Poznáte míľniky a legendárnych víťazov v storočnej histórii zimných olympijských hier?

Pri príležitosti zimných olympijských hier Milano Cortina 2026 si pripomenieme niektoré okamihy zo storočnej histórie zimnej olympiády.

Hoci nás slávnostné otvorenie zimných olympijských hier Milano Cortina 2026 čaká dnes 6. februára 2026, najväčší športový sviatok sa začal už v stredu prvými súťažami v curlingu.

Po sedemdesiatich rokoch sa tohtoročná zimná olympiáda vracia do legendárneho strediska zimných športov Cortiny d’Ampezzo. Súťaže budú prebiehať nielen tam, ale aj v 420 kilometrov vzdialenom Miláne, ako aj v ďalších vybraných lokalitách na severe Talianska. Hry, ktoré na seba kladú veľké nároky v oblasti udržateľnosti – viac sa dočítate v článku Olympiáda v ére klimatickej zmeny: Podarí sa organizátorom dodržať záväzok ochrany prírody? -, potrvajú do 22. februára 2026.

Sto rokov zimnej olympiády

Horská obec Cortina d’Ampezzo hostí zimné olympijské hry po druhýkrát v ich storočnej histórii. Ak chceme byť presní, od prvej olympiády, ktorá sa konala po prvýkrát v roku 1924 vo francúzskych Alpách, ubehlo 102 rokov. Za ten čas sa konalo 24 zimných olympiád, pričom tohtoročná je 25. v poradí.

Zhrnúť všetky nezabudnuteľné okamihy v dejinách zimných olympijských hier, ktorých bolo subjektívne aj objektívne mnoho, by vydalo na knihu. Za sto rokov svojej existencie sa zimné olympijské hry rozrástli v oblasti športových disciplín, počtu zastúpených krajín aj súťažiacich športovcov. Zvýšil sa aj počet žien.

Prinášame vám niektoré z míľnikov, ktoré uvádza aj oficiálna stránka Medzinárodného olympijského výboru. Medzi nimi si pripomenieme aj úspechy československých a slovenských športovcov.

1924: Chamonix a prvá zimná olympiáda

Najväčšie zimné športové podujatie na svete sa začalo v januári 1924 vo francúzskom alpskom mestečku Chamonix na úpätí vrchu Mont Blanc ako Týždeň zimných športov VIII. olympiády. V tom čase išlo ešte o súčasť olympijských hier v Paríži. V roku 1926, počas 25. zasadnutia Medzinárodného olympijského výboru v Lisabone, boli hry v Chamonix vyhlásené za prvé zimné olympijské hry.

Na vtedajšie pomery sa hry skončili úspechom, prišlo si ich pozrieť 10 004 platiacich divákov. Atléti súťažili v piatich športoch – v rýchlokorčuľovaní, krasokorčuľovaní, jazde na boboch, ľadovom hokeji a severskom lyžovaní – a v 14 disciplínach. Okrem krasokorčuľovania boli všetky kategórie mužské. Zastúpenie žien bolo v porovnaní s dneškom mizivé – z celkového počtu 294 atlétov bolo 281 mužov a len 13 žien. Na porovnanie na aktuálnych zimných olympijských hrách budú tvoriť ženy 47 percent športovcov, pôjde tak o zimnú olympiádu s najvyváženejšou účasťou žien a mužov v histórii.

Prví víťazi

Historicky prvým víťazom zimných olympijských hier sa stal Američan Charles Jewtraw, ktorý zvíťazil v rýchlokorčuľovaní na 500 metrov. Vynikajúci individuálny výkon podal Fín Clas Thunberg, ktorý v piatich súťažiach v rýchlokorčuľovaní získal päť medailí, z toho tri zlaté. Rakúšanka Herma Plancková-Szabóová, päťnásobná majsterka sveta v krasokorčuľovaní, vyhrala zlato. Medzi mužmi sa presadil Gillis Grafström zo Švédska, ktorý si zopakoval svoj úspech zo VII. hier v Antverpách v roku 1920. Len pre zaujímavosť: krasokorčuľovanie je najstarším zimným olympijským športom, v ktorom sa súťažilo už od roku 1908.

