Ako sa z obyčajného človeka stane úspešný vedec? Existuje nejaký návod, ktorý z malého Jožka či malej Hanky spraví zanieteného vedátora, ktorý v kritickej situácii zachráni svet?
„Najlepšou kvalifikáciou dieťaťa na úspech vo vede je, ak zo zvedavosti rozoberá hračky, aby zistilo, ako fungujú,“ hovorí Dušan Galusek, laureát tohtoročného ocenenia Vedec roka SR 2019 v kategórii osobnosť medzinárodnej spolupráce.
Vedcom sa človek nemusí narodiť
Cesta k vede môže byť kľukatá. Dôkazom je aj príbeh profesora Galuska, ktorý hovorí o tom, že vedcom pôvodne byť nechcel a počas strednej školy bol presvedčený, že ho čaká kariéra dobrodruha objavujúceho krajiny, kam noha bieleho muža nevkročila. Sen o dobíjaní diaľav profesora ukončil praktický rozhovor s otcom. Neznamená to však, že jeho cesta bola od tej chvíle jasná a priama.
Svoje rozhodnutie však určite neľutuje. „Chémia je super, celý svet je chémia. V súčasnosti však v tomto odbore nie je až tak veľa pracovných príležitostí, ako keď som ju začínal študovať ja. Firiem, ktoré sa u nás tejto problematike venujú, je málo a vo výskume o miesto treba bojovať. Ak však mladý človek uvažuje nad chémiou, len do toho! Nemal by však uvažovať na národnej úrovni, ale rátať s tým, že v nejakej fáze štúdia či kariéry by bolo dobré poobzerať sa po ponukách v zahraničí,“ konštatuje profesor Galusek.
Najväčší nepriateľ študenta vedy: pasivita
V centre FunGlass, v ktorom sa profesor so svojím tímom venuje výskumu a vývoju skla, s ním pracuje 18 doktorandov z 15 krajín sveta. Hovorí, že sa od našich, slovenských študentov odlišujú najmä usilovnosťou. „Zahraniční študenti, ktorí prichádzajú z neeurópskych krajín (a tých tu máme väčšinu), mávajú dosť kvalitné vzdelanie, ale najmä majú obrovskú chuť pracovať. Oni chcú, sú zvedaví, snažia sa. Mnohí naši študenti sú veľmi pasívni, chcú len nejako prežiť cestu k titulu,“ konštatuje so smutným úsmevom.
Dušan Galusek však nerád zovšeobecňuje, a preto jedným dychom dodáva, že aj jeho študenti, ako všetci ľudia, sú aj takí, aj onakí. „Niektorí sú šikovní, iní nie. Netrúfam si zhodnotiť, aké veľké tieto dve skupiny sú. Mám však pocit, že „nožnice“ sa otvárajú a kým tí šikovní sú dnes mimoriadne šikovní, tí, ktorým to nejde, sú na tom horšie ako v minulosti.“
Ideálna školská chémia? Zopár princípov a veľa praxe
Chémia patrí medzi predmety, ktoré na školách nebývajú, česť výnimkám, príliš obľúbené. Už dlho sa hovorí o tom, že by prospelo, keby sa vyučovala s dôrazom na prax a nie na teóriu. Systémové zmeny sú však zatiaľ v nedohľadne a osud predmetu je väčšinou v rukách jednotlivých pedagógov.
„Deti by sme nemali zahlcovať kvantom faktov. Stratia seba aj motiváciu. Ideálne je dosiahnuť, aby porozumeli základným princípom. Netreba pritom zabudnúť na vysvetlenie, načo je to dobré,“ hovorí Dušan Galusek a spomína aj na to, že s problémom využitia teórie v praxi mal problém dokonca aj na vysokej škole.
„Povedia vám napríklad, že sa máte učiť integrovať a nikto nepovie načo. Integrály pritom naozaj pomáhajú pri riešení výsostne praktických problémov.“
Profesor Galusek si však myslí, že najdôležitejšie na vyučovaní chémie je experimentovanie. „Nechajme ich ísť do laboratória, nech si vyskúšajú, aké to je, keď na zinok nalejú kyselinu soľnú a bude odtiaľ utekať vodík. Nechajme ich zapáliť ústie skúmavky, aby to buchlo. To je tá najväčšia zábava.“
Zn. Len pre súťaživých
Predstava bláznivého a strapatého vedca, ktorý bez jedla a spánku rieši vedecký problém, je, samozrejme, stereotypná. Pravdou však je, že veda je náročné povolanie. Na druhej strane v nej však podľa profesora platí to isté, ako všade inde: manažment práce a života závisí od človeka. „Veda je do veľkej miery hierarchická a to, kam sa nakoniec dostanete, mnohokrát závisí aj od toho, či s niečím prídete ako prví. Z toho vyplýva veľká miera súťaživosti. Koniec koncov ide nielen o slávu, ale aj o finančné prostriedky a budúcnosť vášho výskumu.“
Profesor Galusek si však myslí, že to, čo človeka často vyčerpáva, nie je veda samotná, ale „veci okolo“. Čím sa totiž vedec dostáva v kariére ďalej, tým viac „nevedných“ povinností mu pribúda. Stáva sa členom komisií, vedeckých rád, oponentom článkov i manažérom a na vedu mu už nezostáva toľko času.
„Veda na Slovensku sa však za posledné obdobie naozaj posunula vpred. S prostredím, v ktorom som začínal, sa to už nedá porovnať.“ Za vážny problém slovenskej vedy považuje absenciu systému financovania vedy a chýbajúcich ľudí. „Až príliš často tí najlepší študenti kvôli peniazom nezostávajú vo vede, ale odchádzajú do priemyslu.“
Tamara Leontievová
