Prof. Ivan Chodák získal ocenenie za celoživotné zásluhy v oblasti vedy a techniky 2017

10. nov. 2017 • Chemické vedy

Prof. Ivan Chodák získal ocenenie za celoživotné zásluhy v oblasti vedy a techniky 2017

Vyvrcholením Týždňa vedy a techniky na Slovensku bol dňa 9. novembra 2017 galavečer v historickej budove Národnej rady Slovenskej republiky v Bratislave, v rámci ktorého ministerka školstva, vedy, výskumu a športu SR Martina Lubyová odovzdala Ceny za vedu a techniku 2017. Prof. Ing. Ivan Chodák, DrSc., z Ústavu polymérov SAV v Bratislave, získal ocenenie v kategórii Celoživotné zásluhy v oblasti vedy a techniky.

Prof. Ing. Ivan Chodák, DrSc., je komplexnou vedeckou osobnosťou s významnými výstupmi v širokom spektre činností. Možno ho považovať za vedca patriaceho v oblasti výskumu polymérov na Slovensku medzi špičku a súčasne známeho a uznávaného na popredných pracoviskách na celom svete. Vo svojej vedeckej práci sa venoval predovšetkým modifikáciám biodegradovateľných plastov, kde bol priekopníkom výskumu týchto materiálov na Slovensku.

Druhou dôležitou oblasťou jeho vedeckého záujmu boli viacfázové systémy s polymérovou matricou, najmä oblasť nanokompozitov. Uznanie jeho vedeckej činnosti na Slovensku možno dokumentovať významnými oceneniami, na získanie ktorých je kľúčové posúdenie vedeckých výstupov, ako získanie titulu DrSc., vymenovanie za profesora, zvolenie za člena Učenej spoločnosti SAV a v neposlednom rade udelenie Zlatej medaily SAV, ako najvýznamnejšieho ocenenia SAV.

Medzinárodné uznanie sa odzrkadľuje v početných spoluprácach so zahraničnými pracoviskami vrátane riešenia projektov EÚ, frekventované pozvania na vystúpenia na medzinárodných konferenciách a pozvania do organizačných výborov a medzinárodných poradných výborov konferencií.

Popri významnom základnom výskume, ktorého výsledkom je viac než 150 publikácií a vyše 1 600 citácií, prof. Chodák viaceré výsledky patentoval a aplikoval v praxi. So svojimi spolupracovníkmi je autorom 19 patentov (z toho štyri sú majetkom zahraničných firiem), z ktorých jeden sa realizoval a jeden je v štádiu realizovania. 

V roku 2013 mu Centrum vedecko-technických informácií SR udelilo Cenu za transfer technológií na Slovensku ako inováciu s najväčším potenciálom na uplatnenie v praxi. Tento výsledok je spoločným dielom Ústavu polymérov SAV a Fakulty Chemickej a potravinárskej technológie STU, bol patentovaný v EÚ a ďalších 8 krajinách mimo Európy a podľa patentu sa pripravuje výroba materiálu na báze biodegradovateľných plastov na Slovensku. V posledných rokoch sa ťažisko spolupráce presúva čoraz viac na riešenie projektov v rámci rozličných výziev. Vo všetkých projektoch pôsobí/pôsobil ako zodpovedný riešiteľ slovenského partnera.

V súvislosti s udelením Ceny za vedu a techniku sme požiadali prof. Ing. Ivana Chodáka, DrSc., o rozhovor.

M. BARTOŠOVIČOVÁ: Pán profesor, z rúk ministerky školstva, vedy, výskumu a športu SR ste si prevzali prestížne ocenenie Celoživotné zásluhy v oblasti vedy a techniky. Ako vnímate toto ocenenie a čo pre Vás znamená?  

I. CHODÁK: Toto ocenenie si mimoriadne vážim. Ja sa zaoberám vedou už takmer 50 rokov a  po celý čas vedecký výskum bol pre mňa predovšetkým zábavou. Cena za vedu a techniku v kategórii Celoživotné zásluhy ma presviedča, že táto moja zábava mala zmysel a osoh aj pre iných a snáď predstavuje drobný krôčik vpred v oblasti vedy a poznania.

M. B.: Cena za vedu a techniku Vám bola udelená za významný prínos vo výskume viacfázových materiálov s polymérovou matricou. Môžete nás aspoň stručne oboznámiť s Vašim výskumom?

