Tento koncept sa používa na štúdium ľudského správania už desaťročia a dá sa uplatniť v psychológii, ekonómii, politike, biológii, investovaní a iných oblastiach, kde sa môže dostať do rozporu osobný záujem so záujmom spoločnosti.
Väzňova dilema zahŕňa taktiku, pri ktorej zúčastnení buď zradia toho druhého a sami dostanú nižší trest, alebo sa rozhodnú mlčať v záujme oboch väzňov aj pod hrozbou vyššieho trestu. Zdroj: iStock/kieferpix
Myšlienku prospechu zo vzájomnej spolupráce pri konfliktoch po prvýkrát rozvinuli dvaja matematici Merrill Flood a Melvin Dresher v roku 1950, ktorí sa snažili identifikovať možné stratégie studenej vojny. Napríklad Spojené štáty americké a Sovietsky zväz museli rozhodnúť o znížení alebo zvýšení počtu svojich jadrových zbraní bez toho, aby spolu priamo komunikovali.
Neskôr kanadsko-americký matematik Albert W. Tucker vyvinul novú verziu nazvanú väzňova dilema, aby tento koncept bol zrozumiteľnejší pre psychológov zo Stanfordovej univerzity. Urobil test. Rozhodol sa dvoch väzňov obvinených z jedného trestného činu samostatne vypočuť. Každému z nich dal na výber z dvoch možností – buď zradí toho druhého a dostane nižší trest, alebo sa rozhodne mlčať v prospech toho druhého väzňa aj pod hrozbou vyššieho trestu. Ani jeden z nich nevie, čo urobí ten druhý, ale výsledok závisí od ich spoločného rozhodnutia.
Po rozhodnutiach jednotlivých väzňov môžu nastať tri možné scenáre:
- Jeden väzeň zradí druhého a prizná sa, zatiaľ čo druhý mlčí, teda spolupracuje (s druhým väzňom). Zradca je prepustený na slobodu, ale spolupracovník dostane vyšší trest.
- Obaja mlčia a spolupracujú navzájom a každý dostane miernejší trest jeden rok.
- Obaja zradia toho druhého a každý dostane stredný trest päť rokov.
Podľa odborníkov je najlepšie pre oboch väzňov, aby navzájom spolupracovali. Ide o racionálnu voľbu v tom zmysle, že každý z nich sa bude snažiť minimalizovať svoj vlastný trest, lenže v tomto prípade sa môžu navzájom zradiť. To demonštruje konflikt medzi sebeckými záujmami a spoluprácou a vysvetľuje, prečo väzni nemusia dosiahnuť najlepší kolektívny výsledok. Poznatky z tohto experimentu pomáhajú psychológom analyzovať situácie, v ktorých sú dôvera a spolupráca dôležité, ale ťažko dosiahnuteľné.
Niektorí odborníci sú presvedčení, že tento konflikt modeluje známe situácie, v ktorých je ťažké prinútiť racionálnych sebeckých aktérov, aby spolupracovali s inými pre spoločné dobro. Veľká časť súčasnej literatúry sa zameriava na identifikáciu podmienok, za ktorých by zúčastnení mlčali a dostali ten najmiernejší trest.
Ak sa obaja aktéri priznajú, sú vo výhode bez ohľadu na to, čo urobí ten druhý. Pokiaľ sa obaja rozhodnú mlčať, sú si vedomí, že ich rozhodnutie prinesie výhodu tomu druhému. Samozrejme, nie je vždy nesprávne konať vo svoj prospech a nie je vždy morálne vyžadovať, aby ste konali v prospech druhých na úkor seba, ale v hre väzňova dilema obaja hráči uprednostňujú výsledok s altruistickými ťahmi pred výsledkom so sebeckými ťahmi. Toto pozorovanie viedlo Davida Gauthiera a ďalších k tomu, aby z väzňovej dilemy vyvodili dôležité závery o povahe morálky.
