzne obrázky. My si neuvedomujeme, že ich vidíme, ale mozog na ne reaguje.

Môže byť strach považovaný za chorobu?

Áno, pri viacerých psychických poruchách je strach tým hlavným prejavom. Existuje aj pocit, že sa obávame, ale nevieme čoho. Keď má niekto takéto obavy, zvykne hovoriť, že je nervózny alebo napätý. Odborne to nazývame úzkosť alebo – z latinčiny – anxieta. Je to nepríjemný stav, obava, ale bez konkrétnej príčiny. Keď hovoríme o strachu, vieme čoho sa bojíme či obávame. Veľmi veľa ľudí má strach z nejakej konkrétnej veci alebo situácie, nazývame ich fóbie. Medzi najčastejšie patrí fóbia z pavúkov, z injekcie alebo krvi, z výšky.

Niekto môže mať strach z malých uzavretých priestorov – to je klaustrofóbia. Iní ľudia môžu mať zasa strach z veľkých alebo otvorených priestorov. A na internete môže nájsť dlhočizné zoznamy fóbií, niektoré sú zrozumiteľné – napr. strach z infekcie, iné veľmi čudné – napr. fóbia z mrakov. U väčšiny ľudí nemôžeme prítomnosť takýchto strachov považovať za chorobu. Avšak,  pokiaľ to má na niekoho taký vplyv, že ho to obmedzuje v živote, je s tým potrebné niečo robiť.

Veľmi často sa stretávame s poruchami, kde je v popredí úzkosť. Medzi najznámejšie patrí panická porucha. Pre ňu sú typické silné záchvaty úzkosti – paniky. Objaví sa silná obava, ktorá sa zosilňuje, začne rýchlo búchať srdce, človek sa cíti v ohrození a nevie z čoho, začne mať pocit, že má infarkt, bojí sa, že sa pomočí, ma pocit, že sa „zblázni“. Niekedy je takýto panický záchvat spojený s určitými okolnosťami, napr. môže sa vyskytovať v preplnenom autobuse alebo v kine. Môže sa ale vyskytnúť aj zo spánku. Ľudia s panickou poruchou nakoniec začnú mať strach zo strachu. Môže im to veľmi negatívne ovplyvňovať život – napr. prestanú chodiť do spoločnosti, nemôžu cestovať verejnou dopravou. Stáva sa z toho vážna psychická porucha.

Poslucháči DUK 2019 na prednáške prof. Jána Pečňanského

Poslucháči DUK 2019 na prednáške prof. Jána Pečňanského

Dá sa strach liečiť?

Ak strach či obavy prerástli do utrpenia alebo zhoršujú človeku život, potom je ho potrebné liečiť. Sú na to vhodné viaceré psychologické postupy, nazývané psychoterapia, alebo sa môžu odporučiť lieky.

Prečo sa (aspoň niektorí) radi bojíme? 

Bojíme sa radi – pozeráme horory, čítame strašidelné knihy. Niektoré rozprávky sú plné hororových vecí a čítajú sa deťom a deti ich majú rady. Niekto má dobrý pocit z toho, že sa prekonáva. To je podobné ako pri adrenalínových športoch. Vystavím sa ohrozeniu a potom príde úľava. Dobre sa to skončí. Horory pozeráme alebo čítame v bezpečnom prostredí, niekedy sme síce do nich vtiahnutí tak, že si prestávame uvedomovať, že sú to vymyslené a umelé veci. Často ich pozeráme s inými a pocit, že strach zdieľame spolu, je veľmi silný (pokiaľ vás brat pritom nestraší ešte viac ako film). A nakoniec sa na tom zasmejeme.

Téma Prečo sa bojíme? bola obsahom prednášky, s ktorou vystúpil prof. Ján Pečeňák na Detskej Univerzite Komenského.

prof. MUDr. Ján Pečeňák, CSc.Prof. MUDr. Ján Pečeňák, CSc. (1956), pôsobí na Psychiatrickej klinike Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a Univerzitnej nemocnici Bratislava. Študoval na Lekárskej fakulte v Bratislave. odbor Detské lekárstvo. Po ukončení štúdia pracoval ako detský lekár, detský psychiater a psychiater. Absolvoval špecializačné skúšky v odboroch Detské lekárstvo, Detská psychiatria a Všeobecná psychiatria. Vo výskumnej práci sa venoval detskému autizmu, hlavne diagnostickým postupom podľa, v tých časoch, novších trendov.

V súčasnosti je profesorom na Lekárskej fakulte UK a prednostom Psychiatrickej kliniky LF UK. Je zodpovedný za vzdelávanie študentov medicíny, špecializačné štúdium v psychiatrii a doktorandské štúdium. Venuje sa rôznym oblastiam výskumnej a publikačnej činnosti. Bol hlavným editorom modernej monografie o psychofarmakológii. Prednáša na rôznych odborných podujatiach. Vo výskumnej práci spolupracuje aj s inými pracoviskami na Lekárskej fakulte a v Slovenskej akadémii vied. Zaujíma sa o fotografovanie. V minulosti sa aktívne venoval volejbalu, teraz športuje rekreačne. 

V poradí tretia prednáška na Detskej Univerzite Komenského sa uskutočnila dňa 17. júla 2019 v Divadle Aréna, na Viedenskej ceste 10 v Bratislave.

 

Redigovala a uverejnila: Marta Bartošovičová, NCP VaT pri CVTI SR

Zdroj: http://www.dukonline.sk/2019_prednaska_3

https://duk.sk/

Fotozdroj: https://duk.sk/sk/fotogaleria

Súvisiace:

Hore
Aurelium - centrum vedy
Publikácie Veda v CENTRE
kúpa časopisov jún 2016
Quark_2019
Bratislavská vedecká cukráreň
TAG Slovenská veda
banner záhrady
Extrapolácie 2019
Zaujímavosti vo vede
Zvuk pôsobí na naše emócie a náladu 24 hodín denne.
Zistite viac