Aj dobre mienená starostlivosť môže starším ľuďom paradoxne ublížiť, ak ich pripravuje o autonómiu, súkromie a pocit vlastnej hodnoty.
Starnutie populácie stavia slovenská rodiny aj celú spoločnosť pred dôležitú výzvu. Ako sa staviame k svojim starým príbuzným? Zdroj: iStock.com/aleksey-martynyuk
Svetová zdravotnícka organizácia upozorňuje, že zanedbávanie a nenápadné potláčanie dôstojnosti predstavujú vážne formy psychického týrania, ktorému čelí až šestina seniorskej populácie.
Demografické dáta hovoria jasne – celosvetová populácia starne. Rozhodnutia o tom, ako sa postarať o starnúcich príbuzných, sa stávajú každodennou realitou mnohých rodín.
Mnohé zásahy do života seniorov však nevznikajú zo zlého úmyslu. Vyvierajú z únavy, zo strachu, z neochoty či mylnej predstavy, že staroba automaticky znamená neschopnosť. Pomoc tak môže mať často opačný efekt – starý človek prestáva byť vnímaný ako rovnocenný dospelý a stáva sa len pasívnym objektom starostlivosti, ktorý stráca právo na autonómne rozhodnutia.
Pozrite si
Ako slová a paternalizmus zrážajú dôstojnosť seniorov
To, či je k staršiemu človeku prechovávaný skutočný rešpekt, sa najzreteľnejšie prejavuje v spôsobe, akým s ním komunikuje okolie. Odborníci používajú termín elderspeak, čo sa dá preložiť ako prihováranie sa starým ľuďom na označenie zjednodušenej, zdrobnenej alebo prehnane pomalej reči smerovanej k starším ľuďom. Oslovenia typu babinka, napapáme sa alebo označovanie denného stacionára škôlka totiž vysielajú jasný signál, že k starému človeku sa v debate už nepristupuje ako k dospelému partnerovi, ale zaobchádza sa s ním skôr ako s malým dieťaťom.
K hrubému narušeniu dôstojnosti dochádza aj vtedy, keď rodina hovorí o seniorovi v jeho prítomnosti v tretej osobe, napríklad u lekára či na úrade, ale i doma. Týmto prístupom ho okolie úplne vyčleňuje z konverzácie, akoby tam ani nebol, čo v ňom vyvoláva pocit bezmocnosti a poníženia.
Zdravotnícky paternalizmus
Mimoriadne invazívnou formou odoberania autonómie je aj zdravotnícky paternalizmus. Ten spočíva v zatajovaní diagnóz a zdravotného stavu pod zámienkou ochrany pred stresom. Keď rodina šepká na chodbe a inštruuje lekára, aby pacientovi nehovoril celú pravdu, degraduje ho na pasívnu figúrku. V starom človeku to vyvoláva hlbokú neistotu, stratu dôvery a odoberá mu to možnosť mentálne sa pripraviť, uzavrieť svoje záležitosti a vedome sa podieľať na výbere liečby. Ak má starší človek priestor odpovedať sám, asistent alebo rodinný príslušník by mal informácie dopĺňať až následne.
Ak starší človek proti takémuto zaobchádzaniu neprotestuje a zostane ticho, neznamená to, že je spokojný a nevadí mu to. Tento mlčanlivý súhlas zvyčajne pramení z toho, že senior nemá energiu situáciu riešiť, cíti sa trápne, nechce pôsobiť nevďačne voči rodine, ktorá sa oňho stará, alebo sa dokonca bojí trestu či nepríjemného zaobchádzania za konfrontáciu či snahu byť súčasťou situácie.
Vrásky sú odrazom celoživotných skúseností a vybudovanej identity. Zjednodušená reč, zdrobneniny či zatajovanie pravdy u lekára tento rešpekt k dospelému človeku nevedomky podkopávajú. Zdroj: iStock.com/GCapture
Ochrana verzus strata autonómie
Preberanie zodpovednosti za nákupy, platby či dávkovanie liekov sa uponáhľaným príbuzným javí ako praktické a efektívne riešenie. Zásadným problémom je však úplné odstavenie starého človeka od bežných denných rozhodnutí. Keď starnúci jednotlivec zistí, že už nemá dosah na to, čo sa s ním deje, začína strácať vieru vo vlastné schopnosti. Postupne rezignuje na akúkoľvek snahu a aktivitu, stráca motiváciu starať sa o seba a často upadá do hlbokej pasivity či do smútku.
