Prečo máme déjà vu a čo sa deje v našom mozgu? Tento jav súvisiaci s uchovávaním spomienok je odrazom zložitého fungovania nášho mozgu.
Koncept inteligencie, mozgu, psychológie. Zdroj: iStockphoto.com
Takmer každý už mal niekedy zvláštny pocit, že vidí alebo prežíva určitú udalosť znova. Pritom si však ani za nič na svete nevieme spomenúť na miesto ani čas prežitej spomienky. Pocit opakovaného prežitku, kedy si povieme „toto som už predsa raz zažil/a“, sa objaví nečakane. Prchavý dojem označovaný ako déjà vu (z francúzštiny „už videné“) príde sčista-jasna a rovnako rýchlo aj zmizne. O čo ide, koho postihuje najčastejšie a čo na déjà vu hovorí veda?
Častosť fenoménu
Početné prieskumy ukázali, že v priemere dvaja z troch ľudí zažili počas svojho života déjà vu aspoň raz. S pocitom déjà vu sa pritom stretávame častejšie v mladom veku – najčastejšie v období puberty a potom ako dvadsiatnici. Starší ľudia tento zvláštny pocit zažívajú zriedkavejšie. Podľa neurovedca Akiru O’Connora z Univerzity v St Andrews to možno pripísať silnejšej neurálnej aktivite a zdravším čelovým oblastiam mozgu zodpovedným za overovanie faktov v mladšom veku. S pribúdajúcim vekom sa naša schopnosť všímať si chyby, vrátane prípadov déjà vu, môže zhoršovať. O’Connor v tejto súvislosti poznamenáva: „Je zaujímavé, že mladší ľudia zažívajú viac déjà vu; od starších ľudí sa zvyčajne očakáva, že budú mať viac pamäťových výstredností.“
Štúdie navyše ukazujú, že tento mätúci zážitok zažívajú ľudia skôr vtedy, keď sú unavení, vyčerpaní alebo vystresovaní. Častejšie sa s déjà vu stretávajú aj tí, ktorí často cestujú, ako aj ľudia, ktorí si zvyknú pamätať svoje sny.
Pozrite si
Déjà vu v dejinách
Historické záznamy ukazujú, že ľudia pocit déjà vu zažívali odjakživa. O falošných spomienkach, falsae memoriae, písal okolo roku 400 n. l. aj sv. Augustín.
Pojem déjà vu zaviedol francúzsky parapsychológ Émil Boirec vo svojom diele L’Avenir des sciences psychiques (Budúcnosť psychologických vied) z roku 1876.
Déjà vu analyzoval aj slávny Sigmund Freud. Podľa Freuda tento pocit dvojitého prežitku nastáva vtedy, keď nám nejaká aktuálna udalosť pripomenie fantáziu, ktorá sa ukrýva v zákutiach nášho podvedomia. Hoci samotná túžba zostáva skrytá pred vedomím, vynára sa z podvedomia ťažko uchopiteľný pocit známosti zodpovedný za déjà vu.
Samotnú definíciu déjà vu formuloval v 70. rokoch 20. storočia juhoafrický psychiater Vernon Neppe. Charakterizoval ju ako „každý subjektívne neprimeraný dojem spojitosti súčasného zážitku s neurčitou minulosťou“.
Prečo máme déjà vu a čo sa deje v našom mozgu?
Pocit už raz zažitého, pochopiteľne, ľudí fascinuje. Existujú teda rôzne teórie a vysvetlenia, mnohé z nich majú ezoterický charakter. Déjà vu vysvetľujú ako:
- bránu k minulým snom,
- situáciu z minulého života, ktorá v nás vyvolá spomienku,
- bránu k paralelným vesmírom,
- či predpoveď budúcnosti.
Hoci ide o zaujímavé teórie, má veda pre tento zvláštny pocit iné vysvetlenie. Pocit déjà vu z vedeckého hľadiska nastáva vtedy, keď sa naruší komunikácia medzi dvoma časťami mozgu: tou, ktorá je zodpovedná za spomienky (temporálny lalok), a tou, ktorá je zodpovedná za prijímanie nových informácií (hipokampus).
