Sebecký gén – dôkaz skutočnosti, že nie je sebectvo ako sebectvo

27. aug. 2018 • Biologické vedy

Sebecký gén – dôkaz skutočnosti, že nie je sebectvo ako sebectvo

Čo sa dozvedáme o sebectve z citátov známych osobností?

„Sebectvo je jed každého priateľstva.“ (Honoré de Balzac)
„Viac krutosti ako zloba napácha sebeckosť.“ (Rochefoucauld)
 „Všetci sme sebci. Najhorší sebec je však ten, kto neverí, že je sebec.“ (Christian Friedrich Hebbel) 
„Vieš, sebectvo treba vždy prepáčiť, pretože niet nádeje na jeho vyliečenie.“ (Jane Austenová)
 „Niet väčšieho nepriateľa, ako je sebectvo. “ (Samhita Ghéranda)
„Nemožno všetkým pomôcť, hovorí sebec – a nepomôže nikomu.“ (Ebner-Eschenbachová)
„Byť sebecký neznamená žiť tak ako sa mi páči, ale chcieť od druhých, aby žili tak, ako mi to vyhovuje“. (Maxim Gorkij)
„Ak miluje človek len jedného človeka a ku všetkým ostatným ľuďom je ľahostajný, nie je jeho láska nič iného než symbiotické pripútanie či rozšírené sebectvo.“ (Erich Fromm)
„Sebci tvoria tmavý tieň okolo seba samého a ten im zacláňa výhľad, aby boli schopní vidieť aj ostatných ľudí, ktorí stoja možno hneď vedľa nich. (Neznámy autor)

Herbert Spencer (1820 – 1903)Sebectvo sa všeobecne považuje za negatívnu vlastnosť človeka. Potvrdzuje to aj oficiálna definícia egoizmu, podľa ktorej možno sebectvo jednoducho chápať ako zámerné presadzovanie osobných záujmov bez ohľadu na záujmy iných. Sebecký človek je bezohľadný a často cieľavedomý v konaní vo svoj vlastný prospech a to bez ohľadu na to, aké problémy a straty spôsobí ostatným ľuďom. Sebecký človek je často tvrdohlavý, panovačný a agresívny. Svoje sebectvo však môže zakrývať rafinovanosťou a dvojtvárnosťou.

Našli sa však múdre a významné osobnosti, ktoré vnímali, resp. vnímajú sebectvo z iného uhla pohľadu. Napríklad radikálnym zástancom egoizmu bol britský filozof, ekonóm, matematik, botanik, antropológ, psychológ, novinár, sociológ a spisovateľ Herbert Spencer (1820 – 1903).

V súčasnosti je významnou osobnosťou, ktorá prekvapivo metaforicky spája pojem sebectvo nie s ľuďmi, ale s génmi, britský etológ, zoológ a evolučný biológ Richard Dawkins – autor knihy Sebecký gén. Metaforu použil vo svojom evolučnom učení aj Charles Darwin (1809 – 1882), samozrejme vôbec nie v súvislosti s génmi.

Darwinova evolučná metafora

Darwinov objav evolúcie prírodným výberom vychádzal jednak z pozorovaní premenlivosti živočíšnych a rastlinných druhov, ktoré uskutočnil počas putovania po svete na lodi Beagle, a jednak z čítania Malthusovho diela o exponenciálnom raste ľudskej populácie. Pozorovania ho viedli k záveru, že počet množiacich sa organizmov musí byť regulovaný súťažou o obmedzené zdroje. Každý organizmus vedie boj o život s nepriateľským prostredím, predstavovaným jednak neživou prírodou a jednak živými organizmami. Prostredie vyberá (selektuje) jedincov, ktorí sú zdatnejší, pričom jediným prejavom ich zdatnosti (fitness) je to, že majú viac potomstva než jedinci, ktorí sú v boji o život menej úspešní.  Darwin si termín výber vypožičal z ľudskej šľachtiteľskej praxe. Šľachtiteľ cieľavedome vyberá (selektuje) jedincov, ktorí sú z hľadiska šľachtiteľských cieľov najlepší. Nám ľuďom stále vŕta v hlave slovo účel, cieľ alebo úmysel. Pripadá nám ťažké pozrieť sa na niečo bez špekulovania, „na čo“ je to, aký úmysel je za tým... Príroda však nemá nijaký úmysel, takže vo výraze prirodzený výber je slovo výber (selekcia) metaforou. To isté platí o termíne boj o život. Je to pôsobivá metafora. Keďže sa rodí viac jedincov, ako môže v dôsledku obmedzených zdrojov prežiť, vzniká medzi nimi konkurencia. Preto sa stávajú podľa Darwina predmetom selekcie len tí najschopnejší jednotlivci alebo druhy.