Samostatnosť neznamená, že senior zvládne všetko bez pomoci. Znamená to, že má naďalej primeraný vplyv na svoj jedálny lístok, čas návštev, denný režim, výber oblečenia, voľbu voľnočasových aktivít alebo iných aspektov svojho života. Aj pri vážnych kognitívnych ochoreniach, akým je demencia, musí rodina pri ochrane pred nebezpečenstvom dbať na to, aby bezpečnostné opatrenia nepôsobili ako väzenie. Je kľúčové, aby seniorovi zostal aspoň určitý priestor na vlastné voľby a pocit osobnej slobody.
Hranica nevedomého ubližovania sa však láme aj pri nakladaní s financiami. Ak príbuzní bez jasného súhlasu či oficiálneho právneho splnomocnenia kontrolujú bankový účet alebo svojvoľne nakladajú s dôchodkom staršieho člena rodiny, nejde už len o praktickú pomoc, ale o nebezpečný krok, ktorý otvára dvere finančnému zneužívaniu.
Osobný priestor je dôležitejší, než si myslíme
S autonómiou úzko súvisí aj rešpekt voči osobnému priestoru. Dospelé deti majú často tendenciu odomykať byt seniora vlastným kľúčom a vojsť dnu bez zaklopania, čím mu berú právo na intímnu zónu. Zatiaľ čo pri návšteve priateľov, známych alebo inej rodiny považujeme za absolútnu samozrejmosť zazvoniť a počkať predo dvermi, pri starších príbuzných sa správame, akoby sme tento základný rešpekt už nemuseli preukazovať. Prečo nadobúdame pocit, že s pribúdajúcim vekom človek stráca nárok na vlastné súkromie?
Závažným zásahom do autonómie je aj necitlivé narábanie s osobnými vecami seniora. Častým prešľapom je veľké upratovanie, napríklad počas jeho hospitalizácie. Rodina tento čas využije na to, aby vyhodila starý nábytok či nepotrebné veci bez vedomia majiteľa, čím ho postaví pred hotovú vec. Treba si uvedomiť, že kým pre mladších príbuzných ide často len o lapače prachu, pre seniorov sú to dôležité kotvy identity a vzácne množiny spomienok. Ich likvidáciou im rodina dáva najavo, že ich vkus a minulosť už nemajú hodnotu. Takáto strata spôsobuje po návrate domov hlboký šok a pocit odcudzenia vo vlastnom byte, kde sa zrazu cítia neisto.
Skutočná pomoc nevylučuje rešpekt. Ak rodina so seniorom komunikuje ako s rovnocenným partnerom a ponúka mu možnosti namiesto jednostranných príkazov, neuberá tým z jeho ľudskej dôstojnosti. Zdroj: iStockphotos.com. Autor: Halfpoint
Nenápadné zanedbávanie a tichá izolácia
Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) definuje týranie starších ľudí nielen ako aktívny čin, ale aj ako neposkytnutie potrebnej pomoci osobou, od ktorej sa to v rámci dôverného vzťahu automaticky očakáva. Jednou z najčastejších foriem je ignorovanie. Obmedzenie kontaktov alebo vlastnej prítomnosti pri seniorovi s odôvodnením, že je zvyknutý byť sám alebo že chce byť sám a mať trochu od všetkých pokoj, je nebezpečným prístupom, ktorým rodina iba ospravedlňuje svoje rozhodnutie nezaujímať sa, obmedziť návštevy a neposkytovať dostatočnú opateru.
Príbuzní sa takto často snažia vyhnúť zodpovednosti za starého človeka, ktorý si možno vyžaduje zložitú opateru, s ktorým bývajú konflikty alebo na ktorého si vo svojom živote nie sú ochotní urobiť viac času. Tým, že sa okolie vyhovorí na jeho údajnú túžbu po samote, ho v skutočnosti začínajú zanedbávať.
Podľa dát WHO patria sociálna izolácia a osamelosť medzi kľúčové spúšťače psychických ťažkostí v neskoršom veku. Zanedbanie nevzniká len vtedy, keď človek pomoc odmieta. Vzniká predovšetkým vo chvíli, keď okolie neberie viditeľné potreby starnúceho človeka vážne. Či už ide o chýbajúcu základnú infraštruktúru, ako je teplo, jedlo a hygienické podmienky, bezpečné bývanie, prístup k tečúcej teplej vode a elektrine, alebo o celkovú bezbariérovosť priestoru. Potom to môže byť nedostatok liekov či neschopnosť si ich správne dávkovať, absencia čistého oblečenia, zanedbaná osobná hygiena alebo celková absencia kontaktu so svetom.
