Pred 100 rokmi zomrel architekt Antonio Gaudí. Chrám Sagrada Familia bol jeho celoživotným dielom

Sagrada Familia patrí medzi dominanty Barcelony. Gaudí však zhotovil aj ďalšie diela, ktoré dnes tvoria podobu katalánskej metropoly.

Katalánska Barcelona, európska metropola s jedinečnou polohou pri pobreží Stredozemného mora neďaleko francúzskych hraníc, vďačí za svoju podobu aj architektovi Antonimu Gaudímu (1852 – 1926), jednému z najvýznamnejších predstaviteľov modernizmu, ktorý svojím rozsiahlym dielom prispel k rozvoju architektúry a stavebnej techniky na prelome 19. a 20. storočia.

Aj dnes, teda 100 rokov po jeho smrti, pokračuje stavba chrámu Sagrada Familia (Chrámu Božej rodiny), jeho najslávnejšieho diela.

Sedem stavieb pod ochranou UNESCO

Dnes sa Gaudího meno spája predovšetkým so spomínaným chrámom Sagrada Familia, ktorý je dominantou Barcelony podobne, ako je Eiffelova veža dominantou Paríža. Výnimočné sú však aj ďalšie projekty nesúce Gaudího charakteristický rukopis, ktoré sa nachádzajú v Barcelone a jej okolí. Nejde pritom len o budovy. Gaudí realizoval svoju víziu i v návrhoch záhrad, v sochárstve a v ostatných dekoratívnych umeniach.

Sedem stavieb Antonia Gaudího sa v súčasnosti nachádza na Zozname kultúrneho dedičstva UNESCO. Sú nimi Park Güell, Palác Güell, Casa Milá, Casa Vicens, Gaudího dielo na fasáde Narodenia a v krypte La Sagrada Familia, Casa Batlló a krypta v Colonia Güell.

Všetky diela majú spoločný eklektický a jedinečný štýl charakteristický pre Gaudího tvorbu. Hoci vznikli v období označovanom ako secesia, nemožno ich jednoznačne zaradiť do tohto umeleckého štýlu. Gaudího umelecký jazyk bol totiž svojský a jedinečný. „Používa mnoho historických rysov, predovšetkým stredovekých a arabských, ktoré majú v Španielsku svoju tradíciu. Gaudí ich však kombinoval do vlastných tvarov a v mnohých smeroch je jediným architektom prvej štvrtiny 20. storočia, ktorý dosiahol celkom moderný štýl,“ píše historička Mary Hollingsworthová v knihe Architektura 20. století.

Príroda ako predloha

Antonio Gaudí sa narodil v katalánskom meste Reus (niekde sa uvádza aj mestečko Riudoms, kde mala rodina letné sídlo) v provincii Tarragona 25. júna 1852. Jeho otec a starý otec boli remeselníci a venovali sa spracovávaniu kovov.

Originalita spočíva v návrate k originálu. Antonio Gaudí

Z prameňov o jeho živote vieme, že mal krehké zdravie, a preto trávil veľa času mimo školy. Chvíle si krátil pozorovaním prírody, ktorá sa mu stala najväčšou inšpiráciou. „Pri pohľade na kvetináče obklopené vinicami a olivovníkmi, oživené kotkodákaním sliepok, spevom vtákov a bzukotom hmyzu, s pohorím Prades v pozadí, som zachytil tie najčistejšie a najkrajšie obrazy prírody, ktorá je pre mňa vždy učiteľkou.“ Známy je aj jeho výrok: „Originalita spočíva v návrate k originálu.“ Tým originálom bola pre Gaudího práve príroda v celej svojej rozmanitosti a kráse.

Talent, ktorý nezostal bez povšimnutia

V roku 1870 odišiel Gaudí študovať architektúru do Barcelony. Jeho talent nezostal dlho bez povšimnutia. V čase, keď v roku 1878 končil štúdium, mal už za sebou početné spolupráce na projektoch svojich profesorov.

Logickým vyústením tak bolo založenie vlastného architektonického štúdia. Na rozdiel od svojich učiteľov, ktorí ešte zostávali verní tradíciám historizujúceho štýlu, bol Gaudího prístup k architektúre novátorský. Svoju víziu mohol realizovať aj vďaka priateľstvu s priemyselníkom a mecénom umenia Eusebim Güellom, s ktorým ho v roku 1883 zoznámil jeden z jeho profesorov Joan Martorell. Güell sa stal Gaudího hlavným patrónom.

