Schopnosť rozprávať príbehy nepredstavuje len obyčajnú zábavu, ako tráviť voľný čas. Ide o dôležitý evolučný softvér a kľúčový nástroj na prežitie ľudského druhu.
Kolíska rozprávania: pri spoločnom ohni sa zrodila kultúra nášho druhu. Práve tu si naši predkovia pretvárali surovú realitu dňa na pútavé posolstvá, ktoré sa bezpečne dedili z generácie na generáciu. Zdroj: iStock.com/gmast3r
V dnešnej dobe nás príbehy obklopujú na každom kroku. Ráno čítame alebo počúvame správy. Následne pozeráme, kto pridal niečo nové na sociálne siete. V práci alebo v škole počúvame, čo majú nové naši známi. Večer si pustíme seriál alebo film. Pre moderného človeka je príbeh prirodzeným spôsobom, ako pochopiť svet, zabaviť sa a šíriť informácie.
Od Homo sapiens k Homo narrans
Veda zvyčajne definuje moderného človeka ako tvora rozumného. Sme v prvom rade mysliace bytosti. Z historického a komunikačného hľadiska sa však niekedy hodí aj iné označenie. Je ním Homo narrans, čo znamená človek rozprávajúci. Rozprávanie príbehov nepredstavuje iba obyčajný umelý doplnok. Nie je to len zbytočný výmysel, ktorým si krátime dlhé chvíle. Funguje ako nevyhnutná biologická podmienka prežitia.
Príbeh pôsobí doslova ako operačný systém ľudstva. Pomáha nám totiž chápať chaotickú realitu okolo nás. Slúži ako nástroj na jej prehľadné spracovanie. Tento špecifický softvér v našej hlave neustále spracováva surové dáta. Následne z nich vytvára zmysluplný a pochopiteľný obraz. Predstavuje tak dôležitý evolučný program na zvládanie každodenných nástrah.
Rozprávanie príbehov nás sprevádza aj pri takej banálnej činnosti, akou je pitie kávy. Práve v týchto momentoch využívame našu prirodzenú potrebu zdôveriť sa a hľadať porozumenie. Vyrozprávanie vlastného príbehu inému človeku nám prináša okamžitý pocit uvoľnenia a posilňuje v nás vedomie, že na svoje starosti nie sme sami. Zdroj: iStock.com/fizkes
Od sociálneho groomingu k pantomíme
Evolučný psychológ Robin Dunbar priniesol dôležitý teoretický poznatok. Svoju teóriu opísal v knihe Grooming, Gossip and the Evolution of Language, ktorá vyšla v roku 1996 vo vydavateľstve Harvard University Press. Fyzické čistenie srsti malo pre primátov oveľa väčší význam ako len zbavovanie sa škodcov. Táto aktivita slúžila opiciam najmä na upokojenie a utužovanie vzťahov v komunite. Jednotlivec však takto dokázal venovať čas len zopár ďalším jedincom denne.
Keď sa tlupy našich predkov zväčšovali, fyzický kontakt prestal stačiť na udržanie skupiny pohromade. Reč a príbehy túto činnosť u ľudí časom plne nahradili. Takýto slovný sociálny grooming umožnil spájať oveľa väčšie kmene. Vďaka klebetám a príbehom si mohli naši predkovia zrazu udržiavať vzťahy s desiatkami ľudí naraz bez fyzického dotyku.
Kognitívny most k zložitejšej komunikácii
Prechod od fyzického kontaktu k slovnému však prebiehal veľmi postupne. Dávni predkovia najprv využívali mimoriadne prepracovanú pantomímu. Zobrazovali ňou udalosti celým telom bez zložitej syntaxe. Syntax je súbor pravidiel, podľa ktorých dnes z jednotlivých slov skladáme zmysluplné vety. Pantomíma teda poslúžila ako taký kognitívny most.
