Deti sa neučia iba z úspechu, ale aj z chýb, ktoré sa dajú opraviť. Keď im dospelí odstránia každú prekážku, prídu o skúsenosť, že nepríjemná situácia nemusí byť katastrofa.
Keď rodičia držia všetky šnúrky v rukách. Ak dieťaťu nedovolíme robiť vlastné rozhodnutia a chyby, berieme mu možnosť rásť. Zdroj: iStock.com/Nadezhda Kurbatova
Dieťa nesie pohár s vodou a časť vyleje na stôl. Dospelý môže rýchlo priskočiť, utrieť škvrnu, frustrovane si vzdychnúť a napomenúť ho, čo robí a že má byť opatrné. Môže však urobiť aj niečo iné. Môže sa na dieťa usmiať a pokojne povedať: „To nevadí, nič sa nedeje, dá sa to upratať.“ Potom mu podá handričku a počká, čo urobí dieťa ako prvé.
Druhá reakcia nepopiera chybu. Dieťa stále vidí mokrý stôl. Rozdiel je v tom, že pri ňom stojí pokojný dospelý a chyba sa mení na opraviteľnú úlohu.
Chyba potrebuje pokoj, nie hnev
Primeraná frustrácia u dieťaťa nie je rodičova tvrdosť ani rodičovo zanedbanie. Je to prekážka, ktorú dieťa ešte zvládne, ak má vyrovnaného dospelého nablízku.
Rodič sa najprv postará, aby dieťaťu nič vážne nehrozilo. Potom mu môže pomôcť upokojiť sa a položiť otázku, ktorá otvorí ďalší krok. Napríklad sa môže opýtať: „Ako chceš začať?“ Alebo: „Čo s tým teraz urobíme?“ Nemusí mu nadiktovať, ako situáciu vyriešiť, trestať ho ani ukazovať hnev za každú nešikovnosť.
Predškolák prehrá v pexese a rozplače sa. Prvák si zabudne výkres na výtvarnú a musí povedať učiteľke, čo sa stalo. Dieťa sa poháda so spolužiakom a postupne zistí, že po spore treba hľadať správne slová, ospravedlniť sa, byť ohľaduplný alebo sa treba dohodnúť.
Dospelý môže pomenovať konkrétne dianie: „Rozlialo sa to a vidím, že ťa to zaskočilo.“ Hotové riešenie typu ja to upracem berie dieťaťu možnosť premýšľať nad tým, čo sa stalo a aký prvý krok vie urobiť samo.
Keď rodič nechá dieťaťu primeraný priestor, dieťa sa neučí iba čakať. Učí sa, že aj pri hanbe, hneve alebo neistote nemusí zostať „zaseknuté“ a môže skúsiť malý praktický krok.
Záchrana vyzerá lákavo, lebo rýchlo ukončí napätie. Dieťa sa prestane trápiť, rodič si vydýchne a nepríjemná situácia sa na chvíľu stratí. Ak však dospelý takto zasiahne zakaždým, dieťa si menej a menej skúša vlastný potenciál a vlastné limity.
Voľba má byť malá a bezpečná
Teória sebaurčenia vysvetľuje, prečo ľudia pri niečom vydržia aj bez tlaku alebo odmeny. Pomáha im pocit, že veci rozumejú, majú primeraný vplyv a niečo zvládajú vlastným úsilím.
Pri deťoch to neznamená voľnosť bez hraníc. Malé dieťa si nevyberá z nekonečných možností. Dospelý mu ponúkne napríklad dve možnosti, modré alebo červené tenisky. Dieťa si vyberie samo, ale dospelý drží bezpečný rámec. Školák môže rozhodnúť, či si úlohu spraví pred olovrantom alebo po ňom. Tínedžer môže sám napísať trénerovi, že nepríde na tréning. Dospelý zostáva dostupný a nechá dieťaťu primeranú zodpovednosť. Pocit kompetencie nevzniká iba zo slov chvály. Dieťa ho zažíva vtedy, keď samo opraví malú chybu, zvládne nepríjemný rozhovor alebo zistí, že ďalší pokus dopadol lepšie.
Kedy je výzva ešte bezpečná
Hra vonku ukazuje rozdiel medzi rizikom a nebezpečenstvom. Dieťa na nízkom strome skúša výšku, rovnováhu a silu rúk. Vníma, kam položí nohu a či sa ešte cíti isto. Samostatné prechádzanie cez rušnú cestu je iná situácia. Dieťa nemusí odhadnúť rýchlosť áut ani správanie vodičov. Tam má rodič zasiahnuť.
Rodič môže stáť blízko, sledovať situáciu a zasiahnuť pri skutočnom nebezpečenstve. Nemusí však zastaviť každý pokus len preto, že dieťa váha, zašpiní sa alebo možno spadne z malej výšky.
Kedy pomôcť
Užitočná otázka znie: „Hrozí dieťaťu nebezpečenstvo alebo iba nepohoda?“ Nebezpečenstvo vyžaduje zásah. Nepohoda často potrebuje dôveru rodiča, čas a bezpečný priestor. Malé výzvy nemajú dieťa „lámať“. Majú mu umožniť zažiť, že chyba sa dá opraviť, konflikt sa dá riešiť a neistota nemusí rozhodnúť zaňho.
Zdroje: International Journal of Environmental Research and Public Health, Paediatrics & Child Health, Self-Determination Theory, Theory and Research in Education
(KAM)