V hokeji sa kanadskému tímu podarilo v prvých troch zápasoch streliť 85 gólov bez toho, aby inkasoval jediný gól. Kanada vyhrala turnaj so 122 gólmi, pričom inkasovala len tri góly. Americkému skokanovi na lyžiach Andersovi Haugenovi bolo odobraté tretie miesto pre chybu vo výpočte. Svojej medaily sa dočkal po päťdesiatich rokoch v roku 1974 ako 83-ročný.

1928: Druhé zimné olympijské hry v St. Moritzi

Niektoré zo zimných olympiád sa uskutočnili na tom istom mieste dvakrát. Príkladom je švajčiarske stredisko St. Moritz, ktoré zimnú olympiádu hostilo v rokoch 1928 a 1948. Ďalšie mestá, ktorým sa to podarilo, sú rakúsky Innsbruck (v rokoch 1964 a 1976), americký Lake Placid (1932 a 1980) a v tomto roku aj Cortina d’Ampezzo.

Zimná olympiáda v roku 1928 v St. Moritzi je druhá v poradí a zároveň prvá, ktorá sa konala na inom mieste ako letné hry. Po prvýkrát sa na hrách zúčastnila aj delegácia z Ázie, konkrétne z Japonska. Medzi disciplíny bola zaradená nová sánkarská disciplína skeleton, ktorá si získala veľkú obľubu u divákov.

Najmladšou víťazkou sa stala len 15-ročná Sonja Henieová z Nórska, ktorá vyhrala súťaž žien v krasokorčuľovaní. Jej rekord ako najmladšej víťazky individuálnej súťaže vydržal 74 rokov. Henieová bola mimoriadne úspešná, stala sa desaťnásobnou majsterkou sveta a trojnásobnou olympijskou víťazkou. Reputáciu jej však pokazili sympatie, ktoré prejavila Adolfovi Hitlerovi.

Povojnové obdobie a rozvoj hier

Po vynútenej pauze zapríčinenej druhou svetovou vojnou sa dejiskom hier stal v roku 1948 opäť St. Moritz. Hry sa do dejín zapísali aj ako Hry obnovy (Spiele der Erneuerung), ktoré celému svetu ukázali, že olympijská myšlienka prežila aj napriek hrôzam vojny.

Na týchto hrách sa ešte súťažilo v skeletone, potom táto disciplína na dlhé desaťročia vypadla z programu zimných hier. Najúspešnejším účastníkom hier sa stal Francúz Henri Oreiller – získal dve zlaté medaily a jednu bronzovú z alpského lyžovania. Tím ČSR vedený kanadským Slovákom Mikeom (Matejom) Bucknom, skončil druhý v ľadovom hokeji po Kanade.

V roku 1952 na ZOH v Osle sa bežecké lyžovanie stalo treťou športovou disciplínou po krasokorčuľovaní a alpskom lyžovaní, v ktorej mohli súťažiť aj ženy. V rámci zimných olympijských hier v Osle sa po prvýkrát zapálil olympijský oheň.

1956: Cortina d’Ampezzo a prvý priamy prenos

Zimné olympijské hry v Cortine d’Ampezzo v roku 1956 vstúpili do dejín ako prvé zimné hry, ktoré sa vysielali naživo v televízii v západnej a strednej Európe. Prvým priamym televíznym prenosom v Československu zo zahraničia bola tretia tretina hokejového zápasu ZSSR – Švédsko, vysielaná 27. januára 1956 od 23.00 hod. Priamy prenos si však mohol dovoliť sledovať len zlomok obyvateľstva ČSSR, keďže v tom čase bolo v Československu len asi 30 000 televízorov.

Malé talianske mestečko Cortina d’Ampezzo sa zviditeľnilo na mape sveta a počas konania hier sa jeho populácia zvýšila zo 6 000 na 50 000 obyvateľov. V Cortine d’Ampezzo po prvýkrát debutovali športovci zo ZSSR a získali viac medailí než ktorákoľvek iná krajina v histórii ZOH. Rakúšan Toni Sailer sa stal prvým mužom, ktorý vyhral všetky tri alpské lyžiarske disciplíny, obrovský slalom, slalom a zjazd v rámci jednej olympiády. Vyslúžil si tak prezývku der Blitz von Kitz (Blesk z Kitzbühlu).

