Podľa odborníka môže naše nutkanie upokojovať ostatných maskovať hlbší strach z pocitu bezmocnosti a emocionálneho rozpadu.
Úzkosť nie je len povrchná emócia, ale je to aj forma vnútornej komunikácie. Zdroj: iStock/AntonioGuillem
Mnohí ľudia začnú pociťovať úzkosť, keď stretnú človeka, ktorý si už úzkosťou prechádza. Môžu byť nepokojní či napätí a zrazu ani nevedia ako a prežívajú rovnaké pocity. Nejde len o to, že sú empatickí či citliví. Čo sa môže diať v našom vnútri, že sme náchylnejší na to, aby sme prijímali úzkosť iných ľudí, ako keby bola naša vlastná? Santiago Delboy, americký psychoterapeut, klinický supervízor a zakladateľ terapeutickej praxe v Chicagu Fermata Psychotherapy, pozná na túto otázku odpoveď.
Úzkosť nie je len povrchná emócia, ale je to aj forma vnútornej komunikácie a pre mnohých ľudí často nevedomé stvárnenie raných vzťahových dynamík v živote. Samotná úzkosť je prirodzenou ľudskou emóciou. Nielenže nie je sama osebe zlá, ale zároveň je niekedy užitočná a potrebná. Môže však byť aj veľmi znepokojujúcim a rušivým zážitkom. Hoci sa jej chcú viacerí ľudia čím skôr zbaviť, jej hlbšie pochopenie môže byť dôležité, pretože súvisí s rôznymi aspektmi našej osobnosti.
Môže byť signálom, že nás niečo ťaží, či už ide o vnútorný konflikt, alebo o vnímanú hrozbu. Táto úzkosť je často spojená s rôznymi druhmi strachu vrátane strachu z odsúdenia, opustenia, opätovnej traumy alebo zo psychického zničenia.
Úzkosť je niekedy užitočná a potrebná. Môže však byť aj veľmi znepokojujúcim a rušivým zážitkom.
Keď sa ocitneme v prítomnosti úzkostného človeka, nepozorujeme len jeho utrpenia. Úzkostlivý človek môže často bez toho, aby si to uvedomoval, preniesť svoje vnútorné napätie do takzvaného vzťahového poľa – spoločne vytvoreného priestoru, ktorý existuje medzi dvoma ľuďmi pri všetkých ľudských interakciách. Prijímajúca osoba zase môže nevedome absorbovať túto úzkosť alebo sa do nej nechať vtiahnuť, a to nie na základe vedomého rozhodnutia, ale preto, že sa v jej podvedomí aktivuje hlboko zakorenený pocit.
Rané vzťahy a túžba po spoločnej regulácii
Naša citlivosť voči emocionálnym stavom druhých je do veľkej miery formovaná ranými skúsenosťami so vzťahmi. Výskumníci zaoberajúci sa vývojom dojčiat v priebehu posledných niekoľkých desaťročí odhalili a preskúmali procesy spoločnej regulácie, ktoré sa začínajú už od narodenia v interakcii s našimi opatrovateľmi. Tieto procesy sú zložité, nepretržité a veľakrát prebiehajú mimo nášho vedomia. Keď sa veci vyvíjajú dostatočne dobre, deti si môžu vyvinúť nielen schopnosť rozpoznávať a tolerovať svoje vnútorné emocionálne stavy, ale aj dôveru, že druhá osoba bude schopná regulovať takisto svoje vlastné emócie.
Ak nám rodičia nestanovili jasné hranice, môžeme mať v dospelosti pocit, že naša identita závisí od potrieb alebo pocitov druhých. V takýchto prípadoch úzkosť nie je viditeľná navonok. Emocionálny stav druhého sa javí ako nerozlíšiteľný od nášho vlastného, čo vedie k akémusi emocionálnemu prenosu, ktorý je ťažké rozlúštiť alebo ktorému je náročné odolať.
Tieto rané adaptácie vytvárajú vzory vzťahov a vzorce pripútanosti, ktoré pretrvávajú až do dospelosti. V tomto kontexte môže byť prítomnosť úzkosti u iného človeka podvedome vnímaná ako potenciálna hrozba alebo môže vyvolať roly, ktoré sme hrali v predchádzajúcich vzťahoch. Keď sa niekto z našich blízkych stane úzkostlivým, môžeme sa reflexívne dostať do stavu vnútornej pohotovosti. Aj keď nie sme priamo v nebezpečenstve, môžu sa aktivovať naše staré vzory: „Potrebujem, aby si bol v poriadku, aby som mohol byť v poriadku aj ja.“
Naopak, v rodinách, kde boli opatrovatelia nekonzistentní, emocionálne krehkí alebo preťažení, sa dieťa mohlo naučiť, že jeho vlastná stabilita závisí od regulácie ľudí v jeho okolí. Takéto deti často preberajú úlohu emocionálneho opatrovateľa, potláčajú svoje potreby, zvyšujú svoju citlivosť a prispôsobujú svoje správanie vnímanej emocionálnej atmosfére v domácnosti.
