Farebné varovanie vretienok

10. máj. 2015 • Biologické vedy

Farebné varovanie vretienok

Vretienkovité, vedecky nazývané Zygaenidae, sú čeľaďou menších, ale väčšinou nápadných motýľov lietajúcich počas dňa . Sú známe svojou farebnou variabilitou.

Na svete žije približne tisíc druhov vretienok. Väčšinu druhov by sme našli v trópoch, ale aj mierne pásmo je druhovo pomerne dobre zastúpené. Všetkých 25 druhov u nás žijúcich druhov vretienkovitých motýlikov je drobných, s rozpätím krídel maximálne do 40 mm. Podľa systematiky síce patria medzi nočné druhy, ale aktívne sú počas teplých slnečných dní. Pravdepodobne pre svoje zavalité telo lietajú pomerne ťažkopádne a nízko nad zemou na lúkach, stepiach a lesostepiach. Nie sú plaché a možno ich chytať aj rukou, najčastejšie od júna do augusta. Zimu prežívajú vo vretenovitom pergamenovom zámotku na steble trávy.

Jedovatý krásavec

Na lúkach upútajú výrazným sfarbením úzkych krídel. Na konci tykadiel majú samčeky typické ukončenie v tvarePeucedanoidná (červená) forma vretienky ranostajovej vretena. Ich húsenice sa zakukľujú v zámotku (kokóne), ktorý tiež pripomína vreteno. Motýľ oddychuje na kvete, tykadlá natiahne dopredu a krídla zloží do strechovitého tvaru. Kovový lesk šupiniek je nápadný na krídlach a najmä na ich tele. Na krídlach bývajú často výrazné červené alebo žlté škvrny. Ich pestré výstražné sfarbenie je varovným signálom pre predátorov. Prezrádza, že motýle majú odpornú chuť a sú jedovaté –obsahujú kyselinu kyanovodíkovú (HCN), ktorou sa chránia vo všetkých fázach životného cyklu. Na rozdiel od väčšiny hmyzu s podobnými toxínmi získavajú jedovaté látky (glykozidy) z bôbovitých rastlín, napríklad ľadenca rožkatého, ranostaja či vičenca, ktorými sa živia ich húsenice. V prostredí chudobnom na rastliny schopné produkovať kyanovodík si vretienky vytvárajú kyanovodík vo vlastnom tele. Pod pokožkou dospelých motýľov a húseníc sú dutinkovité nádržky, vyúsťujúce pórmi na povrch tela. V nich sa nachádzajú dva druhy kyanogénnych glykozidov, látok, ktoré prijíma húsenica pri konzumácii hostiteľských rastlín. Pri rozklade enzýmom či kyselinou sa zo zlúčeniny uvoľní toxický kyanovodík. Motýle v nebezpečenstve vylučujú HCN v podobe kvapôčok žľazami za hlavou. Preto sa aj vtáky vretienkam vyhýbajú. V prírode dosť nápadné a pomerne hrubé larvy vretienok bývajú často pestrejšie sfarbené. Prevažuje zelené až žltkasté sfarbenie s čiernymi a žltými škvrnami. Nie všetky druhy vretienok v larválnom štádiu sa živia bôbovitými rastlinami. Niektoré žijú aj na drevinách iných rastlinných čeľadí.

Pestré

Najhojnejším druhom z čeľade vretienkovitých je vretienka obyčajná (Zygaena filipendulae). Samička motýľa kladie vajíčka najmä na ľadenec rožkatý (Lotus corniculatus). Telo vretienky obsahuje dva veľmi toxické kyanogénne glykozidy: linamarin a lotaustralin.

V strednej Európe sa vretienka ranostajová (Zygaena ephialtes) vyskytuje vo dvoch veľmi odlišných farebných Vretienka vičencová (Zygaena carniolica) patrí k našim najozdobnejším druhom vretienokformách (poddruhoch) a desiatky rokov ju pokladali za dva rôzne druhy. Až chovom húseníc sa zistilo, že ide o jeden druh. Červená (peucedanoidná) forma (s červeným opaskom na brušku) a tmavá (ephialtoidná) forma (čiernomodro lesklá s bielymi škvrnami na krídlach a žltým opaskom na brušku) sa stretávajú v strednej Európe a vytvárajú tu hybridné mnohotvárne populácie. Červená forma pripomína viaceré druhy našich vretienok, ale tmavá forma veľmi napodobňuje bieloškvrnáča púpavcového (Amata phegea) z nepríbuznej čeľade spriadačovité (Arctiidae), ktorý je taktiež chuťovo odporný. Na rozdiel od červenej formy vretienky ranostajovej, vyskytujúcej sa v severnej časti strednej Európy a pokračujúcej do severného Poľska i Nemecka, tmavá forma žije prevažne v oblasti nížin, napríklad južného Slovenska a ďalej zasahuje južnejšie do oblasti balkánskych prítokov Dunaja. A práve v strednej Európe dochádza tmavá forma vretienky do kontaktu s bieloškvrnáčom, ktorý je oveľa hojnejší a začína lietať o dva týždne skôr než jeho tmavý napodobiteľ. Toto by mohlo byť aj vysvetlenie vzniku tmavých mimikry. Územie Slovenska je typickým príkladom s výskytom krížencov týchto dvoch foriem.

Ostané druhy vretienok nevytvárajú až také odlišné formy, hoci v mnohých prípadoch býva kresba na ich krídlach pomerne premenlivá.

K našim najvzácnejším vretienkam patria vretienka kotúčová (Zygaena punctum) a vretienka neskorá (Zygaena laeta). Oba druhy by sme na Slovensku našli len na najteplejších odlesnených miestach. Vretienka kotúčová sa vyskytuje na izolovaných lokalitách od Borskej nížiny po Východoslovenskú rovinu. Je aktívna počas horúcich letných dní v júni až začiatkom júla. Vretienka neskorá býva ešte zriedkavejšia a na Slovensku je zákonom chránená. Zo všetkých našich vretienok má najviac červeného sfarbenia na krídlach.

Čeľaď vretienkovité zahŕňa aj zelenáčiky. Nie sú síce pestro sfarbené, ale ich kovovo modrozelený lesk uchváti každého obdivovateľa prírodných krás. Na našom území ich môžeme vidieť väčšinou v prvej polovici leta a niekedy už aj na konci mája. Príroda sa postarala, aby sme mali čo obdivovať a kochať sa aj v prípade jedovatých motýlikov.           

Autor: RNDr. Miroslav Kulfan

Foto: RNDr. Miroslav Kulfan

Viac sa dočítate v časopise Quark (číslo 5/2015).

Uverejnila: ZČ

Hore
Veda v CENTRE / Vedecká kaviareň 9/2020
Agrofilm
TVT2020 prihlasovanie
sutaz FB TVT 2020
TVT2020 súťaže
Quark_9/2020
Veda v CENTRE máj
Vedecká cukráreň 5/2020
Aurelium - centrum vedy
Vírusy, vakcíny, imunita
Quark 25 rokov
kúpa časopisov jún 2016
TAG Slovenská veda
banner záhrady
Publikácie Veda v CENTRE
Zaujímavosti vo vede
Ľudské sliny obsahujú opiorphin, ktorý je 6 krát účinnejší liek proti bolesti ako morfium.