Od šesťdesiatych rokov po deväťdesiate

Počas hier v americkom Squaw Valley v roku 1960 bol do olympijského programu zaradený biatlon, ale iba v mužskej kategórii; v rýchlokorčuľovaní mohli po prvýkrát súťažiť aj ženy. Po prvýkrát sa pri vysielaní hier použili spomalené zábery a premiéru mala počas slávnostného otvorenia olympijská hymna schválená v roku 1958. Pre vtedajšiu ČSSR priniesol striebro krasokorčuliar Karol Divín, ktorý aj napriek natrhnutému svalu na nohe podal skvelý výkon.

ZOH v Innsbrucku v roku 1964 priniesli prvé farebné televízne prenosy zo zimných olympijských hier, ako aj prvé antidopingové kontroly športovcov. Hokejové mužstvo ČSSR si zo ZOH v Innsbrucku donieslo bronz, o ktorý sa pričinili aj traja Slováci: brankár Vladimír Dzurilla, obranca František Gregor a útočník Jozef Golonka. ZOH v Innsbrucku boli aj olympijským debutom vtedy trinásťročného krasokorčuliara Ondreja Nepelu, najmladšieho účastníka.

Sánky mali premiéru v zjazde jednotlivcov aj dvojíc s disciplínami pre mužov aj pre ženy. Sánkari súťažili na inej dráhe ako bobisti, čo sa zmenilo v roku 1976 v Innsbrucku, kde sa všetky disciplíny po prvýkrát konali na rovnakej dráhe.

V roku 1968 sa zimné hry konali vo francúzskom Grenobli a otvoril ich vtedajší francúzsky prezident Charles de Gaulle. Novinkou boli dopingové kontroly po každom športe a povinná kontrola pohlavia pre ženy. Československý reprezentant Jiří Raška priniesol prvé zlato v dejinách reprezentácie ČSSR, ktoré získal v skoku na lyžiach zo stredného mostíka; na svoje konto si pripísal aj striebro na veľkom mostíku. Československí hokejisti doniesli striebro.

Prvé zimné olympijské hry v Ázii sa konali v Sappore v roku 1972. V americkom Lake Placid v roku 1980 sa pre nepredvídateľné počasie po prvýkrát použil umelý sneh.

Vráťme sa však ešte k ZOH v Sappore, ktoré boli najúspešnejšou olympiádou v dejinách ČSSR. Historický úspech dosiahol krasokorčuliar Ondrej Nepela, ktorý získal ako prvý Slovák v histórii zlatú medailu na ZOH pre ČSSR. Olympijského víťaza, trojnásobného majstra sveta a päťnásobného majstra Európy v roku 2000 vyhlásili in memoriam za najúspešnejšieho slovenského športovca 20. storočia. Pamätným sa stalo víťazstvo japonského tímu v skokoch na lyžiach, kde si Japonsko rozdelilo všetky tri medaily.

Zmenu v organizovaní zimných hier priniesol rok 1986, keď sa počas 91. zasadnutia Medzinárodného olympijského výboru rozhodlo, že sa letné a zimné olympijské hry rozdelia do samostatných štvorročných cyklov, počnúc rokom 1994.

Od deväťdesiatych rokov po súčasnosť

Modernizácia zimných olympijských hier priniesla do programu ďalšie disciplíny. Vo francúzskom Albertville sa v roku 1992 po prvýkrát predstavili disciplíny ako rýchlokorčuľovanie na krátkej dráhe, akrobatické lyžovanie a biatlon žien. Po prvýkrát sa zimné paralympijské hry konali priamo po zimných olympijských hrách v tej istej oblasti. Hokejová reprezentácia za ČSFR doniesla bronz. Jedným z mien, ktoré rezonovalo počas ZOH v Albertville, bol Talian Alberto Tomba, prezývaný La bomba pre svoj agresívny a rýchly štýl jazdy, ktorý obhájil titul v obrovskom slalome z Calgary v roku 1988. Najúspešnejšou účastníčkou ZOH v Albertville bola bežkyňa Ľubov Jegorovová zo Spoločenstva nezávislých štátov s tromi zlatými a dvoma striebornými medailami.

ZOH v Lillehammeri v roku 1994 sa po prvý aj posledný raz konali s dvojročným odstupom od predchádzajúcich hier. Hry v Lillehammeri boli tiež prvé, ktoré mali na zreteli aj ekológiu a udržateľnosť. Pravdepodobne išlo aj o reakciu na zimné hry v Albertville, ktoré vyvolali protesty ochranárov pre rozsah stavebných prác.

