Zažili ste niekedy pocit, že ste s kolegom pri spolupráci na projekte naladení na rovnakej vlne? Nový výskum ukazuje, že na neurologickej úrovni sme naozaj zosynchronizovaní.
Nový výskum ukazuje, že ľudia môžu byť synchronizovaní na neurologickej úrovni. Zdroj: iStock.com
Ľudia sú vysoko sociálne bytosti. V mnohých aspektoch nášho života sa spoliehame na spoluprácu, a to od komunikácie pomocou reči a udržiavania rytmu až po výchovu detí a prácu. Tímová práca, ako sa hovorí, pomáha realizovať sny.
Spolupráca vyžaduje dodržiavanie rovnakých pokynov a do určitej miery aj rovnaký spôsob myslenia. Ukázalo sa, že je to aj viditeľné – v priebehu milisekúnd – v meraniach mozgovej aktivity, keď dvaja ľudia spolupracujú na jednej úlohe.
Je však ťažké určiť, či táto synchronizácia vyplýva z jednoduchého faktu, že obaja pracujú na rovnakej úlohe, alebo či je to konkrétne preto, lebo pracujú spolu. Kognitívna neurovedkyňa Denise Moerelová z Western Sydney University v Austrálii viedla štúdiu, ktorá šikovne kontroluje tieto prepletené premenné, aby zistila, čo sa skutočne deje.
Synchronizovaní boli aj náhodne spárovaní ľudia
Účastníkov výskumu vedci rozdelili do 24 tímov. Každá dvojica musela spoločne rozhodnúť, ako bude triediť tvary s čierno-bielymi vzormi rôzneho kontrastu a veľkosti, ktoré sa objavovali na obrazovke počítača.
Tieto tvary museli roztriediť do štyroch skupín po štyroch, čo znamenalo vybrať dve charakteristiky: buď okrúhly, alebo hranatý tvar, vlnitý alebo rovný vzor, vysoký alebo nízky kontrast a malý alebo veľký vzor.
Dvaja členovia tímu mohli počas tejto fázy komunikovať a spolupracovať, ale po tom, čo sa dohodli na pravidlách, pokračovali bez komunikácie, pričom každý z nich sa pozeral na obrazovku počítača, na ktorej sa zobrazoval spoločný pracovný priestor na triedenie tvarov. Občas si mohli robiť prestávky a rozprávať sa.
Počas fázy spolupráce bez komunikácie zaznamenávali elektroencefalogramy (EEG) ich mozgovú aktivitu, aby sledovali, do akej miery sa zosúladila. Výskumníci však porovnali aj údaje EEG medzi dvojicami, čo prinieslo zaujímavé výsledky.
V priebehu prvých 45 až 180 milisekúnd po zobrazení tvaru vykazovali všetci účastníci experimentu podobnú mozgovú aktivitu a všetci riešili rovnakú úlohu.
Po 200 milisekundách sa však táto aktivita začala líšiť. Mozgová aktivita zostala zosúladená v rámci párov, ale nie v rámci celej skupiny. Toto zosúladenie sa v priebehu experimentu zintenzívňovalo a páry sa stali synchronizovanejšími ako tímoví kolegovia, pričom ich spoločné pravidlá sa v priebehu experimentu posilňovali.
Tento jav bol výrazne vyšší v údajoch o skutočných pároch v porovnaní s náhodne spárovanými ľuďmi, ktoré predtým nespolupracovali, ale ktorých údaje boli spárované na účely porovnania, pretože náhodou dodržiavali podobné pravidlá.
Napríklad dve rôzne dvojice sa mohli rozhodnúť triediť tvary na kruhy alebo štvorce a na vlnovité alebo rovné vzory. Keď sa však porovnala mozgová aktivita jednej osoby z každej dvojice, ich posilnené zosúladenie bolo oveľa slabšie než zosúladenie so spoluhráčmi.
Tieto výsledky znamenajú, že silné zosúladenie mozgovej aktivity skutočných dvojíc pravdepodobne nie je spôsobené konkrétnym systémom, na ktorom sa dohodli počas úlohy. Niečo na spoluprácu s ďalším človekom, s ktorým daná osoba vytvorila systém, malo konkrétny vplyv.
„Výsledky zdôrazňujú, že sociálne interakcie hrajú ústrednú úlohu pri formovaní neurálnych reprezentácií v ľudskom mozgu,“ uvádzajú autori. Táto metóda nám môže pomôcť pochopiť, ako fungujú skupinové spolupráce, komunikácie a rozhodovania.
Zdroj: PLOS Biology
(RR)