Strata celoživotného partnera patrí k najťažším životným obdobiam. Po úmrtí partnera rodina často obmedzí kontakt s pozostalým niekedy v domnienke, že chce mať od všetkých pokoj. Tým ho však v čase hlbokého smútku posiela do tichej izolácie, ktorá výrazne zvyšuje riziko depresie aj predčasného úmrtia. Zdroj: iStock.com/Diamond Dogs
Technologická rezignácia
K izolácii výrazne prispieva aj fenomén takzvanej technologickej rezignácie. Prejavuje sa vtedy, keď rodina seniora automaticky vyradí z digitálneho sveta s odôvodnením, že na to už nemá bunky. Ak mu príbuzní zaobstarajú iba základný tlačidlový telefón v mylnom presvedčení, že by zložitejšie zariadenie nezvládol, nevedomky ho odstrihnú od online komunikácie, ktorá je dnes bežná. Často sa však za takouto „ochranou“ skrýva len neochota rodiny venovať čas a trpezlivosť jeho zaúčaniu a neskôr riešeniu prípadných technických problémov.
To isté platí pri zavádzaní domácej wi-fi siete. Príbuzní ju radšej nenainštalujú, hoci by senior dotykový telefón možno ovládať vedel, pretože by sa s tým spájala údržba, nutnosť platiť poplatky, viac komunikácie a potreba učiť ho ďalšie zručnosti. Rodina túto námahu podstúpiť nechce, a tak sa radšej tvári, že starší človek je na novinky, skrátka, neschopný. Tým mu však príbuzní odopierajú dennodenný kontakt s online svetom, ktorý sami bežne majú, a to vrátane fotografií či videí vnúčat a spoločných telefonátov.
Podkopávaním seniorovej kompetencie je aj to, ak mu príbuzní pri prosbe o pomoc s telefónom zariadenie vytrhnú z ruky a všetko naklikajú rýchlo za neho namiesto toho, aby mu trpezlivo vysvetlili postup krok za krokom.
Prístup k digitálnemu svetu pomáha seniorom udržiavať denný kontakt s rodinou. Mýtus, že technológiám nerozumejú, často vyvráti obyčajná trpezlivosť a čas, ktorý sú im blízki ochotní venovať. Zdroj: iStockphoto.com
Riziká vyčerpania opatrovateľov
Výskumy z Cornellovej univerzity potvrdzujú, že riziko nevhodného správania voči seniorom stúpa s mierou záťaže opatrovateľa. Starostlivosť o bezvládneho alebo chorého príbuzného predstavuje obrovskú fyzickú aj psychickú záťaž, ktorá, umocnená nedostatkom spánku a finančnými problémami, dokáže zlomiť a vyčerpať aj tú najláskavejšiu rodinu.
Vyčerpanie však nikoho neoprávňuje na to, aby starnúcemu človeku odoprel základné ľudské podmienky alebo aby si na ňom vybíjal nahromadenú zlosť hnevom, krikom, trestaním tichom alebo až zosmiešňovaním. Odborníci preto zdôrazňujú, že opatrovatelia musia poznať vlastné limity. Je kľúčové vyhľadať odľahčovacie služby alebo psychologickú podporu skôr, než sa nahromadená frustrácia prenesie na človeka, ktorý sa nedokáže brániť.
Ako pomáhať a nezobrať pri tom človeku dôstojnosť
Hodnotu človeku neberie samotná staroba, ale prostredie, ktoré ho prestane počúvať a vidieť. Ak má byť pomoc seniorom skutočne prospešná, vyžaduje si to zmenu každodenného prístupu. Táto úprava správania pritom nemusí tkvieť v zložitých riešeniach. Spočíva v kladení priamych otázok („Chceš s tým pomôcť?“), v nastavovaní vlastných hraníc („Teraz sa musíš najesť, lebo potom už musím odísť.“), rešpektovaní hraníc toho druhého („Určite už viac nechceš?“), rešpektovaní súkromia a v udržiavaní pravidelného, hoci aj kratšieho kontaktu.
Keďže počet starších ľudí v spoločnosti neustále rastie, je kľúčové nastaviť pravidlá zdravej pomoci tak, aby starnúci jedinci neprichádzali o svoju samostatnosť, identitu a o dobré vzťahy. Spoločnosť si túto hranicu musí jasne definovať nielen vzhľadom na zachovanie dôstojnosti aktuálnych seniorov, ale aj vzhľadom na fungovanie budúcich generácií.
Zdroje: WHO, WHO, WHO, WHO, The Gerontologist
(KAM)