Vývoj potom plynule postupoval od gesta k zvuku. K pohybom tela dávni ľudia postupne pridávali zvuky, z ktorých sa neskôr stali slová. Až nakoniec vznikol abstraktný príbeh. Zrazu dokázali hovoriť aj o veciach, ktoré sa nestávali priamo pred ich očami. Príbeh mohol opísať niečo, čo sa stalo v minulosti alebo na úplne inom mieste. Tento komunikačný pokrok zaistil predkom obrovskú výhodu. Dokázali si odovzdať životne dôležité informácie o potrave či hrozbách. Nemuseli pri tom vôbec riskovať vlastný život.
Pozrite si
Mechanika predstavivosti: hardvér, ktorý poháňa príbehy
Naša myseľ sa neustále snaží vniesť do sveta poriadok a zmysel. Mozog nepretržite triedi spomienky a domýšľa logické súvislosti tam, kde informácie chýbajú. Tieto procesy riadia špecifické fyzické štruktúry v našom mozgu. Hipokampus, čo je časť mozgu dôležitá pre pamäť, najprv zoraďuje udalosti do správnych sekvencií. Usporiada napríklad naše spomienky na to, čo sme robili od rána do večera.
V hlave máme však tiež špecifický režim, ktorý náš mozog prepína do iného stavu. V slovenčine tento systém poznáme ako sieť predvoleného režimu. Táto sieť sa aktivuje najmä vtedy, keď sa nesústredíme na vonkajšie úlohy. Zapína sa, keď sa zamyslíme, zasnívame počas dňa alebo len tak voľne premýšľame o živote. Práve preto sú príbehy také účinné. Dobre napísaný dej totiž našu sieť predvoleného režimu okamžite prebúdza. Táto sieť spája zdanlivo nesúvisiace informácie a poháňa predstavivosť.
Mentálne cestovanie v čase a empatia
Vďaka spolupráci týchto mozgových štruktúr dokážeme v mysli cestovať v čase. V praxi to funguje celkom jednoducho. V predstavách si napríklad prehráme situáciu, ako sme minule zmokli, lebo sme si zabudli dáždnik. Na základe tejto spomienky si hneď pozrieme predpoveď počasia. Ak vidíme pravdepodobnosť dažďa, dáždnik si pre istotu zbalíme. Človek tak dokáže v mysli bezpečne simulovať hrozby budúcnosti.
Príbehy zároveň trénujú teóriu mysle. Ide o schopnosť „čítať” zámery iných ľudí. Znamená to, že si vieme domyslieť, na čo iný človek asi myslí, čo asi cíti a prečo sa tak zachoval. Práve táto vlastnosť tvorí absolútny základ empatie. Empatia je naša schopnosť podeliť sa o svoje pocity a chápať pocity inej bytosti. Vďaka nej sa vieme s niekým emocionálne prepojiť, no stále si uvedomujeme vlastnú identitu. Empatia upevňuje sociálne väzby a pomáha nám pomáhať iným.
Univerzálny kód: monomýtus a hrdinova cesta
Príbehy, ktoré si kultúry hovorili v minulosti, aj tie, ktoré hýbu svetom dnes, vykazujú prekvapivo podobnú štruktúru. Americký vedec Joseph Campbell pôsobil ako profesor na Sarah Lawrence College v New Yorku. Práve tam v roku 1949 publikoval svoje najzásadnejšie dielo Hrdina tisícich tvárí. V ňom podrobne opísal teóriu monomýtu. Monomýtus je teória, podľa ktorej majú všetky veľké svetové mýty v jadre ten istý spoločný základ.
Jeho známa teória o hrdinovej ceste predstavuje univerzálnu šablónu pre väčšinu príbehov. Táto šablóna obsahuje kroky ako volanie dobrodružstva, skúšku plnú prekážok a návrat domov s novým poznaním. Túto dejovú kostru majú spoločné príbehy od starovekého Grécka po moderné komiksy. Nájdeme ju v starovekých bájach, v literatúre napríklad v Artušovských legendách. Sleduje ju Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha, ale aj Jana Eyrová, Zločin a trest, Malý princ alebo Alica v krajine zázrakov.