I. CHODÁK: Viacfázové materiály pozostávajú najmenej z dvoch zložiek, ja som sa zaoberal systémami, ktoré sú nemiešateľné, čiže zmesami nemiešateľných plastov, ktoré si môžeme predstaviť ako olej a vodu, alebo kompozitov, ktoré sa skladajú z plastu a plniva a pripomínajú napríklad med, do ktorého by sme zamiešali piesok. Jediný rozdiel oproti uvedeným príkladom je ten, že viskozita plastov je podstatne vyššia a zmesi vyzerajú na prvý pohľad ako kompaktné homogénne materiály. Zložky majú ale stále tendenciu oddeliť sa, podobne ako voda a olej, ak ich prestaneme miešať. V prípade plastu sa táto snaha oddeliť sa prejaví pri mechanickom namáhaní, kedy dôjde pomerne ľahko k zlomeniu a materiál sa javí ako krehký. Ak chceme olej a vodu udržať v stabilnom stave, dodáme nejaký saponát, zložku, ktorá urobí zložky znášanlivé na rozhraní fáz a dostaneme napríklad mlieko, ktoré sa v podstate skladá z vody ako matrice a smotany, čiže oleja vo forme drobných kvapiek.

Výskum viacfázových nemiešateľných a neznášanlivých zložiek spočíva teda v hľadaní takého pojiva, ktoré zvýši znášanlivosť, t. j. adhéziu medzi povrchmi dvoch oddelených materiálov. Takto sme boli schopní pripraviť zo zmesi dvoch krehkých biodegradovateľných plastov zmes, ktorá má vlastnosti podobné polyetylénu, z kompozitu trebárs odpadného polyetylénu a drevných pilín, materiál výzorom i vlastnosťami podobný drevu, alebo z nanočastíc a kaučuku materiál s úplne novými do istej miery neočakávanými vlastnosťami. Pre každý systém treba hľadať iné „pojivá“, ale princíp je v podstate rovnaký.

Prof. Ing. Ivan Chodák, DrSc. počas príhovoru po prebratí ocenenia

M. B.: Aká bola Vaša cesta k chémii? Čím si Vás získala?  

I. CHODÁK: Mňa ako stredoškoláka zaujímalo veľa vecí, bol som dobrý v matematike, zaujímala ma chémia i fyzika, ale aj dejepis a zemepis, vo všetkom som našiel zaujímavé prvky, ktoré som mal chuť spoznávať hlbšie. Z toho vyplýval aj fakt, že som veľa čítal. Ale mojou srdcovou záležitosťou bola zoológia. Už ako 12 – 15-ročný som prečítal celý 11-dielny Brehmov Život zvierat, čo je vyslovene odborná kniha, pozoroval som rozličné živočíchy a robil som si poznámky o mojich poznatkoch. U mnohých živočíchov som poznal aj latinské názvy a samozrejme množstvo faktov, delenie podľa druhov atď. Keď sme pred maturitou vypisovali prihlášky na vysoké školy, zoológia bola jednoznačne číslo 1. Moji učitelia boli zdesení, v tom čase najprestížnejšie školy okrem medicíny, ktorú som hneď vylúčil (hoci otec bol známy bratislavský lekár s vynikajúcim renomé, mne sa nepáčilo vŕtať sa v ľudskom tele), boli technické smery, najmä strojárina.

Deň pred odovzdávaním prihlášok prišiel k nám strýko, ktorý bol docentom na Chemickej fakulte SVŠT (terajšia STU) a po večeri ma spolu s mojím otcom začali presviedčať, že veď v podstate chémia je skoro ako zoológia. Napokon okolo polnoci som vypísal novú prihlášku s chémiou na prvom mieste. Prijímačky som spravil bez problémov, i keď sa mi nezdalo, že by som nejako exceloval a postupne som začal objavovať zaujímavosti v tomto odbore.

Podobne ako na strednej škole, aj na vysokej som mal šťastie na výborných učiteľov (i keď sa našlo aj zopár výnimiek) a tak sa môj záujem prehlboval. Na škole som však nepatril medzi premiantov, hoci ma väčšina predmetov bavila a mal som dobré študijné výsledky, ale nie vynikajúce. Už v tom čase som sa začal chémiou skôr zabávať, než tvrdo pracovať, čo znamenalo, že som nedostal ponuku zostať na škole a umiestenku som dostal do bratislavskej Matadorky, stal sa zo mňa gumár.

