Krajiny Perzského zálivu urýchľujú projekty, ktoré majú ropu dostať k svetovým moriam inými cestami. V hre sú nové aj rozšírené ropovody smerujúce k Stredozemnému a Červenému moru či Ománskemu zálivu.
Ropné čerpadlá v oblasti Hormuzského prielivu. Zdroj: iStock/Alones Creative
Na mape sveta pôsobí Hormuzský prieliv ako nenápadný pás mora medzi Iránom a Ománom. V najužšom mieste má 54 kilometrov, pričom lodná doprava využíva dva plavebné koridory široké približne 3,7 kilometra, medzi ktorými leží rovnako široká nárazníková zóna. Jeho význam je však neporovnateľný s jeho rozmermi. Spája Perzský záliv s Ománskym zálivom a Arabským morom, a teda aj niektorých z najväčších producentov ropy a zemného plynu so svetovými trhmi.
V roku 2025 prúdilo prielivom v priemere približne 20 miliónov barelov ropy a ropných produktov denne, čo predstavovalo asi štvrtinu svetového námorného obchodu s ropou. Americký energetický informačný úrad EIA (U.S. Energy Information Administration) uvádza pre prvú polovicu roku 2025 hodnotu 20,9 milióna barelov denne, približne 20 percent vtedajšej globálnej spotreby kvapalných ropných palív.
Aktuálne prebiehajúca kríza túto závislosť zmenila z bezpečnostného rizika na praktický problém. Obmedzenie dopravy cez prieliv zasiahlo exportérov vnútri Perzského zálivu a prinútilo producentov využívať alternatívne potrubia, zásoby a exportné terminály. IEA napríklad uvádza, že Saudská Arábia po narušení dopravy prudko zvýšila tok ropy cez svoj saudskoarabský ropovod Pipeline a export z červenomorského prístavu Janbú vzrástol z približne dvoch miliónov barelov denne pred konfliktom na viac ako päť miliónov začiatkom júna 2026.
Výsledkom je zrýchlenie plánov, o ktorých sa v niektorých krajinách diskutovalo už dávnejšie. Ako píše AP, v regióne je najmenej sedem veľkých ropovodných projektov, ktoré sú vo výstavbe, v plánovaní alebo predmetom diskusií. Ich spoločným cieľom je umožniť väčšej časti ropy dostať sa k Červenému moru, Stredozemnému moru alebo Ománskemu zálivu bez toho, aby musel tanker preplávať Hormuzským prielivom.
Irak chce dostať ropu až k Stredozemnému moru
Jedným z najambicióznejších projektov je obnovenie ropného koridoru medzi Irakom a Sýriou. V júli 2026 obe krajiny podpísali memorandum o spolupráci na obnove a rekonštrukcii iracko-sýrskeho ropovodu. Projekt má prepojiť irackú produkciu s pobrežím Sýrie a umožniť export cez Stredozemné more. Do technických a finančných prác sa má zapojiť medzinárodné konzorcium s účasťou amerických spoločností.
Plánovaná sieť je rozsiahlejšia než len obnovenie jednej starej rúry. Iracké plány počítajú s vytvorením strategického uzla v meste Hadítha na západe krajiny. Z juhu má k nemu smerovať ropovod z oblasti Basry a odtiaľ by sa mohla ropa rozdeľovať viacerými smermi – cez Sýriu do prístavu Báníjás pri Stredozemnom mori a ďalšou trasou smerom k tureckému Ceyhanu. Iracké ministerstvo ropného priemyslu už skôr uviedlo aj možnosť vetvy smerujúcej k jordánskej Akabe.
Projekt medzi Irakom a Sýriou má podľa oznámenia amerického ministerstva zahraničných vecí po obnove disponovať počiatočnou prepravnou kapacitou približne dva milióny barelov denne. Americká spoločnosť Chevron zároveň podpísala s irackou vládou dohody, z ktorých jedna sa týka investície do nového exportného ropovodu. Predstaviteľ spoločnosti označil vytvorenie ďalšej exportnej cesty z Iraku za významné z pohľadu energetickej bezpečnosti.
Realizácia však nebude okamžitá. Najnovšie informácie z augusta naznačujú, že pôvodný Kirkúk-Báníjás je natoľko poškodený a zastaraný, že namiesto jednoduchej opravy bude potrebná rozsiahla nová infraštruktúra. Podľa zdrojov citovaných agentúrou Reuters môže projekt stáť najmenej 15 miliárd dolárov a jeho realizácia bude trvať približne štyri roky. To dobre ilustruje rozdiel medzi politickým rozhodnutím vytvoriť alternatívnu trasu a skutočnou schopnosťou dopraviť ňou milióny barelov ropy denne.
