Najsviatočnejším obdobím roka na Slovensku sú Vianoce a prelom kalendárnych rokov. Nielen preto, že Vianoce často ľudia uvádzajú ako najdôležitejšie a najobľúbenejšie sviatky, ale aj preto, že približne mesiac dlhému obdobiu ritualizovaného správania sa v rôznej miere podriaďujú všetky skupiny obyvateľstva bez ohľadu na mieru religiozity či sociálnu pozíciu.
Ako v knihe Čo je to sviatok v 21. storočí na Slovensku? uvádza kolektív autorov v zložení: PhDr. Katarína Popelková, CSc. – editorka a autori: prof. PhDr. Zuzana Beňušková, CSc., PhDr. Katarína Popelková, CSc., PhDr. Monika Vrzgulová, CSc. a PhDr. Juraj Zajonc, CSc. z Ústavu etnológie SAV v Bratislave, v európskej kultúrnej tradícii patria Vianoce popri Veľkej noci k najstarším sviatkom. „Primárne sa pripisujú kresťanstvu, ktoré si nimi pripomína a slávi udalosti spojené s narodením Ježiša Krista. V historicky ukotvených podobách slávenia Vianoc, v ich obsahu a symboloch sa však nachádzajú aj prvky staršie, predkresťanské, odkazujúce na obrady a slávnosti zimného slnovratu, späté s roľníckymi kultúrami Európy, a tiež prvky mimorelígijné a profánne. Jednotlivé obyčaje a symboly sa počas svojho vývoja vzájomne prelínali a špecificky poprepájali, šírili sa naprieč etnikami, spoločenskými vrstvami, ba aj kresťanskými cirkvami. Vrstvenie rituálov ovplyvnili aj civilizačné procesy, urbanizácia, globalizácia a jej protipól vyjadrený v akcentovaní lokálnych osobitostí.“
Neodmysliteľným atribútom skorého predvianočného obdobia vo verejných aj súkromných priestoroch je vianočná výzdoba. Jej základnými prvkami sú čerstvá zeleň (ihličnany, imelo, vždy zelené listnaté dreviny) a svietiace dekorácie – elektrické svetlá, reťaze a ozdoby, voskové sviece a kahance, vianočne tematizované ozdoby zo skla, plastu alebo suchých prírodných materiálov, reťaze z rôznych materiálov. V domácnostiach sú tieto prvky doplnené aranžovaním vianočného stola (obrusy a obrúsky, svietniky) a výzdobou okien, vstupných dverí či balkónov (nálepky na okná, figúrka Santa Klausa lezúceho s darčekmi do bytu a pod.), ktoré tvoria predel medzi súkromným a verejným prostredím.
„Pevnou súčasťou škály prvkov sprevádzajúcich a signalizujúcich vianočné obdobie je tiež vianočný strom na verejnom priestranstve. V mestách sa centrálne verejné vianočné stromy stavali a zdobili už od počiatku 20. storočia,“ uvádza kolektív autorov. Etnologické pozorovania podľa odborníkov ukazujú, že na určitých miestach sú v súčasnosti vianočné stromy lokálnou verejnosťou natoľko očakávané, že je priam nemysliteľné, aby tradícia ich stavania bola prerušená. „Zároveň však vznikajú aj nové miesta, na ktorých sa inštalujú, čím podčiarkujú sociálnu významnosť daného priestoru. Na námestiach Slovenska sa v súčasnosti stromy inštalujú už od polovice novembra, pretože sa okolo nich spravidla sústreďujú aj stánky vianočných trhov. Rozsvecujú sa však až na Mikuláša alebo v jeho predvečer – 5. decembra. V súčasnosti sú na verejných priestranstvách aj viaceré vianočné stromy, napríklad v Bratislave má okrem celomestského stromu svoj vianočný strom každá mestská časť, vyzdobené stromčeky sú pri niektorých kostoloch a ich umelé imitácie sú v areáli nákupných centier.“
Vianočné stromčeky v domácnostiach si na Slovensku udržiavajú všeobecnú obľúbenosť a vyzdobujú sa aj na víkendových chatách a chalupách, kde zvyknú tráviť ich majitelia časť sviatkov. Podľa výskumom zachytených uverejnených marketingových prieskumov bývajú dnes vianočné stromčeky oveľa častejšie umelé než „živé“. Predaj rezaných vianočných stromčekov, najčastejšie smrekov, jedlí a borovíc, sa od začiatku decembra sústreďuje v okolí obchodných centier.