Prvou Gaudího zákazkou bola práve slávna Sagrada Familia. V roku 1883 ho oslovil Joan Martorell s ponukou, aby pokračoval v projekte, ktorý sa začal v roku 1882. Chrám Božej múdrosti sa stal pre Gaudího celoživotným dielom a v neskorších rokoch tiež akýmsi útočiskom pred svetom. O chráme Sagrada Familia však neskôr.

Zrod katalánskeho modernizmu

Gaudí žil a tvoril v Barcelone v druhej polovici 19. a v prvej štvrtine 20. storočia. Barcelona aj celé Katalánsko v tom období prežívali hospodársky a kultúrny rozkvet. Kým sa zvyšok Španielska vyrovnával s ekonomickými problémami po strate kolónií na Kube, v Portoriku a na Filipínach, Barcelona prosperovala vďaka rozvíjajúcemu sa priemyslu a rastúcemu počtu zámožných obyvateľov.

Počiatky Gaudího kariéry sú spojené práve s katalánskou buržoáziou a s bohatými mecénmi, ako bol Güell. Bohatí priemyselníci oplývali majetkom a sebavedomím, ktoré vystavovali na obdiv aj prostredníctvom architektúry. Toto všetko bolo živnou pôdou pre rastúcu národnú hrdosť Kataláncov. Bol to začiatok Renaixança, oživenia katalánskych tradícií a národnej kultúry. Mecéni umenia z bohatých vrstiev uprednostňovali katalánskych umelcov, najmä však architektov, ktorí mali vlastný štýl. Barcelona sa odela do šiat modernizmu, ktorý bol inšpirovaný prírodou a katolicizmom.

Toto bol aj prípad Gaudího a hoci v jeho tvorbe nachádzame princípy štýlu Art Nouveau, v mnohom jeho tvorba predznamenáva expresionizmus.

Palác Güell a Park Güell

Príkladom raného obdobia Gaudího tvorby je Casa Calvet (1898 – 1900) v barokovom štýle, ktorá je najkonzervatívnejším z jeho diel. V ďalšom z projektov raného obdobia už Gaudí popustil uzdu fantázii.

Palác Güell (katalánsky Palau Güell) už nesie charakteristické znaky Gaudího tvorby. Architekt ho navrhol pre priateľa Eusebiho Güella a jeho rodinu. Palác sa nachádza v štvrti Rambla v centre Barcelony. Po prvýkrát tu Gaudí použil vstupný portál v tvare parabolického oblúka a tiež charakteristické komíny, ktoré vynikajú použitím farieb, vzorov a tvarov. Sochársky poňaté komíny neskôr Gaudí použil aj pri iných projektoch.

Rovnako ako fasádu premyslel architekt aj interiéry, ktoré majú dômyselný systém osvetlenia a vetrania, čo je dôležité najmä v lete. Interiéry zdobia obklady a zariadenia z ušľachtilých materiálov, stĺpy z lešteného mramoru, zložité konštrukcie stropov a obloženie zo vzácnych drevín.

Začiatkom 20. storočia poveril Güell Gaudího ďalším projektom, tentoraz odlišného charakteru a mimo centra mesta. Dnes slávny Park Güell, obľúbené miesto týčiace sa nad strechami Barcelony, mal byť pôvodne obytnou štvrťou, ktorá mala vyrásť na mieste pôvodného parku. Nakoniec z projektu pre chýbajúce financie zostal iba park, ktorý bol sprístupnený v 20. rokoch 20. storočia. Dnes patrí medzi najoriginálnejšie a najnavštevovanejšie miesta Barcelony.

Najkrajšími miestami parku sú strážny domček pri vstupe, farebný drak Pytón, stĺporadie a dlhý múr zdobený technikou trencadís (v katalánčine trencadís, čiže rozbitý). Ide o mozaikovú techniku, pri ktorej sa používajú úlomky rozbitej keramiky, dlaždíc, porcelánu alebo skla, ktoré sa skladajú do dekoratívnych vzorov na povrchoch budov, lavičiek, sôch či fontán. Gaudí ju vo veľkom využíval vo svojich dielach, najmä v Parku Güell a na budovách ako Casa Batlló.

Meštianske domy: Casa Batlló

Jedna z Gaudího najvýznamnejších stavieb je Casa Batlló (1904 – 1906). Josep Battló i Casanovas, bohatý textilný priemyselník, zadal Gaudímu objednávku na prestavbu obytného domu v centre mesta.

Výsledkom umeleckej slobody, ktorú mal Gaudí v prípade prestavby, je neskutočná fasáda pripomínajúca kožu draka. Motív draka sa objavuje aj na streche, balkóny umelec poňal ako benátske masky. Dom vyniká aj farebnosťou. Gaudí použil modrú a zelenú – farby stredomorskej krajiny.

Meštianske domy: Casa Milá (La Pedrera)

Obdobie Gaudího kariéry, keď bol „dvorným architektom“ barcelonskej buržoázie, uzatvára Casa Milá (1906 – 1912), koncipovaná skôr ako moderná než modernistická budova. Budovu na honosnom Passeig de Gracia navrhol pre svojho priateľa, ktorým bol Pere Milá.

Stavbu poňal Gaudí opäť ako monumentálne umelecké dielo. Vlnitá kamenná fasáda stavby sa podľa mnohých Barcelončanov ponášala na kameňolom, aj preto dostal dom prezývku La Pedrera (kameňolom). Vzhľad dotvárajú charakteristické kované balkónové zábradlia a fantastické komíny.

Chrám Sagrada Familia

Ako to už v dejinách býva, nový štýl zvykne poprieť svojho predchodcu. To, čo bolo oslavované pre svoju modernosť a inakosť, stráca časom lesk. Začiatkom 20. storočia, presnejšie v roku 1906, sa začali ozývať hlasy, podľa ktorých bol modernistický štýl dekadentný až gýčovitý, a preto volali po zmene.

Zmena zasiahla aj Gaudího. V roku 1912, keď ukončil práce na Casa Milá, sa stiahol do úzadia. Plne sa sústredil na projekt Sagrada Familia, ktorému sa venoval od roku 1883. Presťahoval sa do svojho ateliéru v chráme a ponoril sa do práce a asketického života. Takto sa tento hlboko veriaci katolík, ktorý začínal ako architekt ľudu a naplno žil prácou pre buržoáziu, nakoniec stal tým, koho niektorí definujú ako architekta Boha. Gaudí zámerne navrhol chrám tak, aby bol o niečo nižší než vrch Montjuïc (približne 177 m), pretože podľa neho by nemalo ľudské dielo prevyšovať Božie stvorenie.

Gaudí naprojektoval stavbu ako päťloďový chrám s pôdorysom v tvare latinského kríža. Klenby stredovej lode majú výšku 45 metrov, strechu nesie 36 naklonených stĺpov. Aj tu badať inšpiráciu prírodou – Gaudí koncipoval stavbu ako chrám v tvare lesa. Stĺpmi dosiahol Gaudí odľahčenie stien, ktoré sú vďaka tomu tenšie, čo je princíp, ktorý využívali aj stavitelia gotických katedrál.

Na fasádach zobrazil Gaudí príbeh Krista a jeho rodiny. Tento monumentálny projekt sa nepodarilo Gaudímu dokončiť. V čase, keď zomrel, bola ukončená fasáda Narodenia Pána a prvá zvonica sv. Barnabáša.

Projekt zamestnával Gaudího do konca života. Hovorí sa, že ku koncu života žil architekt ako akýsi pustovník. Čo bolo príčinou tohto stavu sa presne nevie. Jedna z teórií hovorí, že bol za tým smútok zo straty blízkych. Keď ho jedného dňa cestou do kostola nešťastnou náhodou zrazila električka, ľudia ho vraj nespoznali a považovali ho za žobráka. Zraneniam nakoniec podľahol v nemocnici. Aj keď na sklonku života žil v ústraní, odišiel s poctami a prišli sa s ním rozlúčiť davy ľudí.

Sagrada Familia a súčasnosť

Duch Antonia Gaudího je prítomný v Barcelone aj dnes. Chrám Sagrada Familia sa tento rok vo februári dočkal ďalšieho kroku smerujúceho k jeho dokončeniu. Na vrchol hlavnej veže bola umiestnená ďalšia časť monumentálneho kríža, ktorý meria 17 metrov na dĺžku a 13,5 metra na šírku. V súčasnosti meria Sagrada Familia 172,5 metra.

Výstavba, ktorá sa začala v roku 1882, by mala pokračovať ešte približne desať rokov.

Zdroj: casabatllo.es (1, 2), sagradafamilia.org, UNESCO, Wikipedia (1, 2)

• Hollingsworth, M.: Architektura 20. století, Columbus 1993, str. 20 – 28
• Klöcker, H.: Merian Live – Barcelona, Travel House Media GmbH, München 2007
• Jaso, M.: Antoni Gaudí a Eusebi Güell: Tvorivé priateľstvo architekta s priemyselníkom. In: Historická revue 5/2026, str. 6 – 18
• Parkyn, N.: Sedemdesiat zázrakov architektúry – Úžasné stavby a príbehy ich vzniku, Vydavateľstvo SLOVART, Bratislava 2003, str. 68 – 71

(zh)