Hormuzský prieliv spája Perzský záliv s Ománskym zálivom a Arabským morom. V roku 2025 ním prechádzalo približne 20 miliónov barelov ropy a ropných produktov denne. Nové ropovody majú časť exportu presmerovať k Stredozemnému a Červenému moru alebo do prístavov ležiacich za prielivom. Zdroj: Britannica
Saudská Arábia svoju obchádzku už má
Myšlienka obísť Hormuzský prieliv nie je nová. Saudská Arábia už desaťročia prevádzkuje systém East-West Crude Oil Pipeline, známy aj ako Petroline (na mape nižšie je vyznačená jeho trasa zelenou čiarou), ktorý vedie naprieč Arabským polostrovom z oblasti Abkaik k červenomorskému prístavu Janbú. V prípade problémov v Hormuzskom prielive tak môže časť produkcie presmerovať na opačnú stranu krajiny a tankery naložiť pri Červenom mori. Kríza v roku 2026 ukázala strategickú hodnotu tejto infraštruktúry v praxi.
Podľa správ z leta 2026 krajina zároveň zvažuje ďalšie rozšírenie kapacity tejto trasy. Diskutuje sa dokonca o tom, že by saudská potrubná sieť v budúcnosti mohla prijímať časť produkcie susedných štátov. Korporácia Kuwait Petroleum Corporation potvrdila rokovania so Saudskou Arábiou a so Spojenými arabskými emirátmi (SAE) o možnostiach, ako dostať kuvajtskú ropu k alternatívnym exportným cestám.
To je dôležité, pretože geografické možnosti štátov Perzského zálivu nie sú rovnaké. Saudská Arábia má pobrežie pri Perzskom zálive aj Červenom mori a SAE majú prístup k prístavu Fudžajra (v orig. Fujairahu) ležiacemu za Hormuzským prielivom. Kuvajt, Katar a Bahrajn sú však z hľadiska námorného exportu uzavreté vnútri Perzského zálivu. Ich tankery preto bez využitia potrubnej infraštruktúry susedov nemajú porovnateľnú obchádzkovú trasu.
Katar je špecifický ešte z jedného dôvodu: patrí medzi najvýznamnejších svetových exportérov skvapalneného zemného plynu (LNG). Podľa Medzinárodnej energetickej agentúry (IEA) bol v roku 2025 druhým najväčším exportérom LNG na svete a vyviezol viac než 112 miliárd kubických metrov. Približne 93 percent katarského exportu LNG pritom smerovalo cez Hormuzský prieliv. Spolu s exportom zo Spojených arabských emirátov predstavoval LNG prepravovaný touto cestou takmer pätinu celosvetového obchodu s LNG. Energetická bezpečnosť prielivu tak nie je iba otázkou ropy, ale aj medzinárodného trhu so zemným plynom.
Saudská Arábia môže časť ropy z východu krajiny prepraviť potrubím naprieč Arabským polostrovom do prístavu Janbú pri Červenom mori. Po narušení dopravy cez Hormuzský prieliv v roku 2026 vzrástol podľa dát IEA export z Janbú z približne dvoch miliónov barelov denne pred konfliktom na viac ako päť miliónov začiatkom júna. Zdroj: iStock/PeterHermesFurian
Spojené arabské emiráty stavili na Fudžajru
Významnou obchádzkou disponujú aj Spojené arabské emiráty. Ropovod Abu Dhabi Crude Oil Pipeline (na mape vyššie je vyznačená jeho trasa modrou čiarou) vedie z Habšanu (v orig. Habshan) do Fudžajry na pobreží Ománskeho zálivu, teda na východnej strane Hormuzského prielivu. EIA uvádza súčasnú kapacitu približne 1,8 milióna barelov denne. Fudžajra sa vďaka potrubiu, prístavným terminálom a zásobníkom stala strategickou poistkou proti prerušeniu dopravy v Hormuzskom prielive.
Aj Emiráty plánujú kapacitu ďalej navyšovať. EIA prišla s informáciou o novom ropovode, ktorý má dosahovať plánovanú kapacitu približne 1,5 milióna barelov denne, pričom má smerovať od exportného terminálu Džabal Dhanná (v orig. Jebel Dhanna) do Fudžajry. Mal by byť dokončený v roku 2027. V máji 2026 predstavitelia SAE oznámili urýchlenie projektu, pričom podľa vtedajších údajov bola výstavba približne v polovici.
Vo Fudžajre vybudovali Spojené arabské emiráty aj rozsiahlu podzemnú zásobáreň ropy s uvádzanou kapacitou 42 miliónov barelov, schopnú uchovávať tri druhy ropy. Ropovod, zásobníky a námorný terminál tak spolu vytvárajú systém, ktorý umožňuje oddeliť časť exportnej infraštruktúry od diania vnútri Perzského zálivu.