Snoubording bol zaradený medzi olympijské disciplíny na ZOH v Nagane v roku 1998. V tom istom roku slávil svoj návrat medzi olympijské disciplíny curling. Počas hier v Nagane mal premiéru ženský hokej a profesionálni hráči z NHL mali povolené štartovať na ZOH. Do dejín ZOH sa zapísal aj rakúsky lyžiar Hermann Maier. Išlo o jeho prvú olympiádu, počas ktorej prežil aj mimoriadne desivú nehodu. Napokon sa stal dvojnásobným olympijským víťazom a vyslúžil si prezývku Herminator.

Skeleton sa vrátil do olympijského programu v Salt Lake City v roku 2002, pričom predtým bol súčasťou hier len v rokoch 1928 a 1948, v boboch mohli po prvýkrát súťažiť aj ženy.

V roku 2014 nasledoval skok na lyžiach, čím sa severská kombinácia stala jedinou športovou disciplínou v programe zimných olympijských hier, ktorá pozostávala len z mužských disciplín.

Posledné zimné olympijské hry v Pekingu v roku 2022 sa zapísali do histórie aj tým, že sa Peking stal prvým mestom, ktoré usporiadalo letné aj zimné olympijské hry.

Najväčšie úspechy na ZOH v dejinách samostatného Slovenska

Prvá samostatná slovenská olympijská výprava sa predstavila na zimných olympijských hrách v Lillehammeri vo februári 1994.

Historicky prvú medailu na zimných olympijských hrách vybojoval pre samostatné Slovensko snoubordista Radoslav Židek. Na jubilejných XX. ZOH v Turíne v roku 2006 ju získal v novozavedenej disciplíne programu hier – v snoubordkrose. Nadviazal tak na šestnásť našich zimných medailistov z československej éry.

Vôbec najúspešnejšou zimnou olympiádou v dejinách samostatného Slovenska sa stali ZOH vo Vancouveri v roku 2010. Slovensko obsadilo v medailovom rebríčku krajín 17. miesto. Slovenská reprezentácia sa vrátila s tromi medailami, ktoré domov priniesli biatlonisti. Rodáčka z Ruska Anastasia Kuzminová triumfovala v pretekoch na 7,5 kilometra a bola druhá v stíhacích pretekoch na 10 kilometrov, k tomu ešte ôsma na 12,5 kilometra s hromadným štartom. Pavol Hurajt, ktorý získal v pretekoch na 15 kilometrov s hromadným štartom pôvodne bronz, sa po oficiálnej diskvalifikácii Jevgenija Usťugova v roku 2025, posunul na striebornú priečku.

Na zimných olympijských hrách v juhokórejskom Pchjongčchangu v roku 2018 sa Anastasia Kuzminová stala historicky najúspešnejšou slovenskou olympioničkou. K zlatu a striebru z Vancouveru v roku 2010 a k zlatu zo Soči v roku 2014 pridala ďalšiu zlatú a k nej aj dve strieborné medaily. S celkovým ziskom troch zlatých a troch strieborných medailí sa zaradila medzi najúspešnejšie biatlonistky v histórii ZOH.

Na zimných olympijských hrách v Pekingu v roku 2022 triumfovala naša lyžiarka Petra Vlhová, ktorá získala olympijskú medailu. Stala sa historicky prvou slovenskou reprezentantkou v alpskom lyžovaní. Presadila sa tak v športe, v ktorom tradične dominovali najmä rakúske, nemecké a americké športovkyne.

Ďalšie smerovanie zimných hier

Zimné olympijské hry prešli počas viac než storočia výrazným vývojom a zmeny, ktoré v priebehu desaťročí zaznamenali, odrážajú nielen spoločenské premeny, ale aj meniace sa podmienky prírodného a klimatického prostredia. V súčasnosti sa – najmä v kontexte klimatickej krízy – kladie čoraz väčší dôraz na udržateľnosť a ekologickú zodpovednosť. To, akú podobu bude mať budúcnosť najväčšieho športového podujatia, ukáže až čas.

Zdroj: olympics.com (1, 2), olympic.sk (1, 2), športky.sk, sportency.sk

Kruseová, Britta: Kronika olympijských hier 1896 – 1996, vyd. Fortuna Print, Bratislava 1996.

(zh)