Objavuje sa vo väčšine filmových a seriálových žánrov. Sú to diela od štúdií ako Marvel a DC až po Disney či Pixar. Nájdeme ju v známych filmových sériách. Patria sem Harry Potter, Pán prsteňov, Star Wars, Duna, Krstný otec alebo Karate Kid. Cestu hrdinu sledujú tiež príbehy počítačových RPG hier. Je to napríklad The Witcher, Elden Ring alebo The Legend of Zelda.
Aj sofistikovaná detektívka Na nože sleduje starodávnu schému: záhadná smrť je volaním po dobrodružstve, vyšetrovanie sériou skúšok a finálne odhalenie vraha prináša uspokojivý návrat k poriadku, ktorý je zároveň zavŕšením vnútorného prerodu hlavných hrdinov. Zdroj: Knives Out © 2019, Lionsgate.
Psychologický návod na dospievanie
Táto štruktúra nepredstavuje žiadnu náhodu. Odzrkadľuje totiž psychologický rast a vývoj každého jedinca. Príbeh hrdinu slúži ako univerzálny návod na vnútorné posúvanie sa vpred. Učí nás úspešne prekonávať ťažké životné krízy a zvládať nečakané výzvy. Každý človek si v živote prechádza rôznymi verziami problémov s podobným fundamentálnym základom. My ľudia preto odjakživa tvoríme príbehy o tom, čo sami vo svojich životoch riešime a čo sa nás bytostne týka.
Vedecké štúdie síce upozorňujú na určitú kultúrnu zaujatosť monomýtu. Znamená to, že táto štruktúra lepšie sedí na západné, individualistické príbehy. Nemusí až tak presne platiť pre kolektívne mýty pôvodných prírodných kmeňov z rôznych kútov sveta. I keď sa kultúrne formy rozprávania líšia, náš mozog má prirodzený sklon usporadúvať informácie do príbehových štruktúr. Príbehy nám jednoducho pomáhajú prežiť a lepšie sa orientovať vo svete, nech už žijeme kdekoľvek.
Film Schindlerov zoznam ukazuje hrdinovu cestu na pozadí skutočných udalostí. Víťazstvo ľudskosti je v ňom jasným dôkazom, že schopnosť vybrať si dobro pred zlom je našou hlboko zakorenenou hodnotou. Zdroj: Schindler’s List © 1993, Universal Pictures
Neurochemický kokteil: biologický háčik
Ľudské telo reaguje na fiktívne deje skutočnými fyzickými zmenami. Môžeme pociťovať zrýchlený tep, potenie dlaní alebo stiahnutý žalúdok. Prežívame však aj skutočnú radosť, hlbokú ľútosť či ozajstné nadšenie. Príbehy v mozgu okamžite miešajú silný neurochemický kokteil. Keď súcitíme s hrdinom, mozog vylučuje oxytocín. Tento hormón posilňuje vzájomnú dôveru a empatiu. V realite nás to učí lepšie rozumieť motiváciám ľudí okolo nás. Fiktívne postavy nám nastavujú zrkadlo. Buď sme si s nimi podobní a cítime sa pochopení, alebo si vďaka kontrastu uvedomíme, že veci vnímame inak.
Stupňujúce sa napätie v deji spúšťa produkciu kortizolu. Stresový hormón okamžite zvyšuje našu pozornosť a ostražitosť. Úspešné rozuzlenie zápletky nakoniec prináša dopamínovú odmenu. Mozog vyplaví dopamín a my cítime úľavu, radosť z pochopenia a hlboké uspokojenie.
Fenomén seriálového maratónu
Tento silný neurochemický kolotoč dobre vysvetľuje naše moderné divácke návyky. Dokážeme napríklad sledovať za sebou idúce časti seriálu celé dlhé hodiny. Tak vzniká fenomén seriálového maratónu alebo nárazového pozerania. Samozrejme, nejde o jediný dôsledok tohto chemického procesu. Ľudia sa napríklad vedia ponoriť do dobrej knihy a zhltnúť ju bez prestávky na jedno posedenie.