Vydržal som tam štyri roky, ale potom ma začala pomerne stereotypná práca dosť nudiť. Moja mama sa poznala s Ing. Lazárom DrSc., v tom čase riaditeľom pomerne mladého Ústavu polymérov SAV, ktorý ma pozval na pohovor a prijal ma na ašpirantúru. Mojím školiteľom bol Ing. Rudolf Rado, DrSc., ktorý svojím prístupom ma doviedol v krátkom čase k poznaniu, že toto je to, čo by som rád robil. Ďalší postup bol už viac – menej štandardný. I keď som nemal pocit, že by som sa v práci trhal, mal som šťastie, že sa mi celkom darilo. V pomerne krátkom čase som získal dobré renomé, stále miesto na ústave ešte pred obhajobou kandidatúry, po čase nasledovala ročná stáž v USA, následne funkcia vedúceho oddelenia, v tom čase nazývaného laboratórium.

Napriek tomu, že prácu v Matadorke som nepovažoval za nejaký mimoriadny prínos pre môj vedecký rast, skôr naopak, získal som predstavu, ako to vo fabrike chodí a súčasne, aj vplyvom Ing. Rada, DrSc., presvedčenie, že vedec popri poznávacej úlohe, ktorá je na prvom mieste, by sa mal zaujímať i o praktické využitie svojich vedeckých výsledkov. Na ústave som začal spolupracovať s podnikmi, čo síce neviedlo (okrem niekoľkých nevyužiteľných patentov) k žiadnym prínosom, ale po spoločenských zmenách v 90-tych rokoch minulého storočia som mal aj v tejto oblasti prinajmenej dosť presnú predstavu o prenose výsledkov do praxe (vtedy sa to ešte takto nenazývalo).

Po návšteve Holandska mi prof. Lemstra z Univerzity Eindhoven sprostredkoval kontakty na viaceré holandské firmy a začala sa cca 10-ročná intenzívna spolupráca na praktických projektoch súvisiacich s vývojom konkrétnych materiálov. Získal som pre ústav na tú dobu pomerne slušné peniaze, z ktorých väčšinu som venoval na nákup prístrojov. Tým sa oddelenie, ktoré som viedol, dostalo do kategórie dobre vybavených laboratórií a výrazne sa zvýšila efektivita výskumu.

Nasledovala spolupráca s nemeckou firmou Biomer a s ňou prístup k novinke – biodegradovateľným plastom, po relatívne krátkom čase ponuka na účasť na sérii seminárov v rôznych krajinách venovaných tejto tematike,  usporiadaných ústavom ICS UNIDO Terst, kontakty so svetovou špičkou a účasť na medzinárodných projektoch. Získal som určitú reputáciu vo svete a rozsiahle medzinárodné kontakty, ktoré udržujem dodnes. Z tohto základu som ďalej rozvíjal viaceré výskumné témy, ktoré sa mi zdali zaujímavé, pozývali ma na významné konferencie, a to aj na plenárne prednášky, organizoval som medzinárodné konferencie na Slovensku, skrátka bol som „in“.

Za prínos chémie v mojom živote považujem i to, že na vysokej škole som sa spoznal so svojou manželkou, s ktorou sme boli spolužiaci v ročníku. Výhodou teda je, že nielen že ma na mojej vedeckej dráhe všestranne podporuje, ale môžem s ňou diskutovať aj na odbornej úrovni, čo som využíval napríklad keď som sa pripravoval na dôležité prednášky, ktoré som jej cvične prednášal a následne upravoval podľa jej pripomienok.

M. B.: Čo považujete za najdôležitejšie pri rozhodovaní sa pre prácu vo vede a výskume?

I. CHODÁK: V prvom rade to musí človeka baviť do takej miery, aby nielen, že tú prácu robí rád, ale že sa na ňu teší, myslí na to takmer nepretrežite a prináša mu to plné uspokojenie. Neznamená to, že musí pracovať 24 hodín denne 7 dní v týždni, ale že napríklad aj ak sedí v električke a myslí na to, čo bude na obed, náhodný pohľad na nejaký nezvyčajný úkaz mu vyvolá nápad pre riešenie problému, na ktorom práve pracuje. Väčšinou sa ukáže, že to nie je celkom ono, ale niekedy to posunie výskum dopredu. To je to, čomu sa hovorí: „Náhoda praje pripraveným“.

