Študentka gymnázia sa rozhodla, že bude skúmať extrémofily – organizmy, ktoré sa vedia podivuhodne dobre adaptovať na svoje okolité prostredie, a tak sa im darí v podmienkach, ktoré by pre iných živočíchov znamenali smrť. Extrémofily fascinovali už nejedného vedca, pretože ich vlastnosti by sa niekedy hodili aj nám ľuďom. S mladou nádejnou vedkyňou sme sa porozprávali o jej výskume.
Čím sú extrémofily také výnimočné?
Niektoré majú proteíny, ktoré sú stabilnejšie nielen pri vysokých teplotách. Iné majú mechanizmy, ktoré im umožňujú prežiť vo veľmi zasolenom prostredí. Ďalšie vedia napríklad ochrániť svoju DNA pred radiáciou pomocou špeciálnych proteínov. Extrémofilmi sú veľakrát prokaryotické organizmy, ako sú baktérie a ich menej známi „bratranci“ Archeóny. Avšak extrémne podmienky vedia prežívať aj eukaryotické, ba dokonca aj mnohobunkové organizmy. Pomalky (Tardigrada) sú toho živým príkladom.
Ty si sa vo svojom projekte zamerala na baktérie, ktoré sa vyskytujú na skládke jednej oceliarenskej továrne.
Presne tak. Toto prostredie na skládke mi pripomínalo mesačnú krajinu. Kam len oko dovidí, možno uzrieť samé sivasté alebo červenkasté násypy, vietor preháňajúci prach po pustatine bez vegetácie. To najdôležitejšie, čo zo skládky naozaj činí nehostinné prostredie, je okom neviditeľné. V týchto haldách sa totiž nachádza veľmi vysoký obsah ťažkých kovov, málo živín a zásadité prostredie. Naviac sa tu musia organizmy vedieť vysporiadať s pomerne veľkými výkyvmi teplôt, nakoľko sem vozia trosku priamo z vysokej pece. Napriek všetkému sa nám tu podarilo nájsť život. Pre mňa je to demonštráciou nesmiernej sily prírody a dôkaz toho, že je naozaj nezastaviteľná.
Ako teda vyzerá taký život na skládke?
Na skládku som išla takpovediac „naslepo“. Nevedela som, čo sa nám podarí zo vzoriek vykultivovať, nakoľko túto konkrétnu skládku neskúmal ešte nikto predo mnou. Našli sme tam potenciálne užitočné baktérie, napríklad rody Rhodococcus a Brevibacterium. Tie dokážu prežívať nielen v týchto nehostinných podmienkach, ale vedeli by pomôcť odstrániť škodlivé látky z tejto mesačnej krajiny. Skládka by sa teda mohla znova zazelenať a zároveň by sa tak predišlo šíreniu toxických látok ďalej do prírody.
Ako prebieha výskum na skládke?
Po odobraní vzoriek z haldy sme z nich museli najprv izolovať baktérie. Tie som potom naočkovala na živné pôdy. V rámci testov sme skúmali aj prítomnosť mnohých enzýmov, ktorá sa prejavila farebnou zmenou. Ako najzaujímavejšie by som hodnotila farbenie baktérií podľa Grama – baktérie sa farbia špecifickými farbivami. Z výsledkov sa potom vo väčšine prípadov dá ľahko určiť, aký typ bunkovej steny baktérie obsahujú. Po veľmi záživnej experimentálnej časti nasledovalo menej záživné spracovanie výsledkov.
Baktérie pod mikroskopom, Zdroj: Archív AM
K akým najdôležitejším zisteniam si sa v tomto projekte priblížila?
Cieľom práce bolo predovšetkým dokázať, že v nehostinných podmienkach skládky prekvitá život. Predpokladali sme tiež, že tieto baktérie budú mať vyvinuté zaujímavé mechanizmy, ktoré im pomáhajú prežiť. Dúfali sme, že pre ne nájdeme využitie aj v reálnom živote. To sa nám podarilo, keďže niektoré rody, ktoré sme našli, sa už teraz používajú na zníženie toxicity rôznych kontaminovaných areálov. Pomáhajú našej planéte znova sa zazelenať aj na miestach, kde to nie je až také jednoduché. Tento proces používania živých organizmov na „detox“ pôdy sa nazýva bioremediácia. Je to veľmi prirodzený a lacný proces, avšak nie až taký známy.
Práve končíš štúdium na gymnáziu a už „pokukuješ“ po medicíne. Chcela by si byť raz vedkyňou?
Je možné, že by sa zo mňa raz stala lekárka vo výskume alebo profesorka (napríklad mikrobiológie), vďaka čomu by som mohla spojiť moju vášeň k mikroskopickému svetu s túžbou pomáhať konkrétnym ľuďom. V budúcnosti by som sa chcela preorientovať na mikroorganizmy ľudského tela. Inšpirovala ma informácia, že telo každého z nás nesie vyše 39 biliónov buniek, ktoré nenesú ľudskú DNA, ale DNA bakteriálnu. Táto obrovská populácia musí mať nezanedbateľný vplyv na naše zdravie a podľa nových výskumov vedie aj „dialóg s naším mozgom“, čo je pre mňa nesmierne zaujímavá téma.
V závere tohto rozhovoru by som sa chcela poďakovať pani profesorke Jane Sedlákovej. Moja veľká vďaka patrí tiež veľmi ochotným a milým doktorandkám, najmä slečne Ivane Timkovej, ktorá ma trpezlivo zaučila do práce v laboratóriu a zasvätila do tajov mikrobiologického výskumu.
Alexandra Mižíková sa so svojím projektom prihlásila do celoslovenskej súťaže na Festivale vedy a techniky, ktorý organizuje AMAVET – Asociácia pre mládež, vedu a techniku. Odborná porota ju vybrala medzi víťazov. Na súťaži sa každoročne prezentujú najšikovnejší školáci, ktorí so svojimi víťaznými projektmi reprezentujú Slovensko aj v zahraničí.
Monika Hucáková
Foto: Archív Alexandry Mižíkovej