Charles Darwin (1809 – 1882)

V čom sa líšia názory Darwina a Dawkinsa na evolúciu?

Podľa profesora Richarda Dawkinsa prírodný výber nie je zameraný na jedinca alebo skupinu jedincov, t. j. nesúťažia o prežitie organizmy, ale gény, t. j. určité úseky molekuly DNA, ktoré zodpovedajú za nejaký znak alebo vlastnosť svojho nositeľa (napr. farba očí človeka), alebo syntézu nejakého proteínu, ktorý prispieva k formovaniu nejakému znaku, napr. sfarbeniu kvetu. Inými slovami povedané, v evolúcii nejde o prežitie organizmu, jednotlivca, alebo druhu, ale len o prežitie génov schopných kopírovať sa (replikovať). Podľa R. Dawkinsa evolúcia prebieha len na úrovni génov, ktoré sa vyvinuli z prvotných replikátorov ako významné jednotky prírodného výberu. Jedince (ľudia, živočíchy, rastliny) sú len dočasnými nositeľmi (vehicles) spolupracujúcich génov, akýmisi nástrojmi na ich kopírovanie a prežitie. Dokonca aj schopnosť génov spolupracovať s ostatnými génmi je evolučne výhodná vlastnosť inak sebeckého génu. Gény sú sebecké v tom zmysle, že podľa Dawkinsa majú schopnosti prednostne sa postarať o vlastnú existenciu, t. j. svoju replikáciu. Jediná vlastnosť, ktorá ich drží pri živote, je sebeckosť v podobe prežitia. Neplatí teda pôvodná Darwinova predstava boja o život, keď jeden vyhrá a druhý vyhynie. Podľa profesora Dawkinsa výhra oveľa častejšie spočíva v tom, ktorý gén v populácii preváži. Každý gén súperiaci s inými génmi je bezohľadne sebecký a smeruje k jedinému – vlastnému prežitiu. Stará sa o svojich potomkov a spolupracuje s inými molekulami iba zo sebeckej vypočítavosti. Samozrejme, výrazy súvisiace so sebeckosťou sú aj v tomto prípade len metaforou. 

Profesor Richard Dawkins odvážnou modifikáciou evolučnej teórie vysvetľuje aj nesebecké (altruistické) správanie včelích robotníc, ktoré nesmeruje ani tak k vlastnému prospechu, ako k prežitiu spoločenstva, ktorého príslušníci sú nositeľmi génov spoločnej matky – včelej kráľovnej. Altruizmus, sebaobetovanie v prospech druhých do Darwinovej koncepcie evolučnej teórie jednoducho nepatril. R. Dawkins v knihe Sebecký gén zdôrazňuje, že je to práve sebecký gén, ktorý stojí paradoxne aj za kooperatívnou zložkou správania zvierat, a preto podľa neho treba hľadať aj za navonok altruistickými prejavmi sebecké motívy. Sebecké gény tak môžu v mnohých prípadoch zodpovedať za altruistické (obetavé, nezištné) prejavy organizmov.

Provokačná myšlienka

Prevratná publikácia britského biológa prináša úplne nový pohľad na vzťah organizmov a ich génov. Dawkins prichádza s provokatívnou myšlienkou, že naše gény – replikátory si nás vlastne tvarujú a udržiavajú len pre potrebu vlastnej reprodukcie (replikácie). Organizmy (človek, zviera, rastlina) sú v podstate pohyblivé schránky, nosiče génov (vehicles), ktoré si gény vytvorili a podľa potreby s nimi manipulujú, aby si zabezpečili ochranu a spoľahlivé odovzdávanie vlastných kópií (replík, otlačkov). Gén je sebec, ktorý riadi svojho nositeľa tak, aby sa sám čo najviac rozšíril. Sebectvo génov spočíva v snahe zabezpečiť si čo najväčší počet kópií prostredníctvom nosičov. Sebecký gén je treba chápať výlučne v rovine metaforického vyjadrenia skutočnosti, že gén má len základný materiálny zmysel svojej existencie, ktorým je tvorba čo najväčšieho počtu kópií informácie, ktorú daný gén nesie. 

Vďaka výskumom génových sietí sa ukázalo, že sebecké gény kooperujú pravdepodobne oveľa viac a intímnejšie, ako si pôvodne profesor Dawkins predstavoval. Hlavnou príčinou je skutočnosť, že sú spojené do zložitých hierarchických systémov, v ktorých existujú vládcovské (nadradené)(služobné) podriadené gény a že funkcia väčšiny génov závisí od iných génov a od tzv. epigenetických faktorov, t. j. faktorov, ktoré ovplyvňujú prejav = expresiu génov (t. j. procesy prepisu = transkripcie genetickej infomácie, ktorú nesie daný gén z jeho DNA do RNA a prekladu = translácie z RNA na bielkovinu).

R. Dawkins považuje za základné vlastnosti funkčného génu predovšetkým dlhú životnosť, plodnosť a presnosť replikácie. Zatiaľ čo život jednotlivca je pomerne krátky, úspešný gén je takmer nesmrteľný. V nezmenenej podobe sa môže prenášať aj milióny rokov. Keď sa pozrieme na svoj genetický kód, nájdeme v ňom informáciu o rovnakých génoch, aké sa vyskytujú napr. v rastlinách. V každej bunke si teda môžeme nosiť úseky DNA, ktoré si pamätajú spoločného predka rastlín a živočíchov, teda organizmus, ktorý žil pred vyše 1,5 miliardami rokov. Profesor R. Dawkins si pochopiteľne uvedomuje, že DNA je príliš zložitá molekula na to, aby vznikla náhodou. Preto predpokladá, že je produktom dlhého vývinu nejakej jednoduchšej molekuly.

Ilustarčné foto: gén; Pixabay.com

Dawkinsova predstava – rozprávka o vzniku molekulárneho replikátora

Pred štyrmi miliardami rokov vládla na Zemi hustá atmosféra, plná uhľovodíkov. Existoval praoceán a mohutná tektonická a sopečná činnosť. Tak oceán, ako aj atmosféra boli prehustené energiou. Neustále vznikali a zanikali chemické zlúčeniny s rôznou dobou rozpadu. Udržanie zložitejších molekúl v prostredí energeticky silných nárazov bolo prakticky vylúčené. Napriek tomu, neustále práve v týchto zrážkach vznikali a okamžite pri nasledujúcej zrážke zanikali molekuly väčšie, ako boli základné zlúčeniny. V určitej chvíli náhodne vznikla zvlášť pozoruhodná molekula, ktorú Dawkins nazval replikátorom. Vôbec to nemusela byť tá najväčšia a najzložitejšia molekula, ale bola to molekula, ktorá sa vyznačovala mimoriadnou schopnosťou tvoriť svoje kópie. Akonáhle takáto molekula vznikla, bolo dôležité, aby sa informácia o štruktúre replikátora preniesla do čo najväčšieho počtu potomkov skôr, ako sa materská molekula rozpadne. Z hľadiska stability informácie preto prestal byť dôležitý nosič informácie, ale rýchlosť a presnosť jej replikácie v ďalších a ďalších nosičoch. Kopírovanie ale občas nebolo presné (vznikli chyby – mutácie). Novo vzniknutí jedinci už neboli úple rovnakí – identickí. V tom okamihu začal fungovať princíp prírodného výberu. Potomok, ktorý sa dokázal rozmnožovať (replikovať) rýchlejšie ako iní jeho súrodenci, postupne v prapolievke prevládol na ich úkor, pretože vyčerpal všetky dostupné zdroje (voľné chemické látky). Potomok, ktorý vydržal dlhšie než nastal jeho vlastný rozpad, tiež mohol mať viac potomkov – replík svojej genetickej informácie. Úspešné zmeny sa hromadili, neúspešné vyhynuli. A tak sa mohol začať proces, ktorý postupne viedol k DNA a trvá v biologickej evolúcii dodnes. Predstava R. Dawkinsa je natoľko príťažlivá, že je pomerne ťažké proti nej niečo namietať. Pravdou však je, že ju možno sotva dokázať, pretože stopy takéhoto procesu boli už dávno v evolučnom procese veľakrát recyklované. Príťažlivosť pre evolučnú teóriu spočíva najmä v tom, že logicky pokladá DNA za výsledok, nie začiatok evolúcie a že DNA je molekula, a teda musí byť dôsledkom molekulárneho vývoja.

Viac ako tri miliardy rokov bola DNA jediným replikátorom, ktorý podľa profesora Dawkinsa stál za reč. Dawkins je hlboko presvedčený, že tento monopol nebude trvať navždy. Kedykoľvek vzniknú podmienky, v ktorých by sa mohol množiť nový replikátor, ktorý vezme všetko do vlastných rúk a odštartuje svoj vlastný druh evolúcie, ktorá nemusí byť nijakým spôsobom podriadená tej starej.

