Laure Bassiovej sa podarilo obhájiť svoje miesto na poli vedy, aby nakoniec získala profesúru v experimentálnej fyzike.
Portrét Laury Bassiovej pochádza z litografie A. di Lorenza. Zdroj: Wikimedia Commons. Titulný obrázok vytvorený pomocou ChatGPT/Canva
Pri príležitosti Medzinárodného dňa žien si pripomenieme prvú ženu, ktorá získala profesorský titul. Život fyzičky a filozofky „professoressy“ Laury Bassiovej bol pozoruhodný, najmä keď zoberieme do úvahy fakt, že pôsobila v 18. storočí.
Hoci na poli vedy nepriniesla prelomový objav, jej práca bola veľmi dôležitá. Svojou vytrvalosťou, tvrdohlavosťou a svojím nadšením pre vedu pomáhala meniť predstavy o tom, čo všetko ženy dokážu. Jej život môže byť inšpiráciou pre dnešné dievčatá a ženy, aby sa nebáli nasledovať svoje sny, venovať sa vede či vzdelaniu a presadzovať sa aj v oblastiach, ktoré boli dlho považované za doménu mužov.
Pozrite si
Zo života
Laura Bassiová sa narodila v roku 1711 do stredostavovskej rodiny právnika Giuseppeho Bassiho a jeho manželky Rosy Marie Cesariovej. Už ako malá vynikala intelektom a túžbou po poznaní.
Rodičia jej preto zabezpečili súkromné vzdelanie u kňaza Lorenza Steganiho, vzdialeného príbuzného. Neskôr ho nahradil rodinný lekár a profesor anatómie Gaetano Tacconi, vďaka ktorému získala základy z metafyziky, prírodnej filozofie a logiky.
Bol to práve Tacconi, ktorý ju uviedol do významných spoločenských kruhov Bologne 18. storočia. Na jednej spoločenskej udalosti sa len 20-ročná Laura stretla s kardinálom Prosperom Lambertinim (budúcim pápežom Benediktom XIV.). Ten, ohromený jej nadaním, sa postaral, aby jej bolo umožnené získať titul.
Druhá žena s doktorátom z filozofie
V marci 1732 bola len 21-ročná Laura Bassiová menovaná za čestnú členku mestskej akadémie vied. O mesiac neskôr predložila svoje dizertačné práce a získala titul v odbore filozofia, čím sa stala čestnou členkou Filozofického kolégia a stala sa druhou ženou na svete, ktorá získala doktorát z filozofie. Tou prvou bola talianska filozofka a matematička Elena Cornaro Piscopiová v roku 1687.
Doktorát si Bassiová prevzala s veľkou slávou na verejnom ceremoniáli v Palazzo Pubblico, zahalená do plášťa s hranostajom a ozdobená vavrínom a prsteňom. Počas toho sa uskutočnila aj jej prvá verejná prednáška v Archiginnasio, historickej budove v meste Bologna, ktorá bola od 16. storočia hlavným sídlom univerzity. Na tejto udalosti sa zúčastnili nielen univerzitní profesori a študenti, ale aj zástupcovia z politických, náboženských a zo spoločenských kruhov.
Vyobrazenie znázorňuje prvú verejnú prednášku Laury Bassiovej. Zdroj: Wikimedia Commons
Feministická propaganda
To, že bolo Laure umožnené vstúpiť do kruhov, ktoré boli v podstate vyhradené mužom, nebolo len zásluhou jej nadania a intelektu. Dá sa povedať, že bola správnym človekom na správnom mieste a v správnom čase. Bologna a najstaršia univerzita v Európe si týmto spôsobom chceli zabezpečiť aj pozornosť a prinavrátiť univerzite niekdajší lesk. V dnešnom ponímaní tak išlo o dobre premyslené PR, ktorým sa Bolonská univerzita prezentovala ako miesto vzdelanosti a pokroku.
V období 18. storočia Bolonská univerzita, ktorá ľpela na stredovekých tradíciách, stratila svoju prestíž. Mladá Akadémia vied, založená ako miesto moderného experimentálneho výskumu, stagnovala.
Hoci sa univerzita hrdila tým, že manželky, sestry a dcéry významných profesorov pôsobia ako učiteľky, išlo podľa autorky biografie o živote Bassiovej Beate Ceranskiovej len o akúsi feministickú propagandu. V skutočnosti Bassiovú vylúčili z verejného vyučovania, s výnimkou zvláštnych príležitostí, a namiesto platu, ako mali všetci ostatní profesori, jej univerzita udeľovala ročnú odmenu vo výške 500 lír.
