Zaslúžilý „primár“ špecializovaného vtáčieho lekársko-ošetrovateľsko-zdravotníckeho tímu lesa. Takéto pomenovanie si podľa popredného ornitológa, prírodovedca a autora viacerých kníh Miroslava Sanigu zaslúži ďateľ. Ako vysvetľuje odborník, krásny zdravý les je vizitkou jeho operených podnájomníkov, ktorí sa vzorne starajú o zdravotný stav kríkov a stromov počas celého roka.
„Na čele špecializovaného vtáčieho lekársko-ošetrovateľsko-zdravotníckeho tímu lesa stojí veľavážený pán ´primár´ tesár čierny. Pri ochrane kmeňov a konárov stromov mu asistujú zruční ´sekundanti´ – ďateľ bielochrbtý, veľký, prostredný a malý. Kmene a konáre stromov pomáha liečiť aj čata ošetrovateľov – brhlík obyčajný, kôrovník dlhoprstý a krátkoprstý.“
Zdravie najtenších vetvičiek a asimilačných orgánov má podľa Miroslava Sanigu pod starostlivým dohľadom pomocný odborný personál „sestričiek“ sýkoriek a mlynárok. „Som povďačný Stvoriteľovi za to, že tento lekársko-ošetrovateľsko-zdravotnícky tím operencov poveril spoľahlivým celoročným dozorom nad zdravotným stavom lesa. Na jar, kedy sa účinkovanie niektorých druhov bezstavovcov môže pri ich premnožení prejaviť v lesnom ekosystéme škodlivo, špecializovanej vtáčej lekárskej skupine lesa prilietajú na výpomoc pri ochrane stromov operence z rôznych dovolenkových destinácií – mucháriky, kolibkáriky, penice…“
Špičkový chirurg i internista
Chvíľky strávené pri hniezde tesára čierneho – tohto majstra rezbára – patria k nezabudnuteľným, tvrdí známy prírodovedec. „Keď sú mláďatá už operené a silné, vytŕčajú hlávky z dutiny a so začudovaným výzorom pozorujú dianie v okolí. Keď sa im niečo znepáči alebo sa niečoho naľakajú, vyzerajú veľmi komicky. Nápadné, krvavočervené perie na temene hlavy vztyčujú do chochlíka, ba nezriedka im stáva aj dupkom. Už v hniezde možno u mláďat rozoznať pohlavie – samčeky majú červené celé temeno hlavy, samičky len zátylok.“
Ako ďalej vysvetľuje Miroslav Saniga, precízne vykonaný skríning útrob kmeňa stromu pomocou špeciálneho vyšetrovacieho prístroja – vrodeného inštinktu na vnímanie zvukovej rezonancie – tesárovi čiernemu odhalí začiatočné štádium vážnej choroby. „Vrodená intuícia mu neomylne napovedá, čo, kedy, kde a akým spôsobom má urobiť, aby chorému stromu pomohol. Tesár preto nemusí posielať strom na špeciálne vyšetrenia typu röntgenu či magnetickej rezonancie, ktoré by odhalili chorobné zmeny v organizme stromu. Keďže nechce, aby strom podľahol nejakému zhubnému ochoreniu, začne ihneď konať. Pustí sa do namáhavej tesárskej práce, aby sa čo najskôr dostal k pôvodcovi choroby stromu. A tak triesky veľké aj desať – pätnásť centimetrov odskakujú pri dlabaní spod jeho zobáka na všetky strany. Tesár pracuje od svitu do mrku do úmoru, len aby čo najskôr mohol odstrániť zhubný nález.“
Odborník na margo práce ďatľov popisuje, že v kmeni stromu deň za dňom pribúda nová a nová diera po chirurgicko-rezbárskej činnosti tesára čierneho a pod stromom sa hromadí väčšia a väčšia kopa íverov.
Keď sa primárovi chirurgického oddelenia lesnej nemocnice podarí chorobu zo stromu načisto odstrániť, chirurgický zákrok, ktorý je zároveň aj umeleckým rezbárskym výtvorom, ukončí.
