Preskočiť na obsah Preskočiť na pätu (NCP VaT)
VEDA NA DOSAH – váš zdroj informácií o slovenskej vede

Pandemické poradenstvo alebo Čo prezrádza stredoveký zachovaný morový traktát

Monika Tináková

Stredovekí lekári vypracovávali v čase epidémií príručky s preventívnymi opatreniami a metódami liečby. Z nášho územia sa zo stredoveku zachoval traktát De regimine pestilentiae, ktorý na základe týchto príručiek zostavil spišský kazateľ Ján Gerardi. Čitateľom sprostredkoval rady, na ktoré sme sa bližšie pozreli s historičkou Slovenskej akadémie vied Miriam Hlaváčkovou.

Ilustračný obrázok, Zdroj: Archív Miriam Hlaváčkovej

Lekári napríklad radili: „Uteč pred morom rýchlo, ďaleko od nakazenej oblasti a vráť sa domov neskoro.“ Znie to desivo, naozaj takto lekári apelovali na ľudí? 

Zdá sa, že áno. Najjednoduchšie pravidlo mohlo byť najúčinnejším spôsobom prevencie. Niekedy sa táto zásada dokonca zjednodušovala na cito, longe, tarde, teda doslova rýchlo, ďaleko, neskoro. Útek z nakazenej oblasti bol na jednej strane racionálnou reakciou na nebezpečie, na druhej strane však prispieval k šíreniu epidémie na miesta, kam sa dosiaľ nedostala, pretože o útek sa snažili nielen zdraví, ale i chorí.

Znie to neuveriteľne, avšak tento traktát vznikol v historickej dobe, do ktorej je vsadený. Čo vieme o tomto spise?

Základom pre spis Jána Gerardiho bol najmä traktát Regimen contra pestilentiam od profesora medicíny v Montpellieri Jána Jacobiho († 1384). V súlade s ním sa aj iné morové príručky uznávaných lekárov, napríklad zo susedného Českého kráľovstva od Albíka z Uničova († 1427) alebo Křišťana z Prachatic († 1439), členili na tri hlavné časti. Tie sa zaoberali predzvesťami moru, jeho prevenciou a liečbou.

Ako si lekári vysvetľovali prepuknutie morovej epidémie?

Za predzvesti morovej epidémie považovali znamenia na nebi, napr. padajúce hviezdy či letiacu kométu, ale aj masívnu smrť múch spôsobenú zvyšujúcou sa nákazou vo vzduchu. Práve povetrie bolo na základe miazmatickej teórie pokladané za prvoradý kanál šírenia nákazy. Za miazmu (z lat. miasma) považovali znečistenie vzduchu škodlivými látkami, ktoré sa do vzduchu uvoľňovali z rozkladajúcich sa tiel organizmov, stojatých vôd či výkalov. Autori príručiek preto radili ľuďom vyhýbať sa stajniam, stojatým vodám, močariskám, cintorínom, okoliu jatiek a dielní niektorých remeselníkov.

Boli si ľudia vedomí aj toho, že nakaziť sa môžu navzájom, vzájomným kontaktom?

Podľa Albíka z Uničova jeden nakazený človek môže svojím dýchaním infikovať mnoho iných, a preto radil v styku s chorými: „Nehovorte s nimi, nekúpajte sa s nimi, ani sa s nimi nestýkajte, ale vyhýbajte sa im, pretože sú nákazliví už samotným dychom a výparmi.“ Lekári neodporúčali návštevy kostolov či krčiem, varovali pred zasadnutiami na radnici, jarmokmi či trhmi. Nebezpečná bola návšteva verejných kúpeľov, pretože teplá voda „otvára póry a uľahčuje vniknutie škodlivých pár do organizmu“.

Lekári teda radili ľuďom izolovať sa, podobne ako je tomu dnes?

Izoláciu určite odporúčali, pretože ju vnímali ako účinný prostriedok na spomalenie epidémie. Tento postup bol účinný už pri lepre. Taktiež upozorňovali na prevenciu príchodu cudzích osôb do husto osídlených oblastí. Veľmi sa odporúčalo časté umývanie tváre a rúk, ktoré si mali natierať octom. Ak niekto musel prísť do kontaktu s chorým, mal si pred ústami a nosom držať kúsok chleba, špongiu alebo handru, pričom tento kúsok chleba, túto špongiu alebo handru predtým máčal v octe.

V poslednej časti traktátu sa hovorí o prostriedkoch na posilňovanie srdca a ochranu organizmu. Ako vyzerali takéto odporúčania?

Za osožné lekári považovali vypiť dva razy denne víno alebo svetlé pivo, vyhýbať sa koreneným jedlám, ktoré v tele vyvolávajú prílišnú teplotu, ale aj tučnému a pečenému mäsu či mliečnym omáčkam. Najvhodnejším pokrmom boli kyslé jedlá. Křišťan z Prachatic odporúčal zjesť každé ráno hrianku omočenú v octe alebo cibuľky s bravčovou či hydinovou pečienkou, a to najmä preto, aby človek nechodil hladný na vzduch. Keďže za jednu z možných príčin morového ochorenia považoval podvýživu, kládol vo svojich spisoch dôraz na spôsob stravovania. Preventívne účinky pripisoval aj borievkam, paline, čiernej reďkovke, rute voňavej, vlašským orechom a figám. Za rizikový faktor považovali lekári dlhý poludňajší spánok a telesné pôžitky, ktoré oslabujú organizmus. Na záver svojich traktátov zvykli autori uvádzať recepty na lieky, ktoré mal človek užívať, ak sa cítil nakazený, a to vždy pred spánkom, lebo po spánku je liek málo účinný.

V traktáte sa tiež píše, že základným medikamentom bol všeliek dryák.

História dryáku siaha až do antiky, keď vznikol ako protijed pri uštipnutí hadom. V stredoveku ho bolo možné kúpiť v lekárni či od potulných mastičkárov pod označením theriacum. Obsahoval viac než 50 ingrediencií, pričom pridané látky variovali podľa tradície či receptu lekára. Išlo o ópium (vďaka ktorému sa pacientom krátko po užití polepšilo), extrakt zo zmijí, prášok z egyptských múmií (kvôli živici, ktorou boli balzamované), krv z kačice, cesnak či ricínový olej, med, škoricu, zázvor, klinčeky, rascu, rôzne byliny, napr. puškvorec, valeriánu či ľubovník. Theriak sa používal ešte v 18. storočí, no už len na báze byliniek macerovaných v alkohole. Ak lieky nepomáhali, bolo potrebné pristúpiť k chirurgickému zákroku, teda k púšťaniu žilou (flebotomia), ktoré malo chorému priniesť úľavu. Napriek naokolo zúriacemu moru a všadeprítomnej smrti však lekári radili ľuďom nepremýšľať o chorobe, ale pestovať si optimistické duševné rozpoloženie. K tomu im mali dopomôcť spev, hranie šachu, slávnostné oblečenie, recitovanie básní a pitie vína, pretože „dobrá myseľ je pol zdravia“. Zdá sa, že okrem účinných opatrení, ako je sociálny dištanc, karanténa či dezinfekcia, ani odporučenie stredovekých lekárov o udržiavaní optimistickej mysle nestratilo nič na svojej aktuálnosti.

 

CENTRUM VEDECKO-TECHNICKÝCH INFORMÁCIÍ SR Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky