Z princípov, ktoré mali slúžiť na ochranu záujmov USA pred európskymi mocnosťami, sa postupom času stal aj mocenský nástroj.
Karikatúra z roku 1896 od Victora Gillama. Symbolická postava strýka Sama stelesňujúca americkú vládu stojí medzi európskymi veľmocami (Veľkou Britániou, Francúzskom, Nemeckom, Španielskom a Portugalskom) a Nikaraguou a Venezuelou. Zdroj: Wikimedia Commons
Princípy Monroeovej doktríny, na ktorú sa v súčasnosti odvoláva aj americký prezident Donald Trump a jeho administratíva, formuloval pred viac ako 200 rokmi piaty prezident Spojených štátov amerických James Monroe (1758 – 1831). V čase, keď princípy formuloval ako súčasť siedmej výročnej správy o stave Únie adresovanej americkému kongresu 2. decembra 1823, sa USA formovali a zameriavali skôr na svoju suverenitu. Samotný názov Monroeova doktrína sa začal používať až neskôr, a to od roku 1850.
O čom je teda Monroeova doktrína, ktorej princípy sa tiahnu americkou zahraničnou politikou ako červená niť?
Piaty prezident USA
O prezidentovi Monroeovi sa píše ako o štátnikovi. Tento právnik, diplomat a otec zakladateľ bol členom Demokraticko-republikánskej strany. V rokoch 1817 až 1825 bol piatym prezidentom Spojených štátov amerických.
„James Monroe sa stal prezidentom ako jeden z najkvalifikovanejších mužov, ktorí kedy zastávali túto funkciu. V jeho životopise figurovala služba v revolučnej vojne, v kontinentálnom kongrese a v Senáte Spojených štátov. Monroe bol tiež guvernérom Virgínie, zastával viacero diplomatických funkcií a bol dvakrát členom kabinetu. Jeho úspech ako politika bol výsledkom tvrdej práce a vyrovnaného a premysleného správania. Bol známy svojou integritou, úprimnosťou a prívetivou povahou a na ľudí, s ktorými sa stretol, zapôsobil svojou skromnosťou. Ako prezident viedol Monroe krajinu prechodným obdobím, v ktorom sa odvrátila od európskych záležitostí a zameral sa na domáce problémy USA,“ píše o prezidentovi Monroeovi Daniel Preston z University of Mary Washington.
Portrét Jamesa Monroea z roku 1816. Zdroj: Wikimedia Commons
Historické pozadie
V čase, keď prezident Monroe v roku 1823 sformuloval svoje myšlienky, boli USA pomerne mladou krajinou. Nezávislosť od Veľkej Británie získali 4. júla 1776, keď Kongres prijal Deklaráciu nezávislosti USA. Veľká Británia uznala nezávislosť USA až v roku 1783 podpisom Parížskej mierovej zmluvy. Ešte v roku 1815 sa uskutočnila posledná bitka medzi americkou armádou a britskými jednotkami pri meste New Orleans, ktorá sa niekedy označuje za druhé potvrdenie nezávislosti.
V tom istom roku utrpel v Európe Napoleon porážku v bitke pri Waterloo. Na starom kontinente sa konal Viedenský kongres (1814 – 1815), ktorý mal nastoliť nové usporiadanie mocenských pomerov v Európe a zabezpečiť mier a stabilitu.
Niektorým štátom Latinskej Ameriky sa medzičasom podarilo vybojovať nezávislosť od Španielska alebo Portugalska alebo sa o ňu práve usilovali. Začína sa éra imperializmu.
Monroeova doktrína
V roku 1823, keď James Monroe sformuloval svoju správu o stave Únie, sa USA zameriavali predovšetkým na svoju suverenitu. Veľká časť severoamerického kontinentu ešte nepatrila do Únie, ktorá v tom čase pozostávala z 24 štátov.
V 19. storočí Spojené štáty ešte nedisponovali dostatočnou vojenskou silou, aby zabránili európskej intervencii na americkom kontinente. Keďže však európske zasahovanie ohrozovalo nielen americké, ale aj britské záujmy, stalo sa tou silou, ktorá presadila Monroeovu doktrínu vyhlásenú USA práve britské Kráľovské námorníctvo. Za týmto zdanlivým paradoxom sa ukrýval prozaický dôvod, Briti chceli udržať Španielsko a iné európske mocnosti mimo Latinskej Ameriky. Pre americký ľud bola Monroeova doktrína symbolom americkej hegemónie v západnej hemisfére, ktorou Spojené štáty jednostranne definovali svoje práva a záujmy.
Monroe vo svojej správe formuloval princípy, na základe ktorých vymedzil sféru amerických záujmov voči európskym vplyvom. Základnou myšlienkou bolo zabrániť ďalším kolonizačným pokusom alebo politickému zasahovaniu európskych mocností na západnej hemisfére, ktorú Spojené štáty považovali za priestor svojho strategického záujmu. Spojené štáty zároveň vyhlásili, že nebudú zasahovať do vnútorných záležitostí európskych krajín ani do existujúcich európskych kolónií.
Päť základných bodov Monroeovej doktríny
- Existujú dve politické sféry: Starý svet a Nový svet (celý americký kontinent, v ktorom plánujú USA hrať hlavnú úlohu).
- USA nemajú záujem zasahovať do európskych konfliktov.
- Ak by však niektorá z európskych mocností zasiahla do „americkej hemisféry“, „považovali by sme to za nebezpečné pre náš mier a bezpečnosť“. Tento bod sa týka politického zasahovania, ale predovšetkým rozšíreného alebo nového koloniálneho vplyvu Európanov v takzvanom Novom svete.
- Európania by mali rešpektovať nezávislosť mladých štátov Severnej a Južnej Ameriky.
- Na oplátku USA rešpektujú zachovanie ešte existujúcich kolónií.
Nástroj imperialistickej politiky
Z princípov, ktoré mali slúžiť na ochranu záujmov USA pred európskymi mocnosťami, sa postupom času stal i mocenský nástroj.
V roku 1865 USA uplatnili doktrínu, aby vyvinuli diplomatický a vojenský tlak s cieľom podporiť mexického prezidenta Benita Juáreza. Táto podpora umožnila Juárezovi viesť úspešné povstanie proti cisárovi Maximiliánovi, ktorého na trón dosadila francúzska vláda.
Politická karikatúra s názvom The Pull of the Monroe Magnet (Ťah Monroeovho magnetu) s kritickým pohľadom na expanzívnu politiku USA a Monroeovu doktrínu. Autorom karikatúry je Udo J. Keppler, americký politický karikaturista, ktorý ju publikoval 13. augusta 1913 v magazíne Puck. Zdroj: Wikimedia Commons
V roku 1904, teda takmer o 40 rokov neskôr, rozšíril prezident Theodore Roosevelt (1858 – 1919) doktrínu o tzv. Rooseveltov dodatok (Roosevelt Corollary). Išlo o reakciu na nestabilnú situáciu v Latinskej Amerike spôsobenú dlhmi niektorých štátov voči európskym krajinám. Hrozilo, že Európa zasiahne vojensky, aby si vynútila splácanie. USA chceli zabrániť návratu európskeho vplyvu do Ameriky. Roosevelt vyhlásil právo Spojených štátov uplatňovať „medzinárodnú policajnú moc“ na potlačenie „chronických protiprávnych konaní“. V praxi to znamenalo, že ak bol štát v Latinskej Amerike nestabilný alebo neplatil dlhy, USA mali právo zasiahnuť a zabezpečiť poriadok.
Kým posolstvo Monroeovej doktríny malo za cieľ udržať európske mocnosti mimo západnej pologule, Roosevelt posilnil jej význam, aby tak zdôvodnil zasahovanie Spojených štátov do iných krajín západnej hemisféry. Už čoskoro sa Monroeova doktrína stala hlavným nástrojom na uplatňovanie mocenskej a expanzionistickej politiky USA v Latinskej Amerike i v Karibiku. Túto logiku, posvätenú Monroeovou doktrínou, USA uplatňovali aj v 20. storočí a právo na ňu, ako ukazujú nedávne udalosti vo Venezule, si nárokujú aj v 21. storočí.
Trump a Donroeova doktrína
V súčasnosti sa na logiku a princípy Monroeovej doktríny odvoláva tiež Donald Trump a jeho administratíva. Americký prezident ňou obhajuje zahraničnopolitické smerovanie a záujmy USA. Všetko, čo sa deje na západnej pologuli, spadá podľa tejto logiky do sféry vplyvu USA, či už z bezpečnostných, geopolitických, alebo ekonomických dôvodov. V tomto duchu ju rozšíril o tzv. Trumpov dodatok (Trump Corollary): „Dnes moja administratíva s hrdosťou potvrdzuje tento sľub v rámci nového Trumpovho dodatku k Monroeovej doktríne: Americký ľud – nie cudzie národy ani globalistické inštitúcie – bude vždy kontrolovať svoj vlastný osud na našej pologuli.“
Monroeova doktrína je v tomto prípade užitočná a pomáha presadzovaniu politiky v duchu hesla America First. Samozrejme, aj tu, ako vo všetkom, sa aj princípy Monroeovej doktríny podriaďujú tomu, čo chce prezident Trump. Aj odtiaľ pramení nové označenie Donroe doctrine. „Takzvaná Donroeova doktrína sa prejavuje ekonomickým tlakom, odmeňovaním spriaznených lídrov, trestaním odporcov a najväčšou vojenskou prítomnosťou v regióne za posledné desaťročie,“ píše portál ČT24.
Prezident USA Donald Trump a minister zahraničných vecí Marco Rubio sledujú priebeh vojenskej operácie USA vo Venezuele z klubu Mar-a-Lago v Palm Beach na Floride v sobotu 3. januára 2026. Zdroj: Wikimedia Commons
Vojenská operácia vo Venezuele a žiadané Grónsko
Najnovšie sa Monroeova doktrína skloňuje aj v súvislosti s americkou vojenskou operáciou vo Venezuele. Čakajú podobné zásahy i ďalšie krajiny v sfére amerického vplyvu? Prezident Trump sa už vyjadril na adresu Kolumbie, ktorú podľa neho vedie „chorý človek, ktorý rád vyrába kokaín a predáva ho do USA“. Situácia vo Venezuele sa dotýka tiež Kuby, s ktorou majú USA dlhodobo napäté vzťahy. Kuba dováža časť ropy práve z Venezuely a výpadok dodávok by mal za následok výpadky elektriny a zhoršenie hospodárskej situácie. Minulý týždeň sa minister zahraničných vecí USA Marco Rubio, ktorého rodičia sú kubánski emigranti, vyjadril na adresu Kuby: „Keby som žil v Havane a bol by som členom vlády, aspoň trocha by som sa obával.“ Donald Trump pritvrdil a kubánskemu vedeniu poslal výhražný odkaz, že Kuba by mala uzavrieť dohodu, kým nie je neskoro.
To, že sa Donald Trump riadi vlastnými zákonmi, dokazuje príklad Grónska patriaceho pod Dánsko, na ktoré by si USA podľa zásad Monroeovej doktríny nemali nárokovať. USA však svoj nárok na Grónsko obhajujú tým, že ho potrebujú pre svoju bezpečnosť (a medzi riadkami aj pre cenné zeme), a tak postupne zosilňujú tlak na ostrov. Spomína sa odkúpenie, ale i vojenský zásah.
Ako sa nakoniec situácia vyvinie, nevedia vzhľadom na nepredvídateľnú povahu amerického prezidenta povedať ani skúsení analytici. Pravdepodobne však aj v tomto prípade zvíťazí právo silnejšieho. „Od jej zavedenia v priebehu storočí doktrína suverenity prezidenta Monroea chránila americký kontinent pred komunizmom, fašizmom a zahraničným zasahovaním a ako 47. prezident Spojených štátov amerických som hrdý na to, že môžem znovu potvrdiť túto osvedčenú politiku. Od nástupu do úradu som agresívne presadzoval politiku mieru prostredníctvom sily, ktorá uprednostňuje Ameriku,“ píše Donald Trump 2. decembra 2025 na stránke Bieleho domu.
Zdroj: National Archives, Time, Wikipedia, ČT24, gilderlehrman.org, whitehouse.gov, millercenter.org, GEO
(zh)