Mémy a memetika

Profesor Richard Dawkins si všimol, že určité kultúrne javy, napríklad móda a jej trendy, frázy, melódie, vynálezy alebo vtipy sa opakovane prenášajú medzi ľuďmi pri ich vzájomnej komunikácii. Sú svojou povahou informácie, a teda aj replikátory. Aj spoločenské idey sa snažia donútiť svojich nositeľov, aby ich prenášali na ďalších hostiteľov. A keďže profesor Dawkins nemal ďaleko ani k informatike, nazval niečo, čo sa správa podobne ako sebecký gén vo svete informácií, dobre zapamätateľným slovom mém. Na pomenovanie tohto replikátora si vybral grécke slovo mimema = napodobnenie a anglické slovo memory = pamäť. Mém je teda základným kultúrnym prvkom (jednotkou kultúrnej informácie), ktorý sa šíri imitáciou. Mémy a gény sú replikátory, ktoré sú schopné množiť sa (replikovať) aj s chybami – mutáciami a podliehajú prírodnému výberu. R. Dawkins tým dal podnet pre vznik nového vedného odboru – memetike. Dawkins sa vlastne snažil povýšiť platnosť Darwinovej evolučnej teórie na teóriu, ktorá má všeobecnú platnosť a demonštrovať, že ju možno aplikovať aj na kultúrnu evolúciu. Mém je nákazlivý vzor informácie, ktorý sa zmnožuje (replikuje) parazitickým infikovaním ľudských myslí, pričom mení ich správanie. V súčasnosti má memetika mnohých zástancov, ktorí ju považujú za serióznu vedu, iní sa k nej vyjadrujú kriticky a odmietajú ju. Vadí im, že profesor Dawkins a jeho stúpenci vydávajú kultúrnu revolúciu za darwinistický proces, pretože pod pojmom darwinizmus chápu neodarwinistickú syntetickú teóriu, ktorá spája genetiku s prírodným výberom.

Dôležité míľniky života Richarda Dawkinsa

Clinton Richard Dawkins (nar. 1941) – profesor verejného pochopenia vedy na Oxfordskej univerzite a jeden z najprominentnejších žijúcich biológov – sa stal najznámejší vďaka teórii o sebeckosti génov, ktorú po prvý raz opísal v rovnomennej knihe Sebecký gén. Táto kniha predstavuje jeden z mála príkladov, keď dielo, určené laickej verejnosti, ovplyvnilo aj vývoj vedeckých disciplín.

Jeho otec sa počas druhej svetovej vojny odsťahoval do Kene, kde slúžil v spojeneckom letectve. Richard sa narodil v Nairobi. Po konfirmácii, ktorú absolvoval vo veku 13 rokov, sa stal Dawkins vášnivo pobožným. Modlil sa každú noc. Postupne sa vzďaľoval od kresťanstva, ale stále veril v božského stvoriteľa. Túto vieru v ňom prekvapujúco utvrdzovala jeho láska k hudbe Elvisa Presleyho, predovšetkým k skladbe Verím v albume Mier v údolí. Clinton Richard Dawkins bol už od detstva obdivovateľom Darwina. Už ako chlapec mal radosť z toho, že má tie isté iniciálky mena (CRD) ako Charles Robert Darwin. Po tom, ako ho jeden spolužiak podrobne oboznámil s Darwinovou evolučnou teóriou, sa Dawkins vo veku 17 rokov staljeho vášnivým vyznávačom a postupne aj ateistom. Ako horlivý zástanca a propagátor ateizmu, si už nikdy viac od sedemnástich rokov v kostole nepokľakol.

V roku 1941sa jeho rodina vrátila z Afriky do Británie a Richard začal v r. 1949 študovať na Oxfordskej univerzite. Na univerzite patril medzi bojazlivých a utiahnutých študentov. Bol veľmi plachý aj vo svojom vzťahu k ženám. I keď to nepripúšťal, možno to bolo podmienené tým, že ako dieťa zažil pohlavné zneužívanie.

Na univerzite, ktorú absolvoval v r. 1962, zostal ako doktorand etológa, nositeľa Nobelovej ceny (1973) Nikolaasa Tinbergena. Počas postgraduálneho štúdia vynikal pri štartovaní výskumných projektov a predkladaním zaujímavých hypotéz. Chýbala mu však trpezlivosť pre zber dát a metodickú laboratórnu činnosť. Jeho záujem o zoológiu bol filozofický, nie naturalistický. Zvieratá mu boli jazykom vhodným na interpretáciu sveta.