Ani po dokončení všetkých týchto projektov však Hormuzský prieliv nestratí význam. EIA odhadovala, že existujúce saudské a emirátske potrubia mohli pred krízou poskytnúť približne 4,7 milióna barelov denne obchádzkovej kapacity, zatiaľ čo prielivom pretekalo viac než 20 miliónov barelov denne. Nová infraštruktúra môže tento rozdiel výrazne zmenšiť, no vytvorenie úplnej náhrady za Hormuzský prieliv je technicky aj ekonomicky oveľa náročnejšie.
Prečo nestačí postaviť rúru
Ropovod môže na mape vyzerať ako čiara spájajúca dve miesta, v skutočnosti ide o rozsiahly hydraulický a energetický systém. Ropa musí prekonávať trenie v potrubí, výškové rozdiely a stovky až tisíce kilometrov vzdialeností, čo vyžaduje čerpacie stanice. Pri projektovaní treba počítať s priemerom potrubia, s tlakom, prietokom, vlastnosťami prepravovanej kvapaliny, koróziou, bezpečnosťou prevádzky a so zmenami teploty.
Korózia patrí k najvýznamnejším technickým problémom ropnej a plynárenskej potrubnej infraštruktúry. Môže prebiehať zvnútra aj zvonka potrubia a ovplyvňujú ju vlastnosti ocele, voda, soli, chemické zloženie média, teplota či mikroorganizmy. Rozsiahly vedecký prehľad z roku 2026 preto zdôrazňuje kombináciu vhodných materiálov, ochranných povlakov, katódovej ochrany, inhibítorov korózie a kontinuálneho monitorovania.
Bezpečnosť je dôležitá aj preto, že hoci sú havárie potrubí vzhľadom na množstvo prepraveného materiálu relatívne zriedkavé, ich následky môžu byť závažné. Odborný prehľad rizík potrubnej dopravy upozorňuje na možné straty produktu, požiare, poškodenie majetku, ohrozenie ľudí a environmentálne škody. Pri prevádzke sa preto využívajú kvantitatívne analýzy rizika, pravidelné inšpekcie a systémy preventívnej údržby.
Bezpečnú prevádzku ropovodov zabezpečujú čerpacie stanice, ventily, tlakové senzory a pravidelné kontroly stavu potrubia. Jedným z najväčších dlhodobých problémov je korózia, ktorá môže postupne znižovať hrúbku steny potrubia a zvyšovať riziko úniku. Zdroj: Wikimedia/Wilfra
Únik ropy spúšťa kaskádu ďalších problémov
Únik ropy z pevninského potrubia môže kontaminovať pôdu, povrchové vody aj podzemnú vodu. Vedecké modely environmentálneho rizika preto nezohľadňujú iba pravdepodobnosť poruchy, ale aj objem uniknutej látky, vlastnosti okolitej krajiny a citlivosť vodných či pôdnych ekosystémov. Výskum, publikovaný v časopise Process Safety and Environmental Protection, napríklad navrhol kvantitatívne indexy hodnotiace riziko kontaminácie pôdy a podzemnej vody pri haváriách pevninských potrubí.
Havárie majú aj klimatickú stopu, ktorá sa v bilanciách nemusí vždy plne prejaviť. Analýza amerických ropovodných havárií v rokoch 1968 až 2020, publikovaná v Scientific Data, vytvorila inventúru emisií skleníkových plynov spojených s takýmito udalosťami. Autori odhadli približne 720-tisíc ton CO₂ ekvivalentu pri haváriách zberných potrubí a približne 290-tisíc ton CO₂ ekvivalentu pri prenosových ropovodoch, pričom upozornili, že tieto emisie bývajú pri hodnotení uhlíkovej stopy ropných systémov prehliadané.
Environmentálna stopa však vzniká aj bez havárie. Potrubie treba vyrobiť, dopraviť a uložiť, počas prevádzky je potrebná energia na čerpanie a na konci životnosti vznikajú ďalšie materiálové a energetické náklady. Hodnotenie životného cyklu ropovodnej dopravy preto sleduje emisie od výroby materiálov cez stavbu a prevádzku až po vyradenie infraštruktúry. Štúdie ukazujú, že výslednú stopu výrazne ovplyvňuje najmä dĺžka, priemer a množstvo prepravovaného produktu.
Ropovody verzus tankery
Potrubná doprava má napriek týmto rizikám dôležitú výhodu: pri veľkých a stabilných objemoch je veľmi efektívnym spôsobom presunu ropy po pevnine. Odborná literatúra ju vo všeobecnosti považuje za jeden z najbezpečnejších a ekonomicky najefektívnejších spôsobov prepravy veľkých objemov ropy a ropných produktov na veľké vzdialenosti. To však neznamená, že je bez rizika. Skôr to znamená, že jej rizikový profil je iný než pri námornej či cestnej doprave.
