Novinári v redakciách sú denne vystavení drastickým fotografiám a videám z prebiehajúcich konfliktov. Výskumy ukazujú, že aj takáto práca môže vyvolať psychické problémy a viesť až k posttraumatickej stresovej poruche.
Novinári sú považovaní za prvých svedkov vojnových udalostí, pretože sú medzi prvými, ktorí analyzujú fotografie, videá a správy z konfliktov ešte pred ich publikovaním. Časté prezeranie takéhoto obsahu môže vyvolať podobné psychické symptómy ako u reportérov priamo v teréne a zvýšiť riziko úzkosti a vyhorenia. Zdroj: iStock/iascic
Spravodajská agenda posledných rokov je mimoriadne intenzívna. Vojna na Ukrajine, konflikty v Gaze či napätie na Blízkom východe, ale aj rastúca politická polarizácia a násilie zapĺňajú titulky médií takmer každý deň. Neustály prúd znepokojujúcich obrazov a správ môže na strane čitateľov vyvolávať úzkosť či pocit bezmocnosti, a to dokonca až natoľko, že mnohí ľudia sa správam radšej vyhýbajú.
V digitálnej frontovej línii
Pre tých, ktorí tieto udalosti spracúvajú profesionálne, však môže byť psychická záťaž ešte väčšia. Novinári v redakciách často celé hodiny sledujú a triedia fotografie či videá z konfliktov a katastrof. Najmä mladší pracovníci, ktorí monitorujú obsah na internete počas dlhých služieb, sa tak ocitajú v tzv. digitálnej frontovej línii.
Redakcie si už desaťročia uvedomujú riziká vysielania novinárov priamo do vojnových zón alebo na miesta nebezpečných udalostí. Reportérom poskytujú ochranné vybavenie, bezpečnostné školenia a presné protokoly. Dnes však čoraz viac riešia aj inú výzvu – ako chrániť duševné zdravie pracovníkov, ktorí síce zostávajú v redakcii, no denne sú vystavení traumatickému obsahu.
Trauma aj mimo vojnových zón
Medzinárodný inštitút pre bezpečnosť novinárov spolu s Cardiffskou univerzitou nedávno uskutočnil dôverný prieskum medzi približne dvoma desiatkami redakcií v Spojenom kráľovstve a Európe. Súčasťou výskumu bolo aj tridsať rozhovorov s vedúcimi redakcií a odborníkmi na psychické traumy.
Výsledky naznačujú, že problém je čoraz viditeľnejší. Viac než tri štvrtiny oslovených redakcií vedeli o zamestnancoch, ktorí trpeli posttraumatickou stresovou poruchou (PTSD). V priemere až štyria z desiatich pracovníkov vyhľadali pomoc v rámci vlastnej organizácie.
Respondenti sa zhodovali, že riziko psychickej traumy rastie. Redakční pracovníci sú totiž denne vystavení náročným témam a šokujúcim obrazom. Jeden z vedúcich redakcie opísal situáciu tak, že novinári v redakcii sú akýmisi neviditeľnými prvými záchranármi, pričom psychologické dôsledky ich práce sa často prehliadajú.
Mnohí novinári zaoberajúci sa vojnovou tematikou pracujú v stave neustáleho emocionálneho napätia. Viacero z nich priznáva symptómy úzkosti, vyhorenia alebo apatie, no napriek tomu pokračujú v práci, pretože spravodajstvo o vojne musí pokračovať. Zdroj: iStock/Anastasiia Stiahailo
Ako reagujú redakcie?
Reakcia médií na tento problém je zatiaľ nejednotná. Veľké spravodajské organizácie ako Reuters, The New York Times či BBC už vytvorili komplexnejšie programy na podporu duševného zdravia zamestnancov.
Menšie redakcie sa často spoliehajú na základné programy zamestnaneckej podpory poskytované externými firmami, ktoré však nebývajú prispôsobené špecifickým skúsenostiam novinárov. Niektoré redakcie zas zaviedli neformálne siete kolegiálnej podpory, kde sú skúsení editori školení v rozpoznávaní príznakov traumy. Inde majú k dispozícii psychológov, ktorí pravidelne navštevujú redakciu a ponúkajú dôverné konzultácie.
Proaktívny prístup je však stále skôr výnimkou. Len približne desať percent vedúcich redakcií uviedlo, že svojich pracovníkov pripravuje na prácu s traumatickým obsahom ešte pred nástupom na takéto pozície. Zmenám bráni napríklad tradičná tzv. mačokultúra médií, obmedzené financie alebo jednoducho nedostatočné uvedomenie si problému.
Nové riziká digitálnej éry
Diskusia v mediálnom priemysle sa stále z veľkej časti sústreďuje na fyzickú bezpečnosť reportérov v konfliktných oblastiach. Digitálne riziká však rýchlo pribúdajú a redakcie sa im zatiaľ prispôsobujú pomalšie.