„Pri pohľade na mohutný jedľový kmeň rozďobaný tesárom čiernym nebýva ekológom vôbec do plaču, ako to chodí u väčšiny lesníkov či drevárov. Lesníci majú na tesára čierneho ťažké srdce za to, že poranil strom, čo je však nesprávny úsudok. Pravý opak je pravdou, pretože tesár čierny týmto vysoko odborne vykonaným zákrokom strom vyliečil. Drevári ho takisto odsúdia, že svojou tesárskou činnosťou kmeň znehodnotil. Ja mám však z tohto chirurgického zákroku tesára čierneho nesmierne potešenie, pretože prastarej stromovej dáme tento chirurg a umelecký i úžitkový rezbár v jednej osobe včasnou diagnózou a akútnym, neodkladným a najvhodnejším chirurgickým zákrokom zachránil život a predĺžil jej ho o niekoľko desiatok rokov. Účinkovanie veru hodné nielen povšimnutia, ale aj patričnej pochvaly,“ vysvetľuje Miroslav Saniga.
Talentovaný umelecký rezbár
Výtvory, ktoré tesár čierny zanecháva po sebe ako výsledok svojej lekárskej činnosti, sú podľa ornitológa naozaj nielen umelecké, ale aj úžitkové. „Výsledky rezbárskej práce tesára čierneho pripomínajú rôzne napodobeniny zo svetského života – bosorkin nos, stridžie oči, obrove ústa, a tak dostávajú svojský umelecký rozmer… Diery po rezbárskej činnosti tesára čierneho však slúžia aj ako príbytky pre mnohých lesných podnájomníkov, a tak plnia aj svoju nezastupiteľnú úžitkovú rolu. V útvaroch vydlabaných tesárom čiernym sa rady upelešia plchy, ryšavky i veverice. Niektoré operence, ako sú drozdy, sýkorky, mucháriky alebo sovy, tiež rady príjmu tesárom čiernym pripravený hotový podnájom, s úpravou ktorého už nemajú žiadne starosti.“
Vytrvalý bubeník odolný voči ohluchnutiu i otrasom mozgu
Ornitológ objasňuje, že ďateľ udrie do tvrdého dreva prudko zobákom niekoľko tisíckrát za deň, a to je teda výkon hodný povšimnutia. „Obdivuhodné je, že tohto vtáka z toľkých úderov nikdy nebolí hlava. Ďateľ má totiž mozog dokonale odpružený špeciálnymi ´silentblokmi´, ktoré tlmia silu jeho otrasov spôsobených búšením zobáka do kmeňa stromu.“
Vedci sa už dlhšie zaoberajú záhadou mimoriadnej odolnosti ďatľov voči otrasom, ktorým sú vystavené pri ďobaní po kmeňoch stromov. Je známe, že tieto vtáky dokážu zobákom klopať do stromov silou, pri ktorej je ich hlava vystavená preťaženiu až 1 000 G, teda tisíc násobku zemskej gravitácie! Človek pritom zvládne asi 46 G. Niektoré výskumy hovoria, že automobiloví pretekári pri haváriách prežili až stonásobné preťaženie, ale v porovnaní s ďatľami je to stále málo. „Na ilustráciu, kozmonauti pri štartoch rakiet prekonávajú maximálne preťaženie 8 G. Špeciálne s týmto účelom vykonané výskumy ukázali, že tieto vtáky majú silné krčné svaly, ktoré absorbujú nárazy. Okrem toho majú tretie vnútorné viečko, ktoré takpovediac drží oči v jamkách, aby pri mohutných nárazoch ďatľovi nevyskočili von. Vedci vyskúmali, že ďatle majú aj špeciálne tvarovanú lebku. Ich mozog je obklopený hrubou kosťou so špongiovou štruktúrou. Táto slúži ako pružné brnenie, ktoré chráni mozog pred silnými otrasmi spôsobenými klopaním zobáka do kmeňa stromu,“ uviedol Miroslav Saniga.
Navyše, zobák ďatľov je podľa neho na mikroskopickej úrovni usporiadaný tak, že sa zrejme môže pri ďobaní do dreva deformovať a pohlcovať tak energiu nárazov, ktorá sa následne potom v podstatne slabšej intenzite prenáša cez lebku na mozog. „Keby ďateľ nemal zobák a hlavu špeciálne odpruženú, pri ďobaní do dreva by neustále trpel silnými otrasmi mozgu, ktoré by uňho spôsobovali časté stavy bezvedomia,“ dodal prírodovedec.
Informácie poskytol: prírodovedec a ornitológ Miroslav Saniga
Spracovala: Slávka Habrmanová, NCP VaT pri CVTI SR
Ilustračné foto: Pixabay.com
Uverejnila: VČ