Ľudský limbický systém, teda časť mozgu zodpovedná za emócie, nás totiž dokáže úplne vtiahnuť do deja. Väčšinou si podvedome uvedomujeme, že sledujeme len fikciu. Keď nás však kvalitne vystavaný príbeh pohltí, na určitej úrovni na to zabudneme. Náš mozog prežíva nebezpečenstvo na obrazovke alebo na stránkach knihy takmer ako skutočné ohrozenie. Divák alebo čitateľ tak zostáva plne sústredený na dej, kým sa zápletka definitívne nevyrieši.
Hoci sedíme v bezpečí, náš mozog bije na poplach. Emócie šoku zaplavujú naše telo skutočnými hormónmi. Kvalitne vystavaný príbeh nás takto drží v hrsti až do poslednej minúty. Zdroj: iStock.com/Drazen Zigic
Kultúrna DNA a Juan Oso: adaptácia v priamom prenose
Príbehy môžu fungovať ako živé organizmy. Historické príbehy odovzdávané z generácie na generáciu ústnym podaním sa neustále dynamicky prispôsobovali novému prostrediu. Generácie rozprávačov upravovali detaily, menili postavy a pridávali aktuálne ponaučenia. Dnes už ústne tradície nemajú takú silu, no príbehy naďalej adaptujeme napríklad v prespievaných hitoch či vo filmových remakoch.
Ako budujú príbehy kolektívnu identitu
Príbeh andského chlapca menom Juan Oso historickú adaptáciu jasne potvrdzuje. Ide o tradičnú povesť z prostredia Južnej Ameriky. Rozpráva o chlapcovi, ktorý sa narodil zo spojenia medveďa a unesenej ženy. Odborníci podrobne skúmali desiatky rôznych verzií tejto rozprávky. Miestni rozprávači v minulosti prevzali tento starý európsky mýtus o medveďom synovi. Do ich oblasti ho kedysi dávno priniesli španielski dobyvatelia.
Andskí obyvatelia si však cudzí mýtus šikovne upravili podľa svojich potrieb. Pôvodný dej obohatili o prvky politického odboja a odporu. Týmto spôsobom jasne reagovali na útlak a náročné životné podmienky. Kruté podmienky im predtým nastolili práve európski kolonizátori. Tento príklad výborne demonštruje obrovskú silu rozprávania pri vyrovnávaní sa s historickými traumami.
Samotné príbehy tu slúžia ako tvárny nástroj na budovanie kolektívnej identity. Ľudia si prostredníctvom nich definujú spoločné hodnoty a pohľad na svet. Jednotný naratív v tomto kontexte znamená práve túto spoločnú verziu pravdy, ktorej všetci veria. Vďaka nej sa utláčaná komunita cíti oveľa silnejšia a prepojenejšia.
Hoci hymna nemá klasický dej, nesie v sebe našu kultúrnu DNA a funguje ako skratka k nášmu spoločnému príbehu. Moment, keď sa ľudia zjednotia pri spoločnej symbolickej piesni, aktivuje v ich mozgu rovnaký operačný systém ako pri mýte o Juanovi Osovi. Táto moderná adaptácia sociálneho groomingu premieňa abstraktnú ideu národa na hmatateľný pocit bezpečia a príslušnosti. Zdroj: iStock.com/silverkblack
Temná strana: príbeh ako zbraň
My ľudia máme radi príbehy z mnohých rôznych dôvodov. Slúžia nám na zábavu, únik od reality, nadväzovanie priateľstiev i na sebapoznanie. Príbehy však neprinášajú iba solidaritu a pomoc v rámci komunity. Majú tiež svoju temnú a mimoriadne nebezpečnú stranu. Dajú sa použiť aj ako vysokoefektívne nástroje propagandy a manipulácie.
Racionálne kritické myslenie často okamžite ustupuje pred silnou emóciou. Keď v nás príbeh vyvolá silný strach, náš mozog v danej situácii nemá kapacitu overovať fakty. Naratív vytvorený manipulátorom veľmi ľahko vytvára nebezpečný mechanizmus my verzus oni. Príbeh dokáže kedykoľvek označiť inú skupinu ľudí za škodcov. Historická propaganda takto často cielene dehumanizovala menšiny.
