Tínedžer vydržal nespať neuveriteľných 11 dní a 25 minút. Prekonal tak svetový rekord a stal sa prvým človekom v histórii, ktorý vydržal nespať najdlhšie obdobie na svete.
Prvých pár dní Randy zvládal bdieť takmer bez problémov. Zdroj: Wikimedia
Randy Gardner nebol závislý od adrenalínu ani žiadny vedec hľadajúci prelomovú štúdiu. Bol len obyčajným tínedžerom zo San Diega, ktorý, rovnako ako mnoho stredoškolákov, potreboval zaujímavý nápad na vedecký veľtrh.
Všetko sa to začalo v decembri v roku 1963, keď dvaja študenti zo San Diega dostali veľmi zvláštny nápad. Chceli vykonať vedecký experiment, pri ktorom by nespali tak dlho, ako by to šlo. Ich zistenia poskytli pohľad na to, čo sa deje v našom mozgu, keď spíme.
Randy Gardner mal len sedemnásť rokov, keď ho jeho kamarát Bruce McAllister presvedčil, aby otestoval, ako dlho vydrží nespať. Randy to skúsil a vydržal nespať neuveriteľných 11 dní a 25 minút. Prekonal tak svetový rekord a stal sa prvým človekom v histórii, ktorý vydržal nespať najdlhšie obdobie na svete.
Bruce McAllister, kamarát Randyho Gardnera, ktorý prišiel s týmto nápadom, chcel jednoducho vymyslieť unikátny projekt na vedecký veľtrh. Najskôr sa pohrávali s myšlienkou preskúmať vplyv nespavosti na paranormálne schopnosti. Keďže v tom čase nemohli vykonať tento experiment, pustili sa do súčasnej verzie experimentu.
V tom čase bol držiteľom svetového rekordu v najdlhšej bdelosti DJ z Honolulu, ktorý nespal 260 hodín, teda necelých 11 dní. Chceli ho prekonať.
O to, kto zostane bdieť, si hodili mincou. Vyhral Randy, avšak v konečnom dôsledku bolo jedno, kto vyhral, keďže Bruce plánoval zostať hore spolu s ním, aby mohol spoľahlivo merať výsledky. Bruce sa vyjadril, že boli mladí a hlúpi. Po troch nociach bez spánku na chvíľu zaspal a prebudil sa opretý o stenu, kde boli napísané poznámky namiesto zápisníka.
Nedokázal stáť na nohách
Časom si obaja tínedžeri uvedomili, že by im mal spánok monitorovať niekto tretí, preto si na pomoc zavolali Joea Marciana – ďalšieho priateľa. Krátko po tom, ako sa Marciano pridal, prišiel William Dement zo Stanfordovej univerzity, pravdepodobne jediný človek na planéte, ktorý sa zaoberal výskumom spánku.
Wiliam Dement sa neskôr stal emeritným profesorom, ale v roku 1964 začínal skúmať práve spánok. O experimente sa dočítal v novinách a chcel sa doň zapojiť. Dovtedy nikto netušil, či človek skutočne zomrie, ak nespí dlhší čas. To, čo sa začalo ako tínedžerský experiment, sa čoskoro stalo pozorne sledovanou vedeckou štúdiou, vďaka ktorej vieme, čo sa stane, keď ľudské telo nespí takmer dva týždne.
Prvých pár dní Randy zvládal bdieť v podstate bez problémov. Cítil sa celkom normálne, bol len trochu unavený, ako keby sa celú noc učil na skúšky. Mal výkyvy nálad, bol podráždený a nevedel sa sústrediť, ale nemal žiadne extrémne prejavy nespavosti.
Tretí a štvrtý deň cítil, že sa mu zhoršuje pamäť, uprostred vety strácal prehľad o svojich myšlienkach a dokonca aj základná matematika sa mu zdala extrémne náročná. Začal mať zvláštne poruchy videnia, akoby si jeden predmet pomýlil s niečím úplne iným. Mozog sa snažil udržať krok s realitou, zatiaľ čo spánková deprivácia si vyberala svoju daň.
Gardnerov spolužiak Bruce McAllister testuje počas experimentu jeho reakciu na ladičku. Zdroj: Wikimedia
Počas piateho a šiesteho dňa strácal svoje kognitívne schopnosti, mal problém tvoriť súvislé vety a rozprával úplne nezrozumiteľne. Okrem toho trpel intenzívnymi halucináciami, napríklad si predstavoval vzory, tiene, pohyby a predmety, ktoré v skutočnosti neexistovali. Hovoril s ľuďmi, ktorí existovali iba v jeho hlave. Zhoršoval sa jeho zmysel rozlíšiť, čo je skutočné a čo fikcia, stával sa dezorientovaným a trpel paranojou. Bolo to, akoby bol uväznený v bdelom sne, neschopný striasť sa bizarných a skreslených vnemov.
V záverečnej fáze Randy ledva stál na nohách. Mal extrémne zhoršené motorické zručnosti, napríklad sotva udržal ceruzku v ruke. Jeho reč bola nezrozumiteľná, jeho pozornosť bola nulová a nedokázal rozlíšiť realitu od predstavy. V tomto bode sa časti jeho mozgu na niekoľko sekúnd vypínali, čo viedlo k mikrospánkom. Oči mal otvorené, ale jeho mozog sa zúfalo snažil dopriať si pár chvíľ odpočinku, kedykoľvek to bolo možné.
Po 264 hodinách a 25 minútach bez spánku, teda po viac ako jedenástich dňoch, sa experiment skončil. Randy si šiel ľahnúť, spal v kuse viac ako štrnásť hodín, zobudilo ho až nutkanie ísť na toaletu. Keď sa prebudil, bol zmätený, ale našťastie experiment prežil. Mozog sa síce spamätal pomerne rýchlo, ale trvalo týždne, kým sa jeho telesné procesy – hladiny hormónov, pamäť aj nálady – vrátili do normálu. To však neznamená, že experiment nemal riziká. Nedostatok spánku môže spôsobiť smrť.
Vedci skúmali dlhodobé vedľajšie účinky nedostatku spánku na laboratórnych potkanoch, ktoré po nedostatku spánku do mesiaca uhynú. Okrem toho ľudia s fatálnou familiárnou insomniou, so zriedkavým dedičným ochorením, ktorí stratia schopnosť spať, môžu zomrieť do troch mesiacov. Navyše aj keď sa človek snaží zostať hore niekoľko dní, pravdepodobne sa uňho prejavia mikrospánky bez toho, aby si to všimol.
Zdroje: BBC, New Scientist, Doc Parsley´s Sleep Remedy, NPR, Nine
(RR)
