Bitka pri Moháči (1526) sa považuje za zásadný medzník vývoja strednej Európy a v najhlbšej miere uhorského kráľovstva.
Výjav zobrazujúci bitku pri Moháči. Litografia na papieri podľa maľby maďarského maliara Móra Thana z roku 1857. Zdroj: Wikimedia Commons/Árpád Mikó – Katalin Sinkó (ed.)
V čom spočíva jej historický význam, objasňuje historik doc. Mgr. Drahoslav Magdoško, PhD., pôsobiaci na Katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach (UPJŠ v Košiciach), ktorý sa venuje stredovekým dejinám.
„Bitka pri Moháči sa považuje za zásadný medzník vývoja strednej Európy a v najhlbšej miere uhorského kráľovstva. Spustila sériu ďalších udalostí, v dôsledku ktorých sa Uhorsko na jeden a pol storočia rozpadlo na tri osobitné celky – zvyšné Uhorsko, osmanské územie a Sedmohradské kniežatstvo,“ uvádza Drahoslav Magdoško a prízvukuje, že išlo o rozbitie dovtedajšej formy uhorskej štátnosti.
„Krajina, dlho patriaca k mocným aktívnym hráčom na stredoeurópskej politickej scéne, sa stala pasívnou arénou pre konfliktné strety domácich a hlavne externých aktérov. To malo dosah na bežný život všetkých vrstiev obyvateľstva.“
Zmena stredoeurópskych politických pomerov
Z dlhodobého hľadiska bolo tiež kľúčové, že nešťastné úmrtie mladého kráľa Ľudovíta II. pri Moháči viedlo k vymretiu vetvy Jagelovcov, vládnucej v Uhorsku a v českých krajinách, čo uvoľnilo oba tróny pre nástup rakúskych Habsburgovcov. „Prienikom Osmanskej ríše a vznikom rozsiahleho habsburského súštátia sa úplne zmenili stredoeurópske politické pomery, ktoré sa odvtedy po dve storočia niesli v znamení súperenia oboch mocností. Vďaka prináležitosti zostávajúcej časti Uhorska k habsburským územiam ale tento priestor zostal pevnou súčasťou západnej civilizácie,“ pripomína historik s tým, že práve zázemie v podobe ďalších krajín pod habsburskou vládou napokon umožnilo, že po 170 rokoch od bitky pri Moháči boli Osmania vytlačení z niekdajšieho celého uhorského územia. Habsburgovci potom určovali politický vývoj tejto časti Európy až do roku 1918.
Vplyv na územie dnešného Slovenska
A aký dosah mala moháčska katastrofa priamo na územie dnešného Slovenska? „Dosah na zvyšnú časť Uhorska, ktorú tvorilo z podstatnej časti práve územie súčasného Slovenska, bol viacstranný. Vyzdvihnúť možno prinajmenej dva aspekty. Prvý predstavovali časté vojenské konflikty. Vojna totiž nikdy nie je priaznivá pre život bežného obyvateľstva.
Nebojovalo sa permanentne, avšak viacero niekoľkoročných vojen sprevádzalo pustošenie pohraničia. Žiadna z oboch strán nepovažovala momentálnu hranicu za definitívne riešenie, s ktorým by sa natrvalo stotožnila. To sa podpísalo na veľkom vypätí ľudských a finančných zdrojov, čo prispelo k zaostávaniu populačného aj hospodárskeho vývoja za západnou Európou,“ ozrejmuje historik Drahoslav Magdoško.
Dodáva, že druhý aspekt bol pre územie dnešného Slovenska pozitívnejší. „V tom období išlo vlastne o jadro zostávajúceho Uhorska, kde sa koncentrovali štátne administratívne a vzdelávacie inštitúcie. Navyše Bratislava sa stala korunovačným mestom. V ranom novoveku silnie aj uvedomenie si slovenskej etnicity u časti šľachty a meštianstva.“
Krátka, ale zásadná bitka
Vráťme sa ešte k samotnej bitke pri Moháči, ktorá sa odohrala 29. augusta 1526. Vojsko uhorského a českého kráľa Ľudovíta II. vzdorovalo armáde osmanského sultána Sulejmana I. len necelé dve hodiny – niektoré zdroje uvádzajú iba 90 minút.
Ako je možné, že bitka, ktorá na dlhý čas zmenila podobu strednej Európy, trvala tak krátko? „Osmanská ríša bola v prvej polovici 16. storočia na vrchole vojenskej sily a územnej expanzie – súčasným slovníkom by sme ju mohli nazvať vtedajšou superveľmocou. V tom čase nebolo v strednej Európe štátu, ktorý by dokázal samostatne vzdorovať jej početnej a častými bojmi zocelenej armáde,“ vysvetľuje historik.
Nanešťastie hrozba útoku zo strany Osmanov nebola pre krajiny mimo Uhorska natoľko akútna, aby ich podnietila k spoločnej koordinovanej pomocnej akcii – v tomto ohľade nepomohol ani apel pápežov. „Populačne a finančne podstatne menej disponované uhorské kráľovstvo – na dôvažok oslabené vnútropolitickou krízou – preto v priamej konfrontácii nedokázalo Osmanom vzdorovať.
Slabá organizácia velenia sa prejavila aj v tom, že na bojisko nestihli dôjsť všetky bojaschopné jednotky. Uhorsko predtým po niekoľko generácií čelilo osmanskej hrozbe vďaka systému pevností na svojej južnej hranici.
Kolaps obrany však nastal už pred Moháčom. V roku 1521 sa totiž Osmanom podarilo dobyť najdôležitejšiu tamojšiu pevnosť Belehrad, čím sa im otvorila cesta dovnútra krajiny. Uhorsko sa pre úpadok ústrednej vlády, znesvárenú šľachtu, nízke finančné príjmy a neochotu iných krajín pre radikálnu pomoc nedokázalo adekvátne pripraviť na vpád osmanskej armády ani za nasledujúcich päť rokov.“
O výsledku samotnej bitky pri Moháči podľa Drahoslav Magdoška rozhodla predovšetkým viac než dvojnásobná početná prevaha osmanského vojska, kvalita jej elitného jadra v podobe dôkladne vycvičeného zboru janičiarov a účelnejšie využitie palných zbraní. „Uhorské velenie stavilo fakticky všetko na moment prekvapenia v podobe okamžitého mohutného útoku obrneného jazdectva. Aj osmanské kroniky ho opísali ako odvážny a prudký. Prerazil prvé osmanské línie, ale hlbšie postavení janičiari ho spoločne s delostrelectvom dokázali zastaviť. Velenie uhorského vojska nemalo iný plán. Situáciu hneď nato zhoršil postup početnej osmanskej ľahkej jazdy po krídlach, ktorý viedol k obkľúčeniu zvyšku uhorských oddielov. Rýchlosť víťazstva prekvapila aj samotného sultána. Pregnantne sa tým ukázal obrovský rozdiel vo vojenskej sile a vo velení, aký v tom čase existoval medzi oboma krajinami,“ uzatvára historik.
Zdroj: TS Filozofická fakulta UPJŠ v Košiciach
Autor: PhDr. Marián Gladiš, PhD.
(zh)
