Seriál Stranger Things môže byť pre dospelých účinným nástrojom, ako sa úprimne rozprávať s tínedžermi o ich duševnom zdraví.
Stranger Things je jedným z najpopulárnejších sci-fi seriálov súčasnosti. Dokázal oživiť módu 80. rokov, vinylové platne a syntetizátorovú hudbu. Seriál zároveň zmenil spôsob, akým sú pre mladé publikum vyrozprávané príbehy. Kombinácia hororu, dospievania a tém duševného zdravia vytvorila spoločný jazyk pre rôzne generácie – tínedžerov, rodičov i pamätníkov minulých rokov. Seriál sa stal nielen zábavou, ale aj referenčným bodom v diskusiách o traume, priateľstve a odolnosti v modernej kultúre. Zdroj: iStock/Michael Mulkens
Okrem monštier a nostalgie za 80. rokmi oslovuje seriál Stranger Things mladých ľudí najmä preto, lebo rozpráva príbehy, ktoré sú im dôverne známe, napríklad príbehy o pretrvávajúcej traume, hľadaní identity a sile priateľstiev, ktoré im pomáhajú čeliť strachu.
Tým, že seriál premieňa vnútorné prežívanie na viditeľné monštrá, ponúka silnú metaforu na rozhovor o traume, identite a odolnosti. Práve preto môže byť Stranger Things užitočným nástrojom, ako sa s tínedžermi rozprávať o ich duševnom zdraví.
Obrátený svet ako metafora neviditeľných strachov
V seriáli je Obrátený svet (z angl. Upside Down) temným zrkadlom mestečka Hawkins – svetom, kde hrozby silnejú v tichu, tajnostiach a vo vyhýbaní sa problémom. Funguje ako obraz neviditeľných a nespracovaných skúseností, hanby či úzkostného úniku pred nepríjemnými pocitmi.
Vyhýbanie sa síce môže krátkodobo znížiť strach, no z dlhodobého hľadiska často udržiava príznaky posttraumatického stresu a bráni zotaveniu. Výskumy ukazujú, že potláčanie myšlienok a vyhýbanie sa spúšťačom môže zvyšovať závažnosť symptómov posttraumatickej stresovej poruchy (PTSD).
Trailer k finálnej sérii Stranger Things. Zdroj: Youtube/Netflix
Ako čeliť strachu a nezutekať pred ním
Jedným z najúčinnejších spôsobov, ako zmierniť príznaky traumy, je postupné a bezpečné vystavovanie sa obávaným spomienkam, pocitom alebo situáciám. Takzvané expozičné terapie, napríklad kognitívno-behaviorálna terapia zameraná na liečbu traumy (TF-CBT) alebo dlhodobá expozícia, prinášajú dospievajúcim i dospelým preukázateľné zlepšenie.
Stranger Things tento princíp dramaticky ilustruje. Hlavní hrdinovia dokážu poraziť zlo až vtedy, keď sa mu prestanú vyhýbať a postavia sa mu zoči-voči.
Aj tínedžeri zažívajú svoje vlastné „upside down“ momenty, teda chvíle, keď sa cítia zahltení, zahanbení alebo majú chuť stiahnuť sa do seba. Úlohou dospelých nie je tieto pocity zľahčovať, ale najprv ich uznať a pomenovať.
Potom môžu citlivo nasmerovať mladého človeka k malým podporným krokom smerom k tomu, čo je ťažké, či už ide o rozhovor, spomienku, alebo prezentáciu pred triedou. Namiesto úniku tak vzniká priestor na rast, odvahu a zvládanie strachu.
Tvárou v tvár hanbe
Útoky Vecnu, zápornej postavy z Obráteného sveta, stelesňujú hanbu a sebakritiku. Jeho hlas zosilňuje tie najtemnejšie vnútorné súdy postáv: Max počuje obvinenia v súvislosti so smrťou Billyho, Eleven znovu prežíva zlyhania a pocit, že nedokázala ochrániť svojich blízkych.
Seriál externalizuje vnútorné boje a zviditeľňuje stratégie zvládania. Na fotografii je herečka Millie Bobby Brownová, ktorá stvárnila Jedenástku (Eleven) s telekinetickými a telepatickými schopnosťami. Zdroj: Wikimedia
Hanba a nadmerná sebakritika pritom úzko súvisia so psychickou nepohodou dospievajúcich a so zvýšeným rizikom problémového správania. Výskum ukazuje, že zručnosti ako prehodnotenie situácie (reappraisal) či sebasúcit pomáhajú znižovať náchylnosť na hanbu a zlepšujú schopnosť držať emócie pod kontrolou.
Seriál tieto vnútorné boje dostáva do popredia a robí stratégie zvládania viditeľnými. Mladým ľuďom môžete pomôcť tým, že im pripomeniete, že drsný hlas v ich hlave nie je to, kým sú. Je to len myšlienka podobná tyranovi, ktorému sa dá vzdorovať. Skúste sa spýtať: „Čo by si povedal kamarátovi na tvojom mieste?“ Alebo sa opýtajte: „Aký malý krok ti pomôže k lepšej sebakontrole?“
Premeňte hanbu na niečo, čomu môžu čeliť, nie na niečo, čím sú.