Dôležitým symbolom Vianoc je neodmysliteľné svetlo. Možno to podľa odborníkov zdôvodniť viacerými zdrojovými podnetmi. „Najvýraznejšie sa v tejto symbolike odrážajú tradičné predstavy, v zmysle ktorých sa v období roka, keď sú krátke dni a dlhé noci, vníma svetlo ako znak bezpečia, čistoty a zdroj životodarnej energie. Kresťanstvo systém tradičných predstáv a zvyky z nich vychádzajúce čiastočne prevzalo a zapojilo do vlastného výkladu sveta, prípadne nanovo interpretovalo. Popri udalosti Kristovho narodenia, ktorá bola podľa kresťanstva oznámená svetu aj zjavením sa novej hviezdy či žiarou silného svetla uprostred noci, sa preto počas Vianoc pripomína aj súvislosť vianočného svetla s návratom slnka v čase zimného slnovratu. V Európe sa po roku 1986 rozšírilo podujatie známe ako roznášanie Betlehemského svetla. Ide o štafetové šírenie plameňa pochádzajúceho z Baziliky Narodenia Pána v Betleheme v Izraeli, miesta narodenia Ježiša Krista. Na Slovensko podujatie preniklo po roku 1989 z Rakúska, kde ho zaviedlo Krajské štúdio rakúskeho rozhlasu ORF v Linzi.“
Šíriteľmi a organizátormi štafety Betlehemského svetla na Slovensku sú skauti, ktorí ho slávnostne preberajú od rakúskych skautov. Do rôznych regiónov sa potom dostáva vlakom – na staniciach si ho odpaľujú jednotlivci, zástupcovia miestnych farností a skauti, ktorí ho roznášajú priamo k ľuďom do domácností, do kostolov, domovov opatrovateľskej a sociálnej starostlivosti, nemocníc, azylových domov a pod. Slávnostne ho prinášajú aj do prezidentského paláca, vynášajú ho i na Lomnický štít. Zo železničných staníc štafeta so svetlom putuje prostredníctvom ďalšej tisícky ľudí i do miest a dedín, ktoré nemajú vlakové spojenie. „Šírenie Betlehemského svetla je príkladom javu spojeného s Vianocami, ktorý z lokálneho projektu prerástol do globálneho, zasahujúceho naprieč rôznymi kultúrami,“ konštatujú odborníci.
S predvianočným obdobím a príchodom nového kalendárneho roka sa tradične spája aj vzájomné odovzdávanie prianí. Môže sa uskutočňovať ústne alebo písomne, osobne alebo sprostredkovane (prostredníctvom pošty či médií), neformálnou slovnou improvizáciou alebo v ustálenej podobe (vinšom, piesňovou koledou a pod.), individuálne alebo kolektívnou rituálnou formou, jednorázovo alebo vo viacnásobnom slede (napríklad formou obchôdzky). „Priania či vinše možno označiť aj za nehmotnú podobu daru, prianie či vinšovanie má recipročný charakter. Počas vianočných sviatkov patria dnes na Slovensku vyjadrenia blahoprianí príbuzným, priateľom, vzdialeným známym, spolupracovníkom či susedom k zaužívaným formám komunikácie. Na tradíciu vianočného vinšovania, ktoré sa na Slovensku ešte v prvej polovici 20. storočia spájalo s obchôdzkami malých detí, žiakov, obecných pastierov či Rómov a s ich odmeňovaním naturáliami či peniazmi, nadväzujú v niektorých lokalitách aktivity záujmových folklórnych zoskupení a od roku 1994 napríklad aj inštitucionalizované obchôdzky detí v rámci hnutia Dobrá novina,“ uvádza sa v knihe Čo je to sviatok v 21. storočí na Slovensku?