Situácia pritom pripomína vývoj bezpečnostných protokolov pred niekoľkými desaťročiami. V 90. rokoch napríklad BBC spolu s ďalšími médiami zaviedla prvé špecializované školenia pracovníkov v nepriateľskom prostredí a poskytovala novinárom prilby, nepriestrelné vesty či obrnené vozidlá počas vojny v Bosne. Postupne tieto štandardy prevzali i ďalšie redakcie.
Dnes je už len málo reportérov, ktorí by do vojnových zón odchádzali bez výcviku či ochranného vybavenia. Podobný vývoj sa však ešte len začína pri ochrane redakčných pracovníkov pred psychickými rizikami digitálneho spravodajstva.
Redakcie zvyčajne poskytujú vybavenie a podporu novinárom, ktorí informujú priamo z vojnových zón. Zdroj: iStock/Gabriel-m
Morálne zranenia a pocit bezmocnosti
Problémom nie je len sledovanie traumatických obrazov. Psychológovia čoraz častejšie hovoria aj o tzv. morálnom zranení. Ide o stav, keď človek sleduje alebo zažíva situácie, ktoré sú v rozpore s jeho vlastnými hodnotami.
Novinári môžu napríklad pociťovať vinu, že nedokážu pomôcť ľuďom v ohrození, alebo frustráciu, keď musia správy formulovať spôsobom, s ktorým sa osobne nestotožňujú. Takéto konflikty medzi profesionálnou úlohou a osobnou etikou môžu byť rovnako vyčerpávajúce ako samotné traumatické udalosti.
Podobný pocit bezmocnosti opisujú napríklad reportéri venujúci sa klimatickej kríze, ktorí svoju prácu niekedy nazývajú ako apokalyptickú vlnu. Morálne zranenie síce nie je totožné s PTSD, no jeho psychické dôsledky môžu byť rovnako vážne.
Rastúce online útoky na novinárov
Digitálne prostredie prinieslo ešte jeden problém – priame útoky zo strany publika. Novinári sú dnes čoraz častejšie vystavení online urážkam, vyhrážkam či koordinovaným kampaniam na sociálnych sieťach. Takéto útoky súvisia i so zvyšujúcou sa spoločenskou polarizáciou a s rétorikou niektorých populistických politikov, ktorí médiá otvorene kritizujú alebo spochybňujú ich dôveryhodnosť.
Obzvlášť silno zasahuje online násilie ženy v žurnalistike. Podľa prieskumu Európskej federácie novinárov z roku 2025 až takmer 90 percent respondentov uviedlo, že ich kolegyne zažili online obťažovanie alebo zneužívanie. Takéto útoky negatívne ovplyvňujú fyzickú i psychickú pohodu a niekedy sa prenášajú aj do reálneho sveta.
Hľadanie riešení
Rastúci výskyt tzv. sekundárnej alebo sprostredkovanej traumy predstavuje pre mediálne organizácie tiež podnikateľské riziko. Ak sa problémy neriešia, môžu viesť k vyhoreniu zamestnancov, vyššej fluktuácii a napokon i k oslabeniu kvality žurnalistiky.
Niektoré redakcie preto začínajú zavádzať praktické opatrenia. Odporúčajú napríklad používanie technických nástrojov, ako je stlmenie zvuku pri videách, zmenšenie obrazovky či filtre v odtieňoch sivej, ktoré môžu zmierniť silný vizuálny dosah násilného obsahu.
Zároveň rastie i podpora určená novinárom, ktorí čelia pravidelnému online obťažovaniu. Mediálne organizácie si postupne uvedomujú, že majú voči zamestnancom nielen morálnu, ale aj právnu povinnosť chrániť ich pred psychosociálnymi rizikami. Mnohí odborníci však upozorňujú, že kultúra riadenia médií sa bude musieť prispôsobiť ešte rýchlejšie – najmä v čase, keď redakční pracovníci denne spracúvajú čoraz násilnejší a stresujúcejší spravodajský obsah.
Psychické vyčerpanie v iných rizikových profesiách
Okrem vojnových novinárov (a nielen tých v zasiahnutých oblastiach, ale i novinárov v redakciách spracovávajúcich drastický obsah) sú extrémne stresujúcim situáciám často vystavené aj iné profesie, predovšetkým policajti, hasiči, sanitári či záchranári. Pri zásahoch sa stretávajú s vážnymi zraneniami, so smrťou či s utrpením ľudí a niekedy sú pritom sami v ohrození. Takéto skúsenosti sa môžu časom kumulovať a u niektorých viesť k PTSD, ktorá sa prejavuje napríklad vtieravými spomienkami, úzkosťou, pocitom neustálej ostražitosti či vyhýbaním sa spomienkam na traumatické udalosti.