Z pohľadu energetickej bezpečnosti je však pri súčasných projektoch ešte dôležitejšia redundancia. Ak producent disponuje iba jednou exportnou cestou, porucha, konflikt alebo blokáda na jedinom mieste môže obmedziť celý systém. Ak má k dispozícii niekoľko potrubí a terminálov na rôznych pobrežiach, môže časť tokov presmerovať. Práve túto výhodu demonštrovali Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty počas narušenia dopravy v roku 2026.
Nové ropovody teda nemožno chápať iba ako snahu prepravovať väčšie objemy ropy. Predstavujú tiež fyzickú poistku energetického systému. Podobne ako elektrická sieť potrebuje viacero vedení, aby výpadok jedného nespôsobil kolaps celku, tak aj exportná sieť získava odolnosť tým, že ropa môže k odberateľom smerovať rôznymi trasami.
Budovanie ropovodov v čase odklonu od fosílnych palív
Vzniká však paradox. Krajiny investujú miliardy do infraštruktúry s projektovanou životnosťou niekoľko desaťročí práve v období, keď má svet v záujme obmedzenia klimatickej zmeny postupne znižovať závislosť od fosílnych palív. Ropovod vybudovaný v druhej polovici 20. rokov môže technicky fungovať dlho po polovici storočia.
Ekonomický výskum preto upozorňuje na problém tzv. uviaznutých aktív (stranded assets). Ide o elektrárne, ložiská, potrubia a ďalšie investície, ktoré môžu v dôsledku klimatickej politiky, technologických zmien alebo poklesu dopytu stratiť ekonomickú hodnotu skôr, než sa pôvodne očakávalo. Prehľad v časopise Annual Review of Resource Economics upozorňuje, že neistota okolo rýchlosti dekarbonizácie vytvára významné finančné riziko práve pre dlhodobé fosílne aktíva.
Ďalšie analýzy ukazujú, že riziko uviaznutých fosílnych aktív nie je geograficky obmedzené iba na krajiny, kde sa ropa a plyn fyzicky ťažia. Prostredníctvom vlastníctva spoločností a investičných portfólií sa môže prenášať aj na investorov v iných častiach sveta. Energetická infraštruktúra je preto súčasne technickým, geopolitickým, klimatickým aj finančným rozhodnutím.
Z krátkodobého pohľadu teda nové ropovody zvyšujú energetickú bezpečnosť, pretože znižujú závislosť od jediného námorného úzkeho miesta. Z dlhodobého pohľadu však upevňujú infraštruktúru fosílneho energetického systému. Či sa z nových potrubí stanú strategické tepny fungujúce desaťročia alebo drahé aktíva s kratšou životnosťou, bude závisieť nielen od geopolitiky Blízkeho východu, ale aj od rýchlosti globálnej energetickej transformácie.
S Hormuzským prielivom sa naďalej počíta
Ani masívna výstavba alternatívnych trás pravdepodobne nepremení Hormuzský prieliv na bezvýznamnú vodnú cestu. Ide skôr o zmenu architektúry systému: namiesto takmer úplnej závislosti od jedného úzkeho miesta sa producenti snažia vytvoriť sieť paralelných exportných ciest. Saudská ropa môže smerovať k Červenému moru, ropa Spojených arabských emirátov k Fudžajre a iracká niekedy v budúcnosti k Stredozemnému moru.
Skutočný význam tejto zmeny sa ale ukáže až po dokončení projektov. Kapacita uvedená na papieri totiž nie je automaticky rovná množstvu ropy, ktoré možno okamžite presmerovať. IEA upozorňuje, že ani pri existujúcej voľnej kapacite neboli logistické a dodávateľské reťazce potrebné na presmerovanie takýchto obrovských objemov za krízových podmienok predtým dôkladne otestované.
Kríza v roku 2026 sa tak môže stať významným zlomom v energetickej geografii Blízkeho východu. Ropné polia zostávajú na rovnakých miestach, ale mení sa odpoveď na otázku, ktorou cestou sa ich produkcia dostane k zákazníkom. Niekoľko tisíc kilometrov nových oceľových potrubí tak môže rozhodnúť o tom, akú moc bude mať v budúcnosti jedno z najznámejších geografických hrdiel svetovej ekonomiky.
Zdroje: IEA (1, 2), Reuters (1, 2, 3), AP (1, 2), The National, EIA, Multiscale and Multidisciplinary Modeling, Experiments and Design, Journal of Loss Prevention in the Process Industries, Process Safety and Environmental Protection, Scientific Data, Science of The Total Environment, Annual Review of Resource Economics, Nature Climate Change, archív VND
(RR)