„Déjà vu je falošný pocit známosti,“ hovorí neurológ Jean Khoury pre Cleveland Clinic. „Váš mozog vyvoláva dojem, akoby ste sa už v danej situácii ocitli, hoci to tak nie je. Preto si ju nedokážete vybaviť z pamäti a nedokážete identifikovať skutočnú situáciu.“
„Ak nastane problém s tým, ako hipokampus komunikuje so svojím okolím, môže to viesť k vytvoreniu falošnej spomienky, ktorú vnímame ako déjà vu. Spomienky a nové zážitky sa navzájom prelínajú,“ pokračuje. „Ide o narušenie systémov rozpoznávania a pamäti, ktoré v nás vyvoláva falošný pocit známosti.“
Déjà-vu a psychologické teórie
Podľa Akiru O’Connora z Univerzity v St Andrews však déjà vu presahuje vysvetlenie týkajúce sa vybavovania si spomienok. Déjà vu nie je len obyčajná porucha pamäti, ale odráža zložité fungovanie nášho mozgu. „Déjà vu je konflikt medzi pocitom známosti a uvedomením si, že táto známosť je nesprávna. A práve uvedomenie si, že sme oklamaní, robí déjà vu tak jedinečným v porovnaní s inými pamäťovými udalosťami.“ Toto chápanie zdôrazňuje zložitosť tohto javu a odlišuje ho od bežného vybavovania si spomienok.
Existuje viacero psychologických teórií, ktoré fenomén vysvetľujú. Jedna z nich je známa ako „teória rozdeleného vnímania“. Podľa nej sa naše vnímanie akoby rozdelí na dve úrovne, kedy vnímame veci v podvedomej a vedomej rovine súčasne. Keď napríklad niečo vidíme dvakrát krátko po sebe, a to na rôznych úrovniach vedomia, môže u nás nastať déjà vu nadobudnutím pocitu, že sme scénu už raz zažili, bez toho, aby sme si ju dokázali presne vybaviť.
Podľa inej teórie je zážitok déjà vu založený na skutočnosti, že situácia, ktorú v danom okamihu vnímame, sa podobá zážitku z minulosti, ktorý je však v mozgu uložený len fragmentárne. V dôsledku vonkajších okolností – či už ide o nábytok v miestnosti rozmiestnený rovnakým spôsobom či napríklad konkrétnu vetu – sa tieto nejasné útržky spomienok aktivujú. Vyvolávajú tak pocit známosti, ktorý nás však zanecháva v rozpakoch, pretože si tú minulosť jednoducho nedokážeme vybaviť.
Deja-vu a neurologické poruchy
Hoci zatiaľ nie je s určitosťou potvrdené, či sklon k déjà-vu súvisí s určitými psychickými ochoreniami, ako je napríklad schizofrénia, v zriedkavých prípadoch môže ísť o príznak neurologickej poruchy. Je preukázané, že ľudia s epilepsiou temporálneho laloku zažívajú tieto zvláštne epizódy výrazne častejšie.
Epileptici často trpia fokálnymi (ohniskovými) záchvatmi, ktoré vznikajú v určitej oblasti mozgu. Niekedy to môže byť spánkový lalok, v ktorom sa ukladajú spomienky. Aj preto sa tieto záchvaty označujú ako záchvaty spánkového laloka.
Spojené sú s náhlymi výbojmi nekontrolovanej elektrickej aktivity v trvaní 30 sekúnd až niekoľkých minút. Ide o záchvaty v spánkovom laloku, počas ktorých je človek väčšinou pri vedomí, avšak „neprítomný“. Nevníma okolie, ktorému sa môže javiť ako zasnený alebo zamyslený. Počas týchto krátkych záchvatov môže dochádzať k déjà-vu. Po skončení záchvatu môže byť človek zmätený, má problémy s rečou, nepamätá si, čo sa dialo. Záchvaty v oblasti spánkového laloka môžu prejsť do závažnejších tonicko-klonických záchvatov spôsobujúcich kŕče a stratu vedomia.
Zdroj: Psychology Today, GEO.de, Cleveland Clinic, EBSCO, WebMD
Godaux, E.: Mozek, ed. Malá moderní encyklopedie, nakladateľstvo KMa s. r. o., 2007
(zh)