„V protokole senátu, ktorý zaznamenáva jej menovanie za profesorku, je výslovne uvedené, že nemá vyučovať, pokiaľ jej to nenariadia nadriadení,“ uviedla Beate Ceranskiová.
Hoci Bassiová nepožívala výhody ako jej mužskí kolegovia, neodradilo ju to od toho, aby sa naďalej vzdelávala. Vďaka profesorovi experimentálnej fyziky Jacopovi Bartolomeovi Beccarimu z Istituto delle Scienze, ktorý bol súčasťou Bolonskej univerzity, sa oboznámila s prácou Isaaca Newtona. Matematik Gabriele Manfredi ju zasa zasvätil do tajov matematickej analýzy.
Klebety umlčala sobášom
Ako to už býva, našli sa i neprajníci, ktorí jej úspech závideli. Klebety, ktoré sa šírili aj medzi jej kolegami, sa rozhodla umlčať sobášom a v roku 1738 sa vydala za lekára a profesora fyziky Giuseppeho Verattiho, s ktorým ju spájali spoločné záujmy a vášeň pre vedu.
Mali spolu osem detí, len päť však prežilo detský vek. Medzi nimi bola i jediná dcéra Caterina, ktorá zomrela v kláštore vo veku dvadsať rokov bez toho, aby dosiahla vyššie vzdelanie.
V roku 1745, hneď ako Benedikt XIV. založil Accademia Benedettina s cieľom podporiť úspech Istituto delle Scienze, sa stala Bassiová jej členkou, hoci len ako náhradníčka.
Laboratórium Bassiovej-Verattiho
V období 18. storočia museli univerzitní profesori dodržiavať prísne pravidlá a učebné teórie stanovené cirkvou. Väčšiu voľnosť im, čo sa týkalo výskumu a prednášok, poskytoval Marsigliho inštitút vybavený laboratóriami, prírodovednými a umeleckými galériami a kvalitnou knižnicou. Mnohí pracovali v menšej miere aj doma.
Toto bol tiež prípad Laury Bassiovej a jej manžela. Obaja vyučovali doma. Od roku 1749 až do Laurinej smrti bolo ich laboratórium známe a navštevované najväčšími menami v meste i mimo neho (Lazzaro Spallanzani, Alessandro Volta, Leopoldo M. Caldani, Felice Fontana, Giambattista Beccaria, Jean-Antoine Nollet), a to až do tej miery, že senát, hoci naďalej držal Bassiovú mimo univerzity, niekoľkokrát zvýšil jej ročnú odmenu.
Prednášala o Newtonovi
Bassiová je považovaná za priekopníčku novej fyziky, ktorú vyučovala podľa Newtonovho diela Matematické princípy prírodnej filozofie (Philosophiae naturalis principia mathematica). Kurzy Newtonovej fyziky učila 28 rokov. Sústredila sa pritom na riešenie fyzikálnych problémov, štúdium a komentár Newtonovho diela, prípravu a predvádzanie experimentov a písanie vedeckých pojednaní: trinásť pojednaní o fyzike, jedenásť o hydraulike, jedno o mechanike, jedno o chémii a dve o matematike.
Profesorský titul
Až v roku 1776 sa Bassiová konečne dočkala patričného uznania, keď jej senát udelil profesorský titul v experimentálnej fyzike na Istituto delle Scienze.
Keď v roku 1778, teda ani nie o tri roky neskôr, zomrela, prevzal jej post opäť tradične muž. Po jej smrti pokračovalo v stopách jej úspechov len veľmi málo žien (Clotilde Tamboriniová a Maria Dalle Donneová). Mužskí kolegovia v inštitúcii založenej na mizogýnii vnímali ženské kolegyne ako hrozbu. S príchodom Napoleona a univerzitnými reformami v roku 1802 bola už i tak slabá a sporadická prítomnosť žien úplne vymazaná. Až na konci storočia sa mohol začať jej nesmelý, ale definitívny návrat.
Zdroj: Università di Bologna, Deutschlandfunk Kultur, Europeana, Hochschule Bonn-Rhein-Sieg, Brittanica, Techamania Science Center
(zh)