Hudba ako záchranné lano
Maxino použitie piesne Running Up That Hill od Kate Bushovej na prelomenie Vecnovej moci je živým príkladom zmyslového ukotvenia (grounding). Ide o stratégiu, pri ktorej sa človek počas psychickej tiesne vedome opiera o zmyslové podnety – hudbu, pohyb, dotyk či vône –, aby sa vrátil do prítomného okamihu. Tínedžeri môžu tento nástroj jednoducho napodobniť, keď ich zaplaví úzkosť alebo nepríjemné spomienky.
Výskumy ukazujú, že aktivity založené na hudbe podporujú reguláciu emócií a techniky ukotvenia pomáhajú zmierňovať flashbacky aj úzkosť. Dospelí môžu mladým ľuďom pomôcť „uzemniť sa“ napríklad jednoduchým cvičením – pomenovaním piatich vecí, ktoré vidia, štyroch, ktorých sa dotýkajú, troch, ktoré počujú, dvoch, ktoré cítia, a jednej veci, ktorú môžu ochutnať.
Dobrou pomôckou môže byť aj vytvorenie vlastného Vecnovho playlistu – zoznamu piesní, zvukov, textúr či vôní, ku ktorým sa môže mladý človek vrátiť vždy, keď úzkosť náhle zosilnie.
Vplyv na každodenný život
Will po úniku z Obráteného sveta síce prežije, no jeho utrpenie sa tým nekončí. Seriál jeho traumu zobrazuje prostredníctvom telesných a emočných prejavov. V prvej sérii vyvráti do umývadla slizkého tvora, čím signalizuje, že je stále prepojený s Obráteným svetom, v ktorom sa infikoval juvenilnou formou demogorgona, dravého humanoidného tvora charakteristického hlavou pripomínajúcou roztvorený mäsožravý kvet plný zubov, dlhými končatinami a schopnosťou cestovať dimenziami. Taktiež neustále cíti prítomnosť Mind Flayera, teda gigantickej pavúkovitej bytosti z tieňa a temnej hmoty s kolektívnym vedomím, ktorej cieľom je zničiť svet, či náhle stuhne počas školských udalostí a výletov. Hoci je fyzicky v bezpečí, jeho telo a myseľ akoby uviazli v stave ohrozenia.
Takéto zobrazenie presne vystihuje posttraumatické príznaky: spomienky sa vracajú, panika prepuká nečakane a pocit bezpečia sa neobnoví automaticky len preto, že nebezpečenstvo pominulo. Trauma často pretrváva dlho po udalosti, ktorá ju spôsobila.
Max po smrti svojho brata Billyho zasa stelesňuje komplikovaný smútok a pocit viny preživších. Uzatvára sa do seba, riskuje a jej reakcie typu bojuj alebo uteč sú čoraz výraznejšie. Keď sa stane terčom Vecnu, vidíme, ako sa môže neodžitý smútok premeniť na ochromujúci strach. Vyhýbanie sa bolesti a neustále premýšľanie o strate pritom utrpenie často ešte zosilňujú.
Max, ktorú v seriáli hrá Sadie Sinková, stelesňuje komplikovaný smútok a vinu preživšieho po smrti niekoho blízkeho.
Zdroj: Wikimedia
Podobne ako Will a Max, tak aj niektorí tínedžeri prežívajú dlhodobé flashbacky, paniku, vyhýbanie sa situáciám či pocity viny. Ak tieto príznaky narúšajú každodenný život, je dôležité uvažovať o odbornej pomoci. TF-CBT a expozičné prístupy patria medzi overené a účinné liečby posttraumatických ťažkostí u dospievajúcich.
Priateľstvo ako ochranný štít
V seriáli nejde len o monštrá a paralelné svety. V samotnom jadre je Stranger Things príbehom o priateľstve. Vernosť partie a ich spoločné rituály vytvárajú oporu proti osamelosti a strachu. Hranie Dungeons & Dragons, pravidelné hlásenia cez vysielačky či spoločné jazdy na bicykloch fungujú ako sieť bezpečia v chaotickom svete.
Keď stratí Eleven svoje schopnosti, priatelia sa zomknú, aby ju ochránili. Keď Vecna prekľaje Max, reagujú spoločne – hudbou, plánovaním a vzájomnou podporou. Seriál tak ukazuje, že bremeno strachu sa dá niesť ľahšie, keď naň človek nie je sám.
Seriál je v samotnej podstate príbehom o priateľstve. Zdroj: Netflix
Výskumy potvrdzujú, že podporné vzťahy medzi rovesníkmi v ranom dospievaní sú spojené s lepším duševným aj fyzickým zdravím. Takáto podpora zlepšuje zvládanie záťaže, pocit šťastia a sebaúctu a zároveň u mladých ľudí znižuje osamelosť a depresívne príznaky.
Dospelí môžu poukázať na to, ako sa postavy v seriáli delia o bremená a navzájom sa chránia. Učitelia a rodičia môžu pomôcť tínedžerom v budovaní pocitu spolupatričnosti vytváraním priestoru pre kluby, skupinové záujmy, herné večery či rodinné rituály. Pocit prepojenia znižuje vnímanie hrozby a pomáha tlmiť stres v škole aj mimo nej.
Zdroje: Journal of Anxiety Disorders, Comorbidity Guidelines, Heliyon, Mindfulness, Psychology of Music, Lifeline, Dialogues in Clinical Neuroscience, Bereavement Care, Issues in Mental Health Nursing, Current Opinion in Psychology
(RR)
