Vtedy v stredoveku


Vtedy v stredoveku

Povolanie lekára patrí odjakživa medzi najťažšie a najzodpovednejšie. Aký bol stredoveký ideál lekára, spôsob jeho komunikácie s pacientom a aké vedomostné kritériá mal spĺňať?

Podľa vyšehradského prepošta Albíka z Uničova (†1427), osobného lekára českých kráľov Václava IV. a Žigmunda Luxemburského, sa mal lekár venovať štúdiu významných lekárskych spisov, byť všestranne vzdelaný nielen v medicíne, ale aj v práve a teológii, a mal ustavične získavať nové skúsenosti.

Štúdium

Kým sa však medik zaradil k váženým a honorovaným doktorom medicíny, strávil v školských laviciach približne osem až desať rokov. Pred štúdiom medicíny obvykle navštevoval fakultu slobodných umení, vďaka ktorej vo svojej praxi využil najmä vedomosti z latinčiny, rétoriky a astronómie/astrológie. Až po absolvovaní bakalariátu alebo získaní titulu magistra slobodných umení nastúpil na fakultu medicíny, kde počúval lektúry o chorobách postihujúcich jednotlivé časti tela od hlavy až po päty. Učil sa o rôznych druhoch horúčok, pulze, moči, kritických dňoch choroby, zostavovaní pacientovej životosprávy a o povahovom zložení človeka. Pri každej chorobe sa uvádzali príznaky, príčiny, liečba i prognóza, na ktorú sa kládol veľký dôraz. Aj preto bol z Hippokratových spisov po Aforizmoch (súbor stručných sentencií o rôznych otázkach lekárskej praxe) najčítanejším spisom Prognostikon, zaoberajúci sa predpovedaním vývoja choroby.

Aby medik bezpečne určil druh ochorenia, musel mať naštudované Hippokratove reguly o zmene výrazu pacientovej tváre, o tom, ako vyzerajú jeho oči, ústa, hrdlo a jazyk, ruky, nohy a aký má pulz.

Doctor medicinae

Absolventi univerzitných lekárskych štúdií, v prameňoch označovaní ako medicus, magister/doctor medicinae, physicus alebo nemecky Puecharzt, stáli na vrchole profesijnej hierarchie. Obvykle zároveň zastávali niektorý z cirkevných úradov v kapitulách či farnostiach. Pôsobili vo väčších mestách a na dvoroch svetských či cirkevných hodnostárov.

Na nižšom stupni stáli ránhojiči (Wundarzt, chirurgus – z gréčtiny remeselník), ktorí síce nemali teoretické vzdelanie, ale disponovali praktickými skúsenosťami – vykonávali rôzne zložité operačné zákroky či amputácie. V Taliansku existovali aj univerzitne vzdelaní chirurgovia, nositelia titulu doktor chirurgie, ktorí boli oprávnení vzdelávať nižšie postavených ránhojičov.

Dostupnejšie a lacnejšie boli služby kúpeľníkov, ktorí vedeli ošetrovať rany, púšťať žilou, dávať klystíry či trhať zuby. Napríklad medzi remeselníkmi v Trnave vystupujú ránhojiči už v roku 1396, vo Zvolene sa v prameňoch uvádza vtedy štandardná spojitosť kúpeľník-ránhojič (1467).

Okrem kúpeľníkov fungovali rôzni špecialisti na očné choroby (oculista), trhanie zubov (dentifrangulus) či vyberanie obličkových kameňov, ktorí v čase konania trhov putovali z miesta na miesto. Aj sám panovník sa v kritickej situácii zvyčajne obracal nielen na svojho osobného, teoreticky erudovaného lekára, ale aj na empirika s praktickými skúsenosťami.

púšťanie žilou

Zákaz pre kňazov

Jedným z dôvodov, prečo bola študovaným lekárom z radov duchovenstva vyhradená oblasť vnútorného lekárstva, teda diagnostika, prevencia, liečba a prognóza, bol cirkevný zákaz konania chirurgických zásahov.

Už na koncile v Clermonte (1130) sa mníchom a regulárnym kanonikom zakázalo vykonávať chirurgickú prax a tento zákaz pápež Honorius III. (1216 – 1227) rozšíril aj na svetské duchovenstvo (1219). V súlade s tým kánonicko-právna zbierka Dekretály Gregora IX. (1227 – 1241) nepovoľovala nositeľom vyšších svätení vykonávať chirurgické zásahy, predovšetkým amputácie a pitvy. Problematickým bol nielen kontakt s krvou, ale aj so smrťou, čo bolo s duchovným stavom morálne nezlučiteľné. Klerik, ktorý by pri chirurgickom zákroku privodil smrť pacienta (vlastnou vinou alebo nezavinene), bol pre kňazský úrad nespôsobilý. No práve časté opakovanie týchto zákazov ešte koncom 15. storočia ukazuje, ako málo sa dodržiavali.

Lekári a zároveň kanonici sa v pápežskej kúrii domáhali vyjadrenia, že sa v ich prípade nevylučuje klerický status a lekárske povolanie, alebo požadovali udelenie výnimky na ďalšie vykonávanie lekárskej praxe, pričom zároveň vyjadrili nádej, že sa pri terapiách nedopustia ničoho zlého. Z historických záznamov sa však dozvedáme aj o úmrtiach pacientov po ošetrovaní. V niektorých sa nájde konštatovanie – nevedno, či s úmyslom zmierniť vinu na smrti pacienta –, že pacient by mohol ešte žiť, keby poslúchol lekára a nevystavoval ranu na vzduchu, nejedol zakázané nasolené mäso, nepohŕdal predpísanou medicínou alebo sa neopíjal.

 

Autor: Miriam Hlavačková, PhD., Historický ústav SAV

Ilustrácie: internet

Uverejnila: VČ

 

Viac o postavení lekára a o spôsoboch liečby v stredoveku, ako aj o iných zaujímavých témach, sa dočítate v časopise Quark (číslo 09/2018), ktorý nájdete v novinových stánkoch alebo si ho môžete predplatiť v elektronickej alebo papierovej verzii na www.quark.sk.

Súvisiace:

Hore
Bratislavská vedecká cukráreň
Atmosféra počas TVT 2018
QUARK
Publikácie Veda v CENTRE
Aurelium - centrum vedy
CVTI SR 80. výročie
Veda v Centre
Prechod VK na VND - jeseň
Geosyntetika 2019
kúpa časopisov jún 2016
TVT 2018 články
TAG Slovenská veda
TAG História
TAG Spektrum vedy
TAG Rozhovor
TAG Publikácia
TAG Zaujímavosti vo vede
TAG Centrum vedy
TAG Mládež
TAG QUARK
TAG Ženy vo vede
banner záhrady
Zaujímavosti vo vede
Činnosť srdca sa spúšťa a reguluje spontánnou tvorbou elektrických impulzov.
Zistite viac