Osobitnou kategóriou pozdravov je od roku 1999 projekt Slovenskej pošty, nazvaný Vianočná pošta. Jeho organizovaním sa nadväzuje na vzor písania pozdravov Santa Klausovi, slovenské deti môžu svoje želania posielať Ježiškovi. Každému, kto na list uvedie svoju spiatočnú adresu, Slovenská pošta doručí „odpoveď od Ježiška“. Odpisuje aj na listy zo zahraničia a pre nevidiace a slabozraké deti sú odpovede v Braillovom písme. Počas trinástich ročníkov akcie (do roku 2012) prišlo na Ježiškovu adresu takmer 1,2 milióna listov.
Neopomenuteľným signálom blížiacich sa Vianoc sú vianočné trhy. Ich história ako formy na verejnom priestore organizovanej spoločenskej aktivity spojenej s obdobím adventu siaha do stredovekej Viedne, kde sa konali už v roku 1294. K prvým patrili aj trhy v Drážďanoch a Budyšíne. Z nemeckých oblastí sa vianočné trhy rozšírili do celého sveta, avšak stále sú zaužívané predovšetkým v Európe. Z globálneho hľadiska sa v niektorých mestách sveta stali cestovateľským lákadlom a obľúbenou destináciou predvianočnej turistiky. „Tradíciu organizovania vianočných trhov ako spoločenského podujatia spájajúceho nákupy, stretnutia a zábavu si osvojili aj samosprávy slovenských miest, ktoré pre ne každoročne rezervujú priestory svojich historických námestí. Ich návštevu občanmi možno sledovať ako jednu z foriem prejavu participácie na spoločenskom živote mesta, sú však mimoriadne obľúbené predovšetkým kvôli útulnej vianočnej atmosfére, ktorú pod holým nebom na verejnom priestore vytvárajú,“ uvádzajú autori knihy.
Súčasťou predvianočného obdobia je i zásobovanie domácností potravinami a surovinami na prípravu vianočných jedál. Na Slovensku je obdobie pred Vianocami tradičným obdobím zakáľačiek (nazývaných aj zabíjačky) doma chovaných ošípaných alebo kráv, v rybnikárskych oblastiach časom výlovu kaprov. Na vidieku sa ešte v polovici 20. storočia domáce zakáľačky pripravovali ako rodinné a širšie príbuzenské i susedské podujatia spojené so vzájomnou výpomocou a vzájomným požičiavaním si základných pomôcok – koryta či kotla.
Neodmysliteľnou vianočnou pochúťkou je predovšetkým kapor. Výlov vianočných kaprov na chovných rybníkoch začína už v polovici novembra. Tradičného vianočného kapra si ľudia kupujú v predvianočnom predaji najčastejšie v posledný adventný týždeň, keď sa na verejných priestranstvách pri obchodných centrách, na vianočných trhoch (niekde i s ukážkami spracovania) alebo v hypermarketoch inštalujú vodou naplnené kade so živými rybami. Podľa obchodných prieskumov sa na Slovensku čoraz častejšie ako vianočné jedlo namiesto tradičného kapra nakupujú a pripravujú aj pstruhy, morské špeciality, rybie filé alebo losos, poznamenali v závere odborníci.
Odborný garant textu: prof. PhDr. Zuzana Beňušková, CSc. z Ústavu etnológie SAV v Bratislave
Spracovala: Slávka Cigáňová (Habrmanová), NCP VaT pri CVTI SR
Uverejnila: VČ