Po druhé, treba vedieť využívať čas. Otec ma priviedol k systému, že napríklad som nosil po vreckách poznámky s anglickými slovíčkami, ktoré som si opakoval, aj keď som musel čakať hoci len tri minúty na začiatok porady. Keď som ako ašpirant cestovával domov autobusom, vždy som mal zo sebou nejaké vedecké články, niekedy som prečítal pol strany, ale ak autobus nešiel dlhšie, tak aj celý článok.

Napokon, treba vedieť odpočívať, pričom najlepší odpočinok po duševnej námahe je iná forma aktivity. Do pomerne vysokého veku možno aj odpočívať intenzívne, sústredene. Ja som sa venoval systematicky športu, najprv atletike, neskôr futbalu, hral som na klavíri, alebo šachy. Tu si spomínam na viackrát citovanú vetu môjho otca, ktorý okrem toho, že bol vynikajúci lekár, bol známym futbalistom (v čase Slovenského štátu bol kapitánom slovenského národného mužstva ): „Pri štúdiu som nemyslel na futbal, aby som pri futbale nemusel myslieť na štúdium“.

M. B.: Čomu sa najradšej venujete vo voľnom čase?

I. CHODÁK: Ako som už naznačil, dosť intenzívne som sa venoval hudbe, najprv som hral na harmoniku a opäť som mal šťastie na vynikajúceho učiteľa profesora Vašicu, ktorý v tom čase založil detský harmonikový súbor. Niekoľkokrát sme vyhrali celoštátne kolo STM (tzv. Súťaž tvorivosti mladých), hrávali sme na koncertoch, dokonca v televízii, neskôr viacerí moji spoluhráči boli alebo ešte sú špičkoví muzikanti. Mňa Vašica nahováral na štúdium na konzervatóriu, ale dal som prednosť chémii.

Napriek tomu som sa sporadicky venoval hudbe, v tom čase už klavíru, hral som v študentskej džezovej kapele, neskôr sme hrali na tanečných popoludniach v PKO, pol roka som bol s profesionálnou kapelou v Nemecku (v Matadorke som si vtedy zobral neplatené voľno) a dokonca som aj komponoval, okrem iného som napísal okolo 40 kompozícií ako scénickú hudbu najmä ku krátkym animovaným filmom Ivana Popoviča, alebo k rozhlasovým hrám. Ešte aj teraz pravidelne cvičím aspoň 1 – 2 krát týždenne. Prof. Luby ma viackrát pozval urobiť krátke hudobné vstupy pri krste jeho kníh a dokonca som mal pri týchto príležitostiach možnosť zahrať si parkrát v duete s husľovým virtuózom Petrom Michalicom, čo bol pre mňa skutočne mimoriadny zážitok.

Hrával som závodne futbal i keď len bratislavskú 1. triedu a dodnes si chodím zahrať futbal aj s bývalými spoluhráčmi a súťažne hrávam šachy, i keď len na nízkej úrovni.

S manželkou pravidelne chodíme lyžovať, najmenej dvakrát do roka a baví nás cestovať po svete. Manželka, odkedy je na penzii, ma často sprevádza aj na konferenciách, čo je veľmi vhodné spojenie príjemného s užitočným. Hodne sa venujeme vnúčatám (tu mám väčšinou len vedľajšie úlohy), máme ich päť a pravidelne v lete s nimi chodíme na pár dňové poznávacie výlety po Slovensku, ale boli sme i v Južných Čechách, na Morave a s dvoma staršími dokonca vo Fínsku.

M. B.: Ďakujem Vám za rozhovor a aj v mene redakcie Vám gratulujeme k udelenému oceneniu.

 

Rozhovor pripravila: Marta Bartošovičová, NCP VaT pri CVTI SR

Foto: Ján Michálik a z archívu prof. Ivana Chodáka

 

Súvisiace:

Hore
QUARK
PF 2018
brožúra Veda v Centre 2015
Aurelium - centrum vedy
Veda v Centre
Prechod VK na VND - zima
kúpa časopisov jún 2016
Atmosféra počas TVT 2017
TVT 2017 články
TAG Rozhovor
TAG Publikácia
TAG Zaujímavosti vo vede
TAG Centrum vedy
TAG Mládež
TAG QUARK
TAG Ženy vo vede
TAG Spektrum vedy
TAG Slovenská veda
TAG História
banner záhrady
Zaujímavosti vo vede
Akrylamid je prítomný najmä na povrchu výrobku.
Zistite viac