Príbeh o Mendelovi a jeho vášni pre kríženie rôznofarebných odrôd hrachu je ako z knihy. Od jeho predpokladu dedičných znakov v 19. storočí až po súčasné poznanie genetiky však ľudstvo prešlo veľmi zložitú cestu, ktorej cieľ je zatiaľ v nedohľadne.
Je tak trocha paradox, že ako prvý na dedičné znaky, ktoré neskôr viedli k objavu DNA a otvoreniu dverí do celej genetiky, upozornil kňaz. Do seminára podľa prameňov vstúpil kvôli nedostatku financií a na prianie svojej matky. Johann Gregor Mendel však nebol len kňazom, bol aj stredoškolským profesorom. Keď mal 28 rokov, rozhodol sa doplniť si vzdelanie v prírodopise a fyzike, neskôr sa venoval aj matematike a meteorológii.
Práve jeho záujem o matematiku a štatistiku stál podľa všetkého za výnimočnými objavmi na poli dedičnosti. Experimenty si svedomito zapisoval a na ich vyhodnocovanie používal presné matematické a štatistické modely, čo bolo v jeho dobe ojedinelé. Jeho kritici neskôr tvrdili, že si výsledky experimentov prispôsoboval, no vzhľadom na to, že Mendelove zákony (v svojej dnešnej podobe vyplývajú z jeho práce, aj keď ich sám takto explicitne neformuloval) stále „fungujú“, si dnes na túto kritiku spomenie málokto.
Do dejín však nevstúpil ani ako kňaz, ani ako učiteľ, ale v podstate ako záhradník. Slávne pravidlá dedičnosti totiž formuloval na základe experimentovania s krížením rôznych odrôd hrachu. Po mnohých pokusoch totiž dospel k záveru, že dedičné znaky nezískavajú rastliny priamo, ale prostredníctvom takzvaných elementov, ktoré dnes poznáme pod názvom gény.
Po Mendelovi si genetika od ľudí zasa na chvíľu oddýchla. Jeho objav čakal na svoju hviezdnu chvíľu viac ako 30 rokov, kým ho nezávisle od seba potvrdili dvaja iní vedci. Potom prišiel Friedrich Miescher s objavom molekuly DNA izolovanej z bielych krviniek v hnise. V roku 1934 nasledoval prvý dôkaz o úlohe DNA v prenose genetickej informácie pomocou experimentov s transformáciou pneumokokov, ďalší dôkaz pochádza z roku 1952.
Magická pravotočivá závitnica
„Britský časopis Nature uverejnil 25. apríla 1953 tri krátke články venované po prvý raz v histórii štruktúre DNA. Článok do redakcie zaslali Američan James Watson a Brit Francis Crick. Jeho rozsah bol minimálny (niečo vyše jednej strany) a právom sa ocitol na prvom mieste. J. Watson a F. Crick opísali sekundárnu štruktúru DNA ako pravotočivú závitnicu, ktorú tvoria dve vlákna spojené vodíkovou väzbou medzi bázami („písmenami“) v strede závitnice,” opisuje v článku pre VND profesorka Eva Miadoková z Katedry genetiky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave.
Dodáva, že pre dešifrovanie štruktúry DNA boli však veľmi prínosné aj ďalšie dva články, ktoré sa objavili v tom istom čísle vedeckého časopisu Nature. Brit austrálskeho pôvodu Maurice Wilkins, spoluautor druhého článku, napokon v roku 1962 získal spolu s F. Crickom a J. Watsonom Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu. „Pod tretím článkom nájdeme meno anglickej biofyzičky Rosalindy Franklinovej, ženy, ktorá bola na stope štruktúry DNA skôr ako F. Crick s J. Watsonom. Dokonca musela korigovať ich predchádzajúce predstavy o tom, ako vyzerá molekula DNA,” píše genetička.
Od svojich začiatkov genetika prekonala neuveriteľne dlhú cestu a dnes je jednou z najdynamickejších biologických vied. Objavy v genetike sú na programe každú chvíľu a okrem poznania so sebou často prinášajú morálne a etické dilemy, na ktoré ľudia nepoznajú odpovede. O to viac však stojí za to ich hľadať.
(TL)
Zdroj: www.vedanadosah.sk, Wikipedia
Zdroj foto: iStock Photo