V rokoch 1967 – 1969 pôsobil ako docent zoológie na Kalifornskej univerzite v Berkeley, neskôr pôsobil ako profesor na Oxfordskej univerzite. V r. 1997 bol zvolený za člena Kráľovskej literárnej spoločnosti v Londýne.

Ako ho vnímali študenti?

Študenti ho poznali ako „počítačového muža“. Stal sa priekopníkom odvetvia biológie, ktoré pomocou matematického modelovania študovalo správanie zvierat. Profesor Dawkins vydržal pracovať dlho do noci pri jedinom počítači zoologickej katedry v Oxforde. Tento počítač (model Elliot 803) je dnes exponátom vo vedeckom múzeu. Žartovalo sa, že sa vraj chcel doňho „vmontovať“.

kniha Sebecký génZ Richarda Dawkinsa stále vyžaruje sebadôvera muža, ktorý prežil pol života za rečníckym pultom. Od vydania knihy Sebecký gén, ktorá ho v roku 1976 predajom viac ako milióna výtlačkov urobila cez noc slávnym, prakticky každé dva týždne niekde prednáša, pričom uverejňuje knihy, v ktorých je logika dôležitým predmetom a spôsobom jeho myslenia: Rozšírený fenotyp (1982 – dielo, ktoré sám považuje za najhodnotnejšie), Slepý hodinár (1986),  Rieka z raja, Archa v cykle Majstri vied, Bratislava (1995), Výstup na horu nepravdepodobnosti (1996), Rozplietanie dúhy (1998), Diablov kaplán: Úvahy o nádejí, klamstvách, vede a láske (2003), Príbeh o predkoch (2004), Delúzia Boha (2006 – trhák, z ktorého sa predalo viac ako tri milióny exemplárov), Najväčšia šou na Zemi (2009), Chuť do jedla pre Wondera C (2013), Krátka sviečka v tme (2015), Sebecký gén v rozšírenom vydaní (2016).

Po rozvode s významnou etologičkou Marian Dawkinsovou sa Richard Dawkins oženil s herečkou a maliarkou Lallou Wardovou, ktorá ilustrovala niektoré jeho knihy. Pre Dawkinsa stála vždy na prvom mieste veda a často až nevhodne obhajovaný „nový“ ateizmus pokladal za „prirodzené rozšírenie celoživotného pokračovania v Darwinovom diele“.   

Akýmsi holdom vedeckého prínosu Dawkinsa je citát Sophie Elmhirstovej: „Dawkins je pojem úspechu. Zriedka sa podarí, že niekto zmení planétu za svojho života, ale on to dokázal.“

 

Autor: prof. RNDr. Eva Miadoková, DrSc. pre redakciu Veda na dosah, Katedra genetiky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

Foto zdroje:

Herbert Spencer – Smithsonian Institution Libraries
(https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Herbert_Spencer.jpg#/media/File:Herbert_Spencer.jpg)

Charles Darwin – Pixabay.com /Wikilmages/
(https://pixabay.com/sk/charles-darwin-vedec-62967/)

z archívu prof. RNDr. Evy Miadokovej, DrSc.

Úvodné foto: Pixabay.com /typographyimages/
(https://pixabay.com/sk/dna-mikroskopick%C3%A9-bunka-gen-helix-1903318/)

Ilustračné foto: Pixabay.com /lisichik/
(https://pixabay.com/sk/dna-molekula-lek%C3%A1rstvo-1903875/ )

Redigovala a uverejnila: VČ

 

Viac článkov o genetike od profesorky Evy Miadokovej na portáli VEDA NA DOSAH

Hore
CVTI SR 80. výročie
QUARK
Prechod VK na VND - jeseň
Noc výskumníkov 2018
festival|LingvaFest 2018
kúpa časopisov jún 2016
Atmosféra počas TVT 2017
Extrapolácie 2018
Publikácie Veda v CENTRE
Agrofilm 2018
Aurelium - centrum vedy
TVT 2017 články
TAG Publikácia
TAG Zaujímavosti vo vede
TAG Centrum vedy
TAG Mládež
TAG QUARK
TAG Ženy vo vede
TAG Spektrum vedy
TAG Slovenská veda
TAG História
TAG Rozhovor
banner záhrady
Zaujímavosti vo vede
Spôsob komunikácie živočíchov je mimoriadne zložitý.
Zistite viac