V takom momente sa ukazuje odvrátená tvár našej biológie. Oxytocín, ktorý bežne podporuje dôveru, v tomto prípade posilňuje solidaritu len vnútri vlastnej skupiny. Zároveň však môže paradoxne prehlbovať nevraživosť a podozrievavosť voči skupine, ktorú príbeh vykreslil ako hrozbu. K „nepriateľom“ tak cítime len odpor. Príbeh sa teda rýchlo mení na nástroj rozdelenia spoločnosti.
Emocionálna pasca v reklamách
Na podobnom princípe, hoci v oveľa miernejšej forme, fungujú aj moderné reklamy. Reklamní tvorcovia tiež využívajú silné emócie a pútavé naratívy. Ich cieľom je obísť našu logickú úvahu. Snažia sa nás presvedčiť o kúpe produktu úplne bez kritického uvažovania. Keď sa emocionálne ponoríme do „príbehu“ v reklame, prestávame vnímať marketingový zámer. Dobrý reklamný odkaz nás emočne zasiahne a my nakupujeme oveľa impulzívnejšie.
Dobre vystavaný naratív nás dokáže zbaviť schopnosti objektívne posudzovať svet okolo nás. Keď nás dej či rozprávanie emocionálne pohltí, náš mozog prestáva preverovať pravdivosť faktov. Silné emócie vtedy dokážu dočasne ochromiť centrá zodpovedné za logické uvažovanie. Namiesto objektívnej analýzy len nekriticky prijímame pocity, ktoré v nás rozprávač vyvolal. V takom stave prijímame aj nepravdivé informácie, ak zapadajú do nášho citového rozpoloženia. Stávame sa tak ľahkým terčom pre niekoho, kto chce formovať naše názory. Zdroj: iStock.com/ArtemisDiana
Budúcnosť rozprávania
Prvé vizuálne príbehy kedysi zdobili steny pravekých jaskýň. Tieto maľby fungovali ako prvé externé úložiská dôležitých informácií. Nešlo však o nejakú pravekú knižnicu. Maľby slúžili skôr ako mnemotechnická pomôcka. Rozprávač stál pred maľbou a tá mu pomáhala vybaviť si časti dlhého mýtu, teda príbehu. Išlo vlastne o niečo podobné, ako keď si dnes príbeh zapíšeme na papier do poznámok. Keďže vtedy nemali ľudia jazyk ani písmo, pomáhali si kreslením obrázkov.
Od jaskynných malieb k sociálnym sieťam
Dnes sa rozprávanie uskutočňuje v obrovskom množstve rozličných foriem. Príbehy konzumujeme prostredníctvom kníh, celovečerných filmov, hudby či výtvarného umenia. Nachádzame ich v počítačových a spoločenských hrách, v reklamných spotoch a v novinových článkoch. Denne sa s nimi stretávame i v online komunikácii. Úplne novú kategóriu tvoria sociálne siete. Tam neustále skrolujeme a nasávame tisíce krátkych videí či statusov. Aj to sú predsa príbehy. Často sú síce krátke, bez hlbšej štruktúry a vytrhnuté z kontextu, no stále na nás nejako emocionálne pôsobia.
Príbehy kedysi dávno pomohli sformovať premýšľajúcich, komunikujúcich a súcitiacich ľudí. Podoby našich príbehov vždy presne zodpovedajú tomu, kde sa naša spoločnosť práve nachádza. Odrážajú to, čím si aktuálne prechádzame, ako žijeme a ako fungujeme. To, akým smerom sa naša spoločnosť vydá, nakoniec určí, ako budeme naše príbehy tvoriť a šíriť v budúcnosti.
Zdroje: WIREs Cognitive Science, Frontiers in Psychology, Frontiers in Psychology, Journal of Neuroscience, Humanities and Social Sciences Communications, Language Sciences
(KAM)