Naša citlivosť voči emocionálnym stavom druhých je do veľkej miery formovaná detstvom. Zdroj: iStock/Yuliia Kaveshnikova
Niekedy sa tento vzorec môže prejavovať v správaní zameranom na záchranu, starostlivosť alebo upokojenie druhého. Môžeme ho však prežívať i prostredníctvom internalizácie emocionálneho stavu druhého, teda vnútorného osvojenia a prijatia vonkajších hodnôt, noriem alebo myšlienok. Tým, že si jeho úzkosť osvojíme ako svoju vlastnú, si podvedome prajeme, aby sme ju mohli za neho odstrániť. Dúfame, že vstrebávanie úzkosti druhého môže byť spôsobom, ako urobiť naše okolie pokojnejším a bezpečnejším. Táto dynamika sa často deje mimo nášho vedomého vnímania a môže viesť k hlbokej a automatickej vnútornej reakcii, najmä vo vzťahoch s blízkymi osobami. Navyše sa môže stať súčasťou toho, ako organizujeme celú našu osobnosť.
Terapia úzkosti založená na psychodynamických princípoch sa zameriava práve na tieto vzťahové vzorce. Nesnaží sa len o zmiernenie symptómov, ale skôr o preskúmanie vnútorných naratívov a emocionálnych rolí, ktoré naďalej formujú to, ako človek prežíva úzkosť vo vzťahu k druhým.
Myslia si, že sú zodpovední za pocity iných
Pobyt v blízkosti úzkostnej osoby, najmä osoby, ktorá je nám blízka, môže viesť k pocitu bezmocnosti. Pozorovanie úzkosti iného človeka alebo konfrontácia s ňou často vyvoláva pocit naliehavosti alebo nutkania konať. Impulz upokojiť, poradiť alebo zasiahnuť nie je len prejavom starostlivosti, ale môže byť tiež spôsobom, ako zmierniť neznesiteľný pocit bezmocnosti.
Mnohým ľuďom sa schopnosť znášať bezmocnosť spája s emocionálnym opustením, nekonzistentnosťou alebo chaosom v detstve. Keď ľudia nedokázali ovládať svoje okolie ani správanie či emocionálne stavy svojich rodičov či opatrovníkov, bezmocnosť sa pre nich stala nebezpečnou a začali sa obávať izolácie či hanby. Možno dokonca cítili zodpovednosť alebo vinu za úzkosť a utrpenie iných ľudí, aby získali aspoň nejaký pocit moci a kontroly nad inak desivým alebo bolestivým zážitkom.
Pozorovanie úzkosti iného človeka alebo konfrontácia s ňou často vyvoláva pocit naliehavosti alebo nutkania konať.
Naša úzkosť v reakcii na úzkosť iného človeka funguje nielen ako reakcia na stav tej druhej osoby, ale aj ako obrana proti vnútornej zraniteľnosti, ktorú bezmocnosť vyvoláva. Potreba niečo urobiť sa stáva spôsobom, ako poprieť fakt, že v skutočnosti možno nie sme schopní zmeniť emocionálny stav inej osoby.
Hlavným cieľom terapie úzkosti je v takýchto prípadoch pomôcť jednotlivcovi rozpoznať a tolerovať momenty bezmocnosti bez toho, aby upadol do úzkosti alebo reaktívneho správania. To zahŕňa rozvoj schopnosti pozorovať vlastné vnútorné reakcie so zvedavosťou namiesto naliehavosti.
Ako pomôže pri úzkosti terapia
Psychoanalytická psychoterapia nepovažuje úzkosť za patológiu a jej cieľom nie je ani jej jednoduché odstránenie. Namiesto toho vníma úzkosť ako zmysluplný prejav nevedomých konfliktov, strachov a vzťahovej histórie. Prostredníctvom skúmania spôsobov, akými úzkosť inej osoby rezonuje vo vnútornom svete človeka, môže terapia začať vytvárať podmienky na väčšiu diferenciáciu, sebakontrolu a emocionálnu jasnosť.
Postupom času môžu ľudia spoznať svoje vlastné vzorce emocionálneho vnímania a emocionálnej regulácie, rozvinúť väčšiu schopnosť emocionálnej diferenciácie a tolerovať nevyhnutné momenty bezmocnosti, ktoré so sebou prinášajú medziľudské vzťahy. To je to, čo môže terapia úzkosti ponúknuť, teda nie rýchle riešenia, ale hlbšiu zmenu. Takú, pri ktorej sme schopní lepšie zvládnuť zložitosť pocitov bez toho, aby nás pohltili alebo aby sme sa ponáhľali ich riešiť či sa im vyhýbali.
Zdroje: Slovník cudzích slov, Lekár Odporúča, Americký psychoterapeut, klinický supervízor a zakladateľ terapeutickej praxe v Chicagu Fermata Psychotherapy Santiago Delboy pre Psychology Today
(RR)