Podľa odborníkov je v každej situácii najlepším riešením spolupráca. Zdroj: iStock/AndreyPopov
Nedostatočne vybudovaná dôvera
Dvaja ľudia môžu urobiť rovnaké rozhodnutia aj pri trochu inej situácii. Predstavte si, že pár, ktorý spolunažíva, žije z nižšieho príjmu a musí šetriť. Buď sa spolu dohodnú na rovnakých podmienkach šetrenia s pocitom, že ten druhý ich bude dodržiavať, alebo jeden bude míňať stále rovnaké sumy dúfajúc, že jeho partner sa uskromní. Toto sa deje, pokiaľ pár nemá dostatočne vybudovanú dôveru. Prečo by mali znižovať svoje výdavky, ak nemajú pocit, že ich partner bude dodržiavať dohodu? Pokiaľ nebude ani jeden z nich šetriť, ich spoločný príjem sa zníži. Ak bude šetriť iba jeden z partnerov a ten druhý nie, budú takmer rovnako zadlžení.
Podobný scenár sa môže objaviť v rozličných situáciách od lídrov spoločností obávajúcich sa o financie cez biznisové partnerstvá až po globálne problémy, ako je napríklad klimatická kríza. Týka sa to napríklad aj vojnových konfliktov, pri ktorých sa krajiny medzi sebou pretekajú v zbrojení a podobne.
Rovnako to platí napríklad aj pri environmentálnych problémoch, kde individuálny zisk vedie ku kolektívnej škode, napríklad pri pytliactve. Psychológovia tvrdia, že sebecký zisk je krátkodobý a hmatateľný, ale kolektívny zisk je dlhodobý a nehmotný. Pri tom dlhodobom si môžeme predstaviť napríklad neochotu sa zaočkovať, prílišné odlesňovanie alebo neochotu akceptovať rôznorodosť kultúr. Ľudia, ktorí odlesňujú pre individuálny zisk, prosperujú, no z dlhodobého hľadiska trpí celá spoločnosť, keďže prichádza o zdroj kyslíka.
Rôzne podoby dilemy väzňa
Táto situácia môže mať rôznorodé podoby.
- Opakovaná väzňova dilema nastáva, keď sa jedno a to isté správanie opakuje viackrát. Komunikácia môže prebiehať priamo, prostredníctvom vzájomného posielania signálov, slovami a činmi, ktoré majú byť interpretované určitým spôsobom.
- Pri voliteľnej podobe väzňovej dilemy sa participanti môžu rozhodnúť odhlásiť z interakcie, čím sa vyhnú riziku zneužívania zo strany druhej osoby, čo môže podporiť vyššiu úroveň spolupráce.
- Priestorová väzňova dilema umiestňuje ľudí do spoločných skupín, pričom väčšia skupina má výhodu voči jednotlivcovi.
- Asynchrónne ťahy – na rozdiel od simultánnych klasických hier jeden hráč pozná ťah toho druhého ešte pred tým, ako sa rozhodne, čím sa vytvára odlišná dynamika dôvery.
- Stratégie s nulovým determinantom zahŕňajú kontrolu výhry súperovi alebo vynútenie lineárneho vzťahu medzi vlastným skóre a skóre súpera.
Voľba najlepšej stratégie
Existuje mnoho stratégií, ako uspieť. Jednou z najlepších je opakovanie kôl hry, teda „oko za oko“. Pre túto stratégiu existujú iba dva pokyny. V prvom kole jeden hráč spolupracuje s tým druhým, v každom ďalšom napodobňuje správanie súpera v predchádzajúcom kole – ak súper zradil, v ďalšom kole zradí aj on, ak spolupracoval, ďalej spolupracuje aj on. Táto stratégia ukazuje, že v dlhodobých vzťahoch je spolupráca a vzájomná odplata výhodnejšia než trvalá zrada.
Obmedzenia väzňovej dilemy
Niekoľko svetových odborníkov takéto správanie kritizuje a hovorí, že má množstvo obmedzení. Existuje niekoľko kritík a obmedzení väzňovej dilemy. Napríklad podľa Niloufar Esmaeilpourovej, registrovanej klinickej poradkyne a supervízorky, takýto vzorec zjednodušuje zložitosť ľudského správania, keď väčšina rozhodnutí v reálnom svete nie je redukovaná na jednoduché voľby.
Rovnako nezohľadňuje dlhodobé vzťahy, kde otázky dôvery a reputácie zohrávajú veľmi dôležitú úlohu. Podľa nej sa v skutočnosti dôvera a reputácia často posudzujú automaticky, čo by mohlo v prípade väzňovej dilemy pomôcť vopred odhaliť ich strategické rozhodnutia.
Zdroje: Stanford Encyclopedia of Philosophy, Psychology Today, University of Michigan, Pragmatic Institute, Springer Nature, Wiris
(RR)