Výskum realizovaný na francúzskych záchranároch po teroristických útokoch v Paríži zistil, že výskyt PTSD sa zvýšil z 4,8 percenta rok po udalosti na 8,6 percenta o päť rokov neskôr, pričom najvyšší podiel mali policajti (11,9 percenta) a hasiči (9,6 percenta). Tento výsledok naznačuje, že psychické následky traumatických udalostí sa môžu vyvíjať postupne a objaviť sa až s časovým odstupom.
Riziko PTSD súvisí tiež s množstvom traumatických situácií, ktorým sú záchranári vystavení. V jednej prospektívnej štúdii sledovali 322 nových hasičov počas prvých troch rokov služby. Zistilo sa, že počas tohto obdobia boli vystavení približne deviatim potenciálne traumatickým udalostiam, pričom dve tretiny z nich sa stali priamo pri zásahoch. Opakovaná expozícia takýmto udalostiam môže postupne zvyšovať psychickú záťaž a prispieť k rozvoju PTSD alebo iných porúch, ako sú depresia či úzkosť.
Iná štúdia, uverejnená v časopise npj Digital Medicine, prišla k záverom, že medzi záchranármi sú pomerne časté i miernejšie formy psychických ťažkostí, napríklad symptómy úzkosti alebo depresie. Hoci tieto stavy nemusia vždy spĺňať diagnostické kritériá poruchy, bez pomoci sa môžu časom zhoršovať a prerásť do vážnejších problémov. Odborníci preto zdôrazňujú význam včasnej prevencie a podpory psychickej odolnosti ľudí, ktorí sú traumatickým udalostiam vystavení opakovane.
Výskum tiež testoval program zameraný na posilnenie psychickej odolnosti hasičov pomocou mobilnej aplikácie. Program učí používateľov praktické stratégie zvládania stresu a práce s traumou, napríklad rozpoznávanie reakcií na stres, reguláciu emócií či techniky zvládania nepríjemných spomienok. Výsledky ukázali, že hasiči, ktorí aplikáciu používali, mali nižšie symptómy depresie, úzkosti aj posttraumatického stresu než účastníci, ktorí iba sledovali svoju náladu bez tréningu týchto zručností.
Aplikácia SOLAR (názov je odvodený zo skratky Skills for Life Adjustment and Resilience) bola navrhnutá ako samostatne používaný nástroj, takže hasiči mohli jednotlivé moduly absolvovať vo svojom vlastnom čase. Zdroj: Spark Digital
Zaujímavé je, že program bol navrhnutý ako samostatne používaný a dôverný nástroj, ktorý môžu hasiči absolvovať vlastným tempom. To je dôležité najmä preto, že stigma alebo obavy o kariéru často bránia záchranárom vyhľadať psychologickú pomoc. Štúdia zároveň ukázala, že čím viac modulov účastníci dokončili, tým výraznejšie sa zlepšilo ich duševné zdravie. Podobné programy môžu byť dôležitou súčasťou ochrany duševného zdravia ľudí, ktorí denne pracujú v prostredí plnom extrémnych situácií.
VEDOMOSTNÉ OKIENKO
Posttraumatická stresová porucha (PTSD) je psychické ochorenie, ktoré sa môže objaviť po prežití alebo svedectve extrémne stresujúcej udalosti, napríklad požiaru, dopravnej nehody, násilia či vojnového konfliktu. Rizikové profesie ako hasiči, zdravotníci či policajti majú práve preto vyššie riziko PTSD než bežná populácia. Porucha vzniká vtedy, keď reakcia na traumu pretrváva dlhšie než mesiac a výrazne narúša každodenný život človeka. Najčastejšie sa prejavuje nočnými morami, tzv. flashbackmi alebo opakovaným prežívaním udalosti, pocitmi viny a beznádeje, stratou záujmu o bežné aktivity, podráždenosťou, výbuchmi hnevu, zvýšeným užívaním alkoholu, problémami so spánkom, nutkavými myšlienkami na samovraždu či neustálym pocitom ohrozenia, tzv. hypervigilanciou. Dobrou správou je, že PTSD možno liečiť pomocou farmakoterapie, psychoterapie, ale aj rôznych nástrojov na zvládanie stresu (napríklad voľne dostupnej zdravotníckej aplikácie PTSD Coach). Pomáha tiež sociálna podpora rodiny a kolegov.
Zdroje: The Conversation, The Guardian, Eyewitness Media Hub (1, 2), European Journal of Psychotraumatology, Voices Against Torture, Thomson Reuters, BBC (1, 2), BrightHR, Crikey, American Press Institute, State of the Planet, Harvard T.H. Chan School of Public Health, Reuters Institute, European Federation of Journalists, Thurner et al. 2025, International Journal of Environmental Research and Public Health, Psychological Trauma: theory, research, practice and policy, Mayo Clinic, Nature, Spark